Naďa Mitanová vo svojej novej básnickej zbierke predkladá kolekciu zrelých veršov. Na rozdiel od modernej poézie, ktorá sa dnes nosí na módnych mólach literárnych festivalov, sú jej básne prekvapivo priame a zrozumiteľné. Je k sebe aj k nám úprimná, jej verše sú pravdivé, a preto sa cez ne môže lepšie spoznávať a my môžeme mimovoľne spoznávať ju.

Nadine básne vovádzajú do sveta snov a predstáv, ktorý sa prekrýva s tým viditeľným a dodáva mu nečakané čaro. Nostalgia za tým dávnym a čistým sa prekrýva s nádejou v zmysluplnosť prítomného a v pomoc stále Prítomého. Pocit rozladeného nástroja strieda výhľad na neoblomne milujúceho Majstra; pokorné volanie z hlbín strieda odpustenie a viera, že zima nemá posledné slovo.

V zamysleniach človek nájde nie odpovede, ale skôr otázky, ktoré by si mal – zdá sa, že samozrejme – klásť. Existujú farby, ktoré si nevieme predstaviť? Čo si pomyslí kôň, keď sa ráno zobudí? O čom premýšľa vták, ktorý mi práve letí nad hlavou? V básňach aj v krátkych esejách, črtách a príbehoch nachádzame predsavzatia a výzvy, ktoré si autorka berie – a pýtame sa sami seba, prečo nám to nenapadlo skôr.

Autorkino umenie žasnúť nad samozrejmými nesamozrejmosťami očisťuje od otupenosti a navracia schopnosť detsky žasnúť nad dávnym svetom, ktorý sme niekde na ceste dospelosti stratili.