Jak „filozoficky“ zdůvodnit vraždu? Že život některých lidí je bezcenný, a tudíž není hříchem jim ho vzít? Tak nějak uvažuje Raskolnikov, klíčová postava Dostojevského románu z roku 1866. Po svém hrůzném činu uteče a dostane se do rodiny alkoholika... Čítať viac
Našli ste nepresnosti? Dajte nám, prosím, vedieť!
Život je všetkým; činiť na ňom zlo, nech je za ním akákoľvek morálna či sociálna oprávnenosť, je zriedka ospravedlniteľné. Skrývať ho, potierať ho medom alebo ho zavše označovať za akt hrdinstva vie iba niekto, kto nemá svedomie, kto nespoznáva súvis príčiny s následkom. Totižto následok bez príčiny nejestvuje—a rovnako tak nejestvuje ani zločin bez svojho trestu.
A ten, kto nevníma zločin, nevníma trest, hoci ten, čo zločin registruje, si svoj trest skôr či neskôr odpyká. Netreba na to ani putá, ani mreže, ani vynútené násilie; uvedomelým zločincom stačí čas. V tele im odrazu žije parazit, rozkrvavená duša s pokriveným svedomím, ktorá sa prieči, odpudzuje samú seba a postupne oťažieva.
Dostojevskij budoval na predpoklade, že svedomie je duševný tlak a oduševnenie možno dosiahnuť iba mravnou čistotou. Nechajte sa ponoriť do príbehu človeka, ktorý sa pošpinil, a ako ho to od momentu, kedy vraždil, postupne ale isto začalo požierať.
Život je všetkým rovnako daný; nezriedka je však všetkým rovnako odobratý. Hrať sa na smrť je nebezpečná hra.
Písať recenziu na Zločin a trest sa mi zdá byť ako písať recenziu na Bibliu, takže len v skratke. Áno, toto dielo patrí medzi moje najväčšie čitateľské resty. Som rada, že som sa k nemu konečne odhodlala, lebo do literárneho rozhľadu nespochybniteľne patrí.
Snáď však nebude hriech, ak poviem, že až tak sa ma to nedotklo. Možno k tomu prispieva fakt, že obsah knihy mi je dobre známy, ale uznávam, Zločin a trest nie je vysoko hodnotený kvôli akčnému a prekvapivému deju. Mladej babe rozmaznanej súčasnou literatúrou sa ťažko zvyká na tie niekoľkostranové vnútorné monológy, ale aj prehovory postáv v dialógoch, ktoré sú plné drámy, emócií a nedokončených myšlienok. Na druhej strane ma pobavilo, keď som v osobe Porfirija Petroviča našla akéhosi ruského Columba. Na tróne ruskej literatúry u mňa teda stále ostáva Majster a Margaréta.
Máte chuť pozrieť si všetky svoje recenzie na jednom mieste a podeliť sa o ne aj s ostatnými používateľmi? Aktivujte si čítateľský profil, kde môžete okrem iného zbierať knihomoľské odznaky, či zvyšovať si svoju knihomoľskú úroveň.
Aktivovať čitateľský profil„Keď som nemal čo stratiť, dostalo sa mi všetkého. Keď som prestal byť tým, kým som bol, našiel som sám seba. Keď som spoznal poníženie, a napriek tomu som kráčal ďalej, pochopil som, že si môžem slobodne vybrať osud.“
