„Miznutie rozprávača, respektíve jeho rozpustenie sa vo viacerých rozprávačských perspektívach a ohniskových vzdialenostiach je príznačné pre trojicu Mitanových románov „Hľadanie strateného autora“, „Návrat Krista“ a „Zjavenie“, ktoré tvoria akýsi voľný triptych a mohli by sme ich nazvať románmi hľadania, blúdenia a premeny.“
Peter Zajac
Kniha Hľadanie strateného autora vyšla v roku 1991 a zdá sa, že práve ona začína tvoriť nový, reflexívno-náboženský trend v tvorbe Dušana Mitanu. Doterajší Mitana si čitateľov získal najmä svojimi krátkymi prózami, ktoré začali vychádzať v 70. rokoch. V týchto poviedkach sa autor často dotýka tém, ktoré boli v socialistickej realite tabuizované, je kontroverzný a tým pádom aj čitateľsky zaujímavejší. Samotný autor v jednom z rozhovorov konštatoval: „tradičná beletria, tradičný príbeh, ma už dávno neoslovuje” a asi preto sa rozhodol napísať antiromán Hľadanie strateného autora.
Štruktúra tejto knihy pripomína koláž, skladajúcu sa z viacerých textov, ktoré nie sú len žánrovo, ale aj štýlovo diferencované. Autor skladá jednotlivé fragmenty mozaiky svojho diela pomocou literárnej postavy autora Tomáša Eliáša, ktorý sa za pseudonymom Dušan Mitana asi neskrýva náhodou. Jeho tajuplné zmiznutie a následné hľadanie tvorí jednu z príbehových línii knihy. Mitana komplikuje situáciu hlavného hrdinu (aj čitateľa, ktorý sa podobne ako knižná postava začína strácať v spletitej štruktúre diela) a píše o druhom Dušanovi Mitanovi, čiže o sebe. „Na zámene týchto dvoch mien sa tu buduje veľkolepá tragifraška“ – tvrdí Marta Součková. Avšak peripetie dvoch autorov sú ešte len začiatkom toho, čo Mitana pripravil pre nič netušiaceho čitateľa...“
Izabela Zając