Oneskorené reportáže patria medzi najvýznamnejšie prozaické diela v slovenskej literatúre. Po prvý raz vyšli v roku 1963 a v istom zmysle otvárali novú etapu našej literatúry... Čítať viac
Vychádzame z priemerného údaju o rýchlosti čítania 230 slov za minútu, od knihy ku knihe a čitateľa ku čitateľovi sa to však môže líšiť.
Oneskorené reportáže patria medzi najvýznamnejšie prozaické diela v slovenskej literatúre. Po prvý raz vyšli v roku 1963 a v istom zmysle otvárali novú etapu našej literatúry nielen v československom kontexte, ale aj európskom. Etapu úporného pokusu o pra Čítať viac
Túto knihu máme síce aktuálne na sklade, máme však už iba posledné kusy. Ak ju chcete mať rýchlo, ponáhľajte sa! Dodanie ďalších môže trvať dlhšie, zvyčajne do 36 dní.
Chcete si túto knihu požičať z knižnice? Toto je zoznam knižníc, v ktorých ju majú. Po kliknutí na názov vás presmerujeme priamo na stránku knižnice, kde si môžete overiť jej dostupnosť a prípadne ju aj priamo rezervovať.
Oneskorené reportáže
Ladislav Mňačko
Oneskorené reportáže patria medzi najvýznamnejšie prozaické diela v slovenskej literatúre. Po prvý raz vyšli v roku 1963 a v istom zmysle otvárali novú etapu našej literatúry nielen v československom kontexte, ale aj európskom. Etapu úporného pokusu o pra
Ach, mrzí nás to, z tejto knihy sa už predali všetky výtlačky a nemáme ju na sklade my ani vydavateľ :( Teoreticky však môžete mať šťastie v niektorých iných obchodoch, ktoré ešte nepredali posledné kusy.
Naši škriatkovia odporúčajú
13,50 €
Na sklade 3 ks Posielame ihneď
Túto knihu máme síce aktuálne na sklade, máme však už iba posledné kusy. Ak ju chcete mať rýchlo, ponáhľajte sa! Dodanie ďalších môže trvať dlhšie, zvyčajne do 36 dní.
Jedno z najvýznamnejších diel česko-slovenskej literatúry.
Oneskorené reportáže patria medzi najvýznamnejšie prozaické diela v slovenskej literatúre. Po prvý raz vyšli v roku 1963 a v istom zmysle otvárali novú etapu našej literatúry nielen v československom kontexte, ale aj európskom. Etapu úporného pokusu o pravdu. Nik pred Ladislavom Mňačkom tak drsne a rúhavo nepomenoval stav, v ktorom naša spoločnosť žila v päťdesiatych rokoch, nik tak dôrazne nerozptyľoval jedovatú hmlu, ktorá nás halila. Autorovo slovo sa tak stalo jedným z dôležitých katalyzátorov atmosféry, umožňujúcej odbojný zdvih nášho umenia, výrazný najmä na Slovensku, najplastickejšie na stránkach legendárneho týždenníka Kultúrny život.
Kniha Oneskorené reportáže pôvodne vyšla takmer zároveň s celosvetovým publikovaním slávnej novely Alexandra Solženicyna Jeden deň Ivana Denisoviča a dodnes ostáva jedným zo svetlých kamienkov hľadania pravdy v našej literatúre. Nové vydanie Mňačkovej zásadnej knihy je nielen pripomenutím skvelého autora, ale aj snahou o oživenie našej pamäte.
Máte o knihe viac informácií ako je na tejto stránke alebo ste našli chybu? Budeme vám veľmi vďační, ak nám pomôžete s doplnením informácií na našich stránkach.
Oneskorené reportáže som čítal už ako násťročný. Pravdepodobne som ich vtedy ani nedočítal. Nebavili ma. Dnes viem, že problém nebol celkom v knihe. Jednoducho som na ňu ešte nemal vek ani skúsenosť.
Po rokoch sa k Mňačkovi vraciam s úplne iným pohľadom. Medzitým som prečítal množstvo reportážnej literatúry a dnes už lepšie vidím, čo je na Mňačkovom písaní také špecifické. Mňačko v nich pomenúva realitu päťdesiatych rokov v Československu bez veľkých okolkov: bezprávie, politické prenasledovanie, vykonštruované procesy, strach a mechanizmy, ktorými režim likvidoval ľudí. A medzi tých, ktorí sa na tomto mechanizme podieľali, patrí aj samotný Mňačko.
