Autor, vyše deväťdesiatročný, si uvedomuje, že je jedným z mála tých, ktorí prežili boľavé kapitoly predmetného obdobia, medzi ktoré patrí odsun českých veterinárov zo Slovenska do Čiech, okyptenie Slovenska o južné okresy a slovenský holokaust. Pamätníkov už temer niet a na internete, v knihách a archívoch je toho málo.

Negatívny postoj k existencii Slovenskej republiky od marca 1939 autorovi nebráni uznať jednak nebývalý rozmach štúdia veterinárstva v tomto čase odzrkadľujúci sa aj vo vysokom počte štátnych štipendií, jednak veľkú pomoc, ktorú v tomto ohľade poskytla Slovensku Vysoká škola veterinárska vo Viedni (ale aj v Hannoveri, Záhrebe a Budapešti) a úrady Nemeckej ríše vôbec. V roku 1943, keď Nemecko už prehrávalo totálnu vojnu na všetkých frontoch, študovalo na VŠV vo Viedni okolo sto Slovákov. O ich osudoch je táto kniha.