Moderný román s tradičnou témou ťažkého dedinského životného štýlu tej doby. Uvedomelý v tom zmysle, ako v živote človeka nie je dôležitý iba chlieb samotný, no i láska a viera. Len láska totiž zdvíha vzťahy do výšky a prebývanie vo viere aj cez prekážky je potom ozajstným domovom. Vidí hlboko do človeka, ale aj do jazyka, ktorého prostredníctvom sa čitateľ podieľa na nezvyčajnom zážitku.

Jozef Mak, jediná kniha, ktorá ma počas čítania dokázala uspať rekordných 5-krát za jednu hodinu. Priznám sa, že dielo som otváral s prehnaným očakávaním, veril som, že bude minimálne rovnako dobré, ako jeho dobový súputník "Drak sa vracia". Moje ilúzie ľahli popolom rýchlejšie ako vládny zlepec z roku 2012. Jozef Mak sa v zaujímavosti/pútavosti neťahá Martinovi Lepišovi ani na otlaky na pätách. V diele sa nachádzalo nespočetne veľa siahodlhých opisov prírody na začiatkoch kapitol, nekonečné rozhovory medzi postavami, pasáže, v ktorých som nemal najmenšieho poňatia, kde sa daná postava práve nachádza alebo s kým vedie rozhovor. Naopak zaujímavým pasážam neboli často dožičené ani dve strany. Na to, že žánrovo dané dielo zaraďujeme do psychologického románu, musím pripustiť, že psychológia postáv v knihe Jozef Mak dávala asi ten najväčší zmysel a popri nemiestnych štylistických hrátkach pána spisovateľa ju čitateľ mohol pochopiť zo všetkého najľahšie.
Negatívny dojem z diela autor koriguje vyobrazovaním dedinského života na prelome 19. a 20. storočia. Tento jav som ako mileniál vyrastajúci vo veľkomeste ocenil. Bonusovú hviezdičku (cena útechy) pridávam, za prepracovaný záver, ktorý ma ako jediná časť textu dokázala rozplakať (bohvie či to bolo kvôli príbehu alebo to, že som sa konečne prebojoval k poslednej strane).
Dielo som nečítal z vlastnej vôle a myslím si, že Ministerstvo školstva by malo radikálne prehodnotiť vylúčenie Jozefa Maka zo znamu povinnej literatúry. No bojím sa, že ak je tento skvost to najlepšie, čo nám môže slovenská medzivojnová psychologická próza ponúknuť, čo bude potom ten zvyšok.