Práve jeho sebareflexia je jednou z najsilnejších stránok knihy. Nesnaží sa vystupovať ako nevinný pozorovateľ, ktorý všetko pochopil od začiatku. Priznáva vlastnú zaslepenosť, vlastnú spoluúčasť a chvíľami si doslova sype popol na hlavu. Keď spätne opisuje ľudí, ktorých režim zničil, zároveň sa konfrontuje s tým, akú úlohu v tomto systéme sám zohrával. Vďaka tomu je kniha miestami až nepríjemne osobná.
Oneskorené reportáže pritom nie sú klasickou reportážou v zmysle nezúčastneného zaznamenávania skutočnosti. Mňačko je v texte výrazne prítomný. Komentuje, hodnotí, interpretuje a často čitateľovi otvorene hovorí, čo si o udalostiach myslí. Jeho reportáž je preto zároveň osobným svedectvom a literárnym textom.
Mňačko pracuje s výraznou štylizáciou a využíva množstvo trópov a rétorických figúr. Nájdeme uňho elipsy, aliterácie, apoziopezy, gradáciu, enumeráciu, iróniu, metaforické a expresívne vyjadrenia, ale aj množstvo hovorových a nedopovedaných výpovedí. Nie sú však iba samoúčelnou ozdobou textu. Mňačko prostredníctvom nich reprodukuje rôzne vrstvy jazyka od úradného a ideologického slovníka až po hovorovú reč ľudí, s ktorými sa stretáva.
Keď napríklad cituje označenia ako „nenásytný element“, „karierista“ či „zlumpenproletarizovaný element“, nepreberá iba dobový slovník, ale zároveň ukazuje, ako tento jazyk človeka politicky a morálne diskvalifikuje. V priamej reči naopak využíva úsečnosť, elipsy, iróniu či apoziopezy, čím zachytáva spôsob, akým ľudia o vlastnej skúsenosti hovoria. Štylistické prostriedky tak uňho často plnia aj dokumentárnu funkciu.
Práve apoziopezy ma však miestami unavovali. Ich časté používanie niekedy pôsobí až príliš štylizovane a oslabuje bezprostrednosť reportáže. Mňačko má pritom mimoriadny cit pre detail a vie veľmi dobre počúvať ľudí, s ktorými sa stretáva. Práve preto je škoda, keď jeho literárna štylizácia niekedy prekryje ich vlastnú výpoveď. Nejde pritom o spochybnenie faktografickej hodnoty knihy, skôr o pocit, že literárne spracovanie občas stojí medzi čitateľom a udalosťou.
Knihe zároveň prospieva znalosť historického kontextu. Mňačko píše pre čitateľa, ktorý pozná základné reálie päťdesiatych rokov a rozumie dobovému politickému jazyku. Mená ako Slánský, Clementis či Toman sa v texte objavujú skôr okrajovo a Mňačko ich nepotrebuje vysvetľovať. Rovnako predpokladá, že čitateľ bude rozumieť pojmom a označeniam, ktoré boli vtedy všeobecne známe, no dnes už môžu vyžadovať dodatočné vysvetlenie. Aj preto je pri čítaní užitočné mať aspoň základnú predstavu o politických procesoch, čistkách a mocenských zápasoch päťdesiatych rokov.
Práve historický odstup však knihe paradoxne pomáha. Dnes už vieme, kam tento systém smeroval. Čítame teda text človeka, ktorý bol jeho súčasťou, a zároveň človeka, ktorý sa spätne pokúša pochopiť jeho mechanizmy a vlastné miesto v nich. V tomto smere nie je celkom od veci ani paralela so Solženicynom. Obaja sa pokúšajú podať svedectvo o fungovaní represívneho systému a o jeho dôsledkoch na konkrétnych ľudí, pričom nevychádzajú iba z odstupu historika. Ich texty vyrastajú z osobnej skúsenosti s prostredím, ktoré opisujú. Rozdiel je však podstatný: Solženicyn písal predovšetkým ako obeť sovietskej represie, zatiaľ čo Mňačko sa predtým sám podieľal na propagandistickom a politickom fungovaní systému, ktorý neskôr kriticky opisoval. Práve toto priznanie vlastnej spoluúčasti dáva Oneskoreným reportážam osobitnú polohu Mňačko nie je iba svedkom obžaloby, ale zároveň aj človekom, ktorý musí vypovedať o vlastnom podiele na svete, ktorý odsudzuje.
