Toto dielo predstavuje ambiciózny pokus autora o tvorbu takého konceptu kristológie, ktorý je vytváraný prednostne z filozofického hľadiska, a to osobitne z pohľadu jeho konceptu experienciálno-vývojovej, stvoriteľsko-vývojovej a kenotickej filozofie, ktorého základy položil vo viacerých svojich predchádzajúcich prácach. Filozofický prístup tu neredukuje na jednoduchý metodologický nástroj pre teologické myslenie, ale ho poníma ako autonómne východisko i ako nenahraditeľný horizont porozumenia skúmaného problému. V tomto diele teda predovšetkým ide o jeho osobitý náčrt filozofickej kristológie. Potreba tvorby takéhoto konceptu vzišla z jeho stretnutí prírodovedca a filozofa a v neposlednom rade i z jeho stretnutí veriaceho kresťana so skutočnosťou Krista. Z nich vystupovala čoraz zjavnejšie idea univerzálneho Krista, ktorá presahovala náboženské a teologické podanie a nástojčivo sa dožadovala vedeckého a filozofického uchopenia a odôvodnenia. Po spätnom obhliadnutí autor dospel k poznaniu, že celé jeho filozofické i vedecké úsilie bolo od samého začiatku v tých najzákladnejších intenciách uvedomeným a stále narastajúcim hľadaním a poznávaním Krista, ako aj jeho dialógom s Kristom viery. Po mnohých rokoch nahliadol, že všetko jeho doterajšie myšlienkové úsilie, pokiaľ bolo poctivé, v čoraz explicitnejšej podobe konvergovalo ku Kristovi. S týmto zámerom autor už začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia napísal z problematiky kristológie niekoľko prvých náčrtov. Odvtedy mu išlo predovšetkým o takú kristológiu, ktorá vychádza z evolučnej paradigmy myslenia. Pritom nesledoval len rešpektovanie základného evolučného rámca vzťahujúceho sa na vesmír a na ľudstvo ako celok, ako to vidíme napríklad u P. Teilharda de Chardin a i., ale aj o rozvinutie vývojového chápania každého ľudského jedinca ako osobnosti. Preto v diele kladie veľký dôraz na jedinečnosť vývojovej a kenotickej ontogenézy konkrétneho človeka, osobitne však Ježiša Krista. Vo svojom koncepte kristológie reintepretuje zúžené chápanie Krista na základe božsko-ľudskej prirodzenosti a, vychádzajúc z teórie multidimenzionálnosti a všedimenzionálnosti Boha ako absolútnej Lásky, dospieva k záveru, že aj Kristovi je vlastná multidimenzionálna prirodzenosť, v ktorej osobitne vystupuje pre nás do popredia jeho božská a ľudská prirodzenosť. Takto porozumený Kristus patrí svojím implicitným základom všetkým autentickým náboženstvám, hoci si to nemusia vždy uvedomovať, no osobitne a zjavne patrí kresťanskému náboženstvu, z ktorého vzišiel. Presahuje však všetky tieto náboženstvá, je teda aj transnáboženský a má tendenciu sa stať – jedným svojím pólom – nadnáboženským. V Kristovi a skrze Krista sa bude postupne v dejinách ľudstva prekonávať dualizmus sekulárneho a profánneho. Praktickým cieľom predkladaného diela je prehĺbenie a hlbšie zdôvodnenie kristocentrickej a teocentrickej spirituality v ich jednote a hľadanie spoločného základu pre ľudský étos. Univerzálny Kristus porozumený v tejto spiritualite sa v plnšej miere a presvedčivosti ako doteraz môže stať zjednocujúcim základom i dušou pre všetko opravdivé ľudské poznanie, myslenie a konanie; teda základom pre všetku ľudskú kultúru duchovnú i materiálnu. Filozofia, vyvinutá až na úroveň kristovskej filozofie sa takto stane spolu s teológiou najvyššou reflexiou pre zdôvodnenie tohto úsilia. A univerzálny Kristus svojou implicitnou a čoraz väčšmi explicitnou inhabitáciou vo všetkých náboženstvách sa postupne stane jednotiacim základom i dušou náboženského ekumenizmu. Túžba ľudstva po zjednotení v pokoji, spravodlivosti a láske nájde v ňom svoje hlbšie zdôvodnenie a skrze neho účinnejší výraz a naplnenie.
