Tak a je to. Dočítaná posledná stránka, v očiach slzy a v hlave snaha pochopiť čo sa to so mnou práve stalo. Aj taká môže byť kniha možnosti milostného románu. Jan Němec si dal záležať a v každej kapitole vieme nájsť niekoľko odkazov na známe - nielen hudobné diela, ktoré dotvárajú atmosféru - odporúčam si ich púšťať pri čítaní. Viem si predstaviť, že niekomu nemusí sadnúť jeho špecifický jazykový štýl - ja však do tejto kategórie nepatrím. Zaujala ma autorova citlivosť a príjemný nadhľad, pri ktorom som do knihy ešte väčšmi "padla".. Vidíme históriu mladého páru, dvoch ľudí, ktorí nenašli to čo hľadali v sebe navzájom. Z opisov situácií a dialógov môžeme vidieť iba jednu pravdu - autorovu. Koniec koncov, možno to nie je o šťastnom konci, ale o príbehu. :) Príjemné čítanie.

38

Monika Zbínová

Publico manager & eknihy

31. decembra 2019

Aj keď som na začiatku pochybovala, úplne ma to dostalo. Samotný príbeh je taký tuctový, že sa to mohlo stať hocikomu. Ale to ponorenie sa do seba, svojich myšlienok, pocitov, vnútorných rozporov… tá forma (!) bola fantastická. Tá autentickosť bola fantastická. Tá hra s čitateľom bola fantastická. Bola som jednoznačne #TeamJan, no a potom som sa dostala na koniec a stalo sa ešte niečo iné. Čítala som o dvoch cudzích ľuďoch, ale zrazu som ulietala preč premýšľať nad sebou a vlastnými paralelami.
Toto je 5-hviezdičková kniha už len preto, že takýchto originálnych počinov veľa nie je. Táto kniha žije. Dýcha.

Len máločo vám ukáže lepší obraz človeka ako táto kniha. V nej láska nenašla šťastný koniec, ale podľahla ľudskej krehkosti. Autor nás sprevádza rôznymi zákutiami svojho srdca a duše a premieňa ich do nádherne napísaných viet. Ukazuje nielen zraniteľnosť seba samého, ale taktiež všetkých nás ostatných. Ťažko sa mi odtŕha od jeho slov, chcem s ním znova cítiť tú nájdenú lásku, to šťastie na začiatku vzťahu a zároveň chcem s ním padnúť na dno a plakať horúce slzy. Každý koniec lásky bolí a predsa patrí rovnako ku životu ako jej začiatok. Nezáleží na tom, kto túto knihu chytí do rúk, je vo svojej podstate rovnakým človekom, ako jej samotný autor. Je to príbeh nás všetkých, ľudí so srdciami, ktoré sa dajú zlomiť.

12

Ivan Janík

Projektový manažér

5. novembra 2019

Och ?? Teraz sa trochu opustím. Toto bola tak strašne dobrá kniha, ktorá sa mi mega dostala pod kožu, ako už dlho žiadna iná. Ešte pár dní po prečítaní si ju opakovane beriem len tak do ruky, listujem v nej, znova čítam obľúbené pasáže a predlžujem si zážitok. Prvá kapitola ma tak zasiahla a očarila, že som si ju musel prečítať viackrát po sebe. Čítal som tento rok viacero super kníh, ktoré očarili, ale do tejto som sa úprimne zamiloval. Krásna hra s textom, príbeh a jednotlivé scény vo mne vyvolávali veľmi silné, intenzívne až intímne pocity. Viaceré pasáže, miestami aj celé kapitoly mi rezonovali do tej miery, že som si ich musel prečítať viackrát a následne sa nechať len tak unášať vyvolanými myšlienkami. Proste, bolo to krásne. Jednoznačný top tohto roka!

je môj dojem z tejto knihy.
Som nasratá, otrávená, a zároveň obohatená o nemálo slovne nádherných viet a opisov prostredia.

Asi skúsim senvičovú metódu, akurát bude chýbať krajec chleba z jednej strany.

Začnem pozitívami.
Dovolím si tvrdiť, že táto kniha je veľmi dobre remeselne spravená. Autor skrátka vie písať, o tom žiadna, Možnosti milostného románu sú dobre napísané.
Ale Možnosti milostného románu nie sú dobré.

