Rozhovory mŕtvych

 Prvý reprezentatívny výber z Borgesovej tvorby krátkych próz je plný tajomných až hororových príbehov, ktoré pripomínajú rozprávačské umenie z Tisíc a jednej noci..., a nielen to. Spája a prelína sa v nich fikcia s realitou a vytvára nevyspytateľnú spleť bludísk, ktoré kladú otázky o zmysle ľudskej existencie.
 Najneobyčajnejšie čítanie...


 Úryvok:
 ...Potom si prezrel izbietku, kde býval Gryphyus-Ginzberg. Na dlážke bola ostro ohraničená krvavá škvrna, po kútoch ohorky cigariet maďarskej značky, v skrini latinská kniha - Leusdenov Philologus hebraeograecus (1739) s viacerými rukopisnými poznámkami. Treviranus rozhorčene na knihu pozrel a poslal po Lonnrota. Ten sa dal s klobúkom na hlave čítať, kým komisár vypočúval protirečiacich si svedkov pravdepodobného únosu. O štvrtej vyšli obaja z krčmy. Keď potom v kľukatej Rue de Toulon šliapali v nehybných serpentínach úsvitu, Treviranus povedal:
 - A čo ak tá udalosť z dnešnej noci je len predstieraná? ...

Recenzie:

Básne o inej pravde

"Písať hrubé knihy, rozvádzať na päťsto stranách myšlienku, ktorú možno dokonale podať slovami za pár minút, je namáhavá a jalová pojašenosť. Lepšie je predstierať, že také knihy už jestvujú, a ponúknuť ich obsah, či uviesť k nim komentár." Takto vidí Borges (1899-1986) a v súlade s tým aj postupuje. Preto jeho próza žije v napätí s tradičných chápaním umeleckého rozprávačstva a súčasne objavuje jeho nové priestory. Práve to ma kedysi priviedlo k prirovnaniu Borgesovej tvorby k čmeliakovi. Tento neveľký tvor by vzhľadom na svoje proporcie podľa zákonov fyziky vôbec nemal lietať, rovnako ako Borgesova tvorba by pod prísnym analytickým okom literárneho vedca vôbec nemala byť umením. Veď môže mať s kumštom čosi spoločné sfalšované rozprávanie o iných knihách? Môže byť umením spletitá konštrukcia zveličených okolností a faktov, o ktorých vieme, že nikdy neboli skutočnosťou? Dajú sa nazvať umeleckými bizarné príbehy o ľuďoch nevzdávajúcich sa exaltovaných osudov, o zblúdencoch v labyrintoch a objaviteľoch vlastných podobizní v zrkadlách? Všetky podobné myšlienky nás logicky privádzajú k záporným odpovediam. Ale len dovtedy, kým si Borgesa naozaj neprečítame.

Tam nájdeme všetky dôkazy, že svet sa neriadi len podľa zákonov, ktoré formuloval človek v snahe zľahčiť si veci usporiadaním do logických systémov. Tie bývajú omylné a nespoľahlivé, ako človek sám a jeho logika osobitne. Rovnako, ba ešte väčšmi, to platí pre ustálené predstavy o tom, čo by malo byť a čo nie, pokladané za prozaické umenie. Aj tá najživotaschopnejšia teória vädne pri stretnutí s posledným strohým slovom umelca. Iba on určuje pravidlá v súlade s tvrdením autora, že "zázrak má právo klásť podmienky". Ten Borgesov rastie na sopečnej pôde estetiky úžasu a presviedča, že krása nie je určená len pre vyvolených.

Široké filozofické a čitateľské záujmy autora priviedli k intelektuálnej próze. Či už na jej pozadí je klasický príbeh alebo myšlienka vložená do postavy, takmer vždy nás prekvapí pointou, ktorá osvetľuje veci z nečakaných uhlov, stavia ich do nových časopriestorových a diskurzívnych súradníc. Nepravdepodobnosť podivuhodných príbehov sa pod rukou majstra stáva nielen znesiteľnou, ale priamo presvedčivou. Čiže pravdivou umelecky. Celou svojou tvorbou túžil práve po tom a výstižne to vyjadril v Príbehu o bojovníkovi a zajatkyni: "Ak aj nie je pravdivá ako skutočná udalosť, možnože bude pravdivá ako symbol".

Borges je úsporný v slove (jeho kompletné dielo obsahuje len okolo 1500 strán) a rozľahlý v myšlienke. Patrí k autorom, ktorí aj v próze zostávajú básnikmi, ba dokonca si nie som istý, či práve tu nie je tento jeho dar evidentnejší. Rozvíja ho, aby sa umeleckým oblúkom, čiže ešte ozajstnejšie, vrátil k pravde a k pochybnostiam o našom svete. Jatrí fantáziu človeka a núti ho jemnejšie vnímať tam, kde sa mu veci javili všedné, samozrejmé a nezaujímavé. Ukazuje, že celá naša zdanlivá realita môže byť v svojej podstate celkom iná, ba kdesi v hlbinách univerza, o ktorom nevieme celkom nič, vari práve tak vyzerá a funguje. Len človek, ako ho poznáme, je natoľko márnomyseľne namyslený, že nepripúšťa iné, čo aj lepšie fungovanie vecí. Pevnou rukou zákona legitimizuje i nezmysly tohto sveta, aby ho držal v takzvanom poriadku, aký je podľa neho jediný možný. Borges tieto poriadky od základov narúša. Intelektuálne a súčasne s nesmiernou láskou a úctou k slovu, ktoré má slúžiť na to, aby plodilo krásu a robilo život hodnotnejším a ušľachtilejším.

Krátko som dopísal o najväčšom výbere z Borgesovho diela v slovenčine. A teraz sa môžem opäť v pokoji prejsť jeho Záhradou, v ktorej sa cestičky rozvetvujú.

Marian Škotka, Knižná revue 04/2001