V poznámkach z procesu čítania mám “Brno nikdy nebolo magickejšie”, a za tým si stojím.
V Brne študujem. Necítim sa tu síce doma, ale toto mesto má rozoznateľného a nenapodobiteľného génia loci, Brno na mňa hovorí - zblízka - dýcha na mňa.
Nie tak dávno som kráčala z Kina Art a napadlo mi nasledovné:
. Brno je sloboda. Zabudla som, koľko slobody pre mňa Brno znamená (a spomenula som si práve počas tejto chôdze). Brno je sloboda, ale Brno je sloboda na úkor všetkého ostatného. Brno je bohéma (subkultúra vystupujúca pod grafickým symbolom Prozreteľnisti by určite tvrdila, že práve to, že začínajú na to isté písmeno z nich robí spriaznené, nemôže to byť predsa náhoda - bohéma, bohemistika, Brno…)
.. Brno je bezstarostné detstvo zastavené v čase, alebo skôr v časovej slučke. Brno je idealistický závoj nevedomosti, Brno je nikdy nemusieť dospieť.
Brno Vám dospieť nedovolí. Musíte odísť. Môžete sa vrátiť.
… V mojej interpretácii Možností milostného románu vychádzam práve zo skutočnosti, že autor sa v Brne narodil, a v ňom tak trochu krněl celý život až do písania tejto knihy, takže ho Brno ovplyvnilo, nepustilo, a odzrkadľuje sa to v jeho autofikcii.

Možnostiam milostného románu sa musí nechať, že majú viacero rozmerov. Vnímam tribút umeniu a už spomenuté brilantné opisy prostredia. Toho by sa autor mal držať. Otázku legitimity milostného románu v dobe tvorby tiež oceňujem, ale jej konkrétna podoba v tejto knihe sa mi bridí.

Vyše štyristo strán o láske k Nine - a o Nine neviem nič. Nesmierne ma vytáčalo, ako tridsaťročný muž podľahol kognitívnemu predsudku, že krása ženy implikuje jej hodnotu. Krása ako taká môže byť hodnotou, ale nie je všeobíjmajúca. Krása ženy nestačí na to, aby bola dobrou životnou partnerkou. Zdá sa, že Němec sa nechal opantať krásou - nadovšetko ostatné. Jednoducho kniha je plná Němcových predstáv, ktoré projektoval na reálneho človeka - Ninu, čím ju absolútne zahatal bremenom jeho ideálu. Možnosti milostného románu sú plné poznámok o jej prsiach a oblečení, z ktorých autor z pre mňa neobhájiteľného dôvodu vyvodzuje nejakú metafyzickú nadradenosť.

Dalo by sa povedať, že podobné podľahnutie sa za život stane každému. To rozporovať nechcem, ale v tom prípade sa pýtam, načo takéto dielo publikovať, keď ide len o príznak doby - Brnom amplifikovaný - a výrazne to postráda originalitu. Pretože tak to vnímam, Němec to mohol vydať, pretože je etablovaný autor, ale dielo samo osebe stojí zanič, je neoriginálne, zobrazuje niečo psychologicky prehnité, naivné, neospravedlniteľné.

Nemyslím si, že každé umenie má byť normatívne(,) morálne, vnímam hodnotu aj v dekadencii, ale to by musela mať iný rozmer, muselo by tam byť aspoň niečo - originalita, sebareflexia. A práve sebareflexia je niečo, čo mi v tejto knihe chýbalo. Nechcem Němcovi krivdiť, istá tam bola, ale neprišla mi dostatočná.

Napokon by sa autor mohol skryť za formulku “koncept ospravedlňuje všetko” (s. 344), ktorú sám predkladá. Väčšie hovno som asi v živote nepočula. Obdoba “účel svätí prostriedky”. Forma je v umení rozhodne veľmi dôležitá, ale definívne nie centrálna a ani jediná. Forma bez obsahu neexistuje. (Vzadu v hlave mi vrieska Aristotelská metafyzika, ale nechám ju nateraz stranou.) Vyprázdnená forma nejestvuje, ak sa mýlim, ukážte mi ju.
Obhajovať solídnou formou priemernosť a banalitu obsahu sa mi v tomto prípade zdalo nemiestne.
Možnosti milostného románu: idea dobrá, výsledok neprínosný a otravný.

18

Zuzana Bránická

Manažér sociálnych sietí

17. júla 2021

Toto je tak ozajstné. Príbeh lásky. Nedokonalej, ale skutočnej. O tom nikdy neprežitom poznaní milujúceho človeka v jeho vlastnej samote. Tej túžbe po tomto poznaní. O navždytrvajúcej samote. Ako existujú bytosti, ktoré ju potrebujú oveľa väčšmi než skutočnú lásku a sú s ňou tak prepojené, že ju nemožno ani citom alebo túžbou porušiť. Láska je krehká, nepochopená, neistá, plná nedorozumení, nevysloveného, a predsa otvorená, ale bojazlivá, prehnane prežívaná. Pravá láska býva bolestivá. Hádam ju tieto nedokonalosti robia takou srdca dotýkajúcou sa. Niektoré lásky sú silné a dávajú všetko i napriek tomu, že nie sú večné. Azda sú večné práve pre ten moment, lebo minulosť bude vždy súčasťou prítomnosti. Nuž, milovanie má príliš veľa pohľadov. Aj tento príbeh ich má, že ich nemožno spojiť a možno sú spojené už navždy, nech je koniec akýkoľvek.