Oneskorené reportáže sú podľa mňa jedným z najvýznamnejších reportážnych textov, ktoré u nás vznikli. Nie preto, že by boli dokonalé. Práve naopak. Ich sila je v spojení osobného svedectva, dokumentu a výraznej autorskej perspektívy. Mňačko pritom dokáže byť konkrétny, vnímavý a presný, no zároveň má potrebu skutočnosť literárne tvarovať. Práve v tomto napätí medzi autenticitou a štylizáciou vidím jednu z najzaujímavejších vlastností knihy aj jednu z jej slabších stránok.
A možno práve preto som túto knihu ako násťročný nedokázal dočítať. Vtedy som od nej očakával niečo iné a nedokázal som oceniť jej vrstvy. Dnes už v nej nevidím iba reportáže o päťdesiatych rokoch, ale aj osobné vyrovnávanie sa autora s dobou, ktorej bol sám súčasťou. Po rokoch som sa k nej nevrátil preto, aby som zistil, o čom je. To som vedel už vtedy. Vrátil som sa k nej preto, aby som pochopil, prečo na mňa dnes pôsobí inak.
Možno sa napokon nezmenila kniha. Zmenil sa čitateľ.
Ťažko mi je opísať túto knižku. Niektoré reportáže ma zasiahli viac, iné menej, všetky však rozprávali o absurdnom svete. A hlavne umožňujú pochopiť, ako sa to stalo, že súčasťou našej kultúry sú aj úplatky, váženie si viac titulov ako osobnosti a určitá neohľaduplnosť k okoliu (t. j. treba sa starať hlavne sám o seba a rodinu) či strach zo všetkého iného. Hoci je rozsahom stručná, zostane vám z nej viac materiálu na uvažovanie ako z iných knižiek, ktoré majú stovky strán.
Smutná a parádne napísaná kniha. Ako to napísať, zarytý budovateľ socialistickej spoločnosti dostane facku reality a despotizmu komunistickej vlády. V rôznych príbehoch popíše ake bolo nezmyselné kriminalizavanie ľudí a čo je horšie, ake "dôkazy" na to stačili (s ospravedlnením) prašivej vládnucej vrstve. Nech nám je jeho svedectvo výstrahou a poučením.
Kniha Oneskorené reportáže bola zaujímavým a silným čitateľským zážitkom. Kniha opisuje rôzne polohy komunizmu v ktorom ľudia strácali svoje ilúzie či sny. Autorov štýl písania je jednoducho skvelý. Charakteristiky hlavných hrdinov zvládol autor bravúrne. Opisy neistoty a strachu boli skvelé podané a osobne som si užíval každú stránku tejto knihy. Samozrejme v knihe nechýbali krásne a pútavé filozofické myšlienky. Za mňa si táto kniha zaslúži 5 hviezdičiek a Vašu pozornosť.
Kniha reportáží od Ladislava Mňačka obsahuje reportážne spracovanie príbehov, ktoré nám v dnešnej dobe môžu znieť ako totálne absurdum, avšak počas minulého režimu boli bežným životom obyvateľov našej krajiny.
Niektoré príbehy ma zaujali viac, iné menej. Každopádne je neuveriteľné, v akej dobe ľudia žili ešte pred pár rokmi. Otázne je, či sme sa posunuli k niečomu lepšiemu. Dosť o tom pochybujem. Mňačko píše veľmi pútavo a až na malé výnimky som vždy hneď chcela ten ktorý príbeh dočítať do konca.
Výborná kniha, ktorú sa oplatí prečítať. Mňačko v tejto knihe napísal sériu krátkych, ale veľmi silných príbehov, ktoré veľmi jasne ukazujú fungovanie totality v jej najhorších časoch. Kniha sa číta rýchlo a ľahko, rozhodne ju odporúčam.
Mancko je skvely autor. Nadcasovy a prosto super. Neodsudzujte ho preto, ze patri do tzv.povinneho citania a je aj medzi maturitnymi temami. Citala som aj Smrt sa vola Engelchen a chystam sa i na Ako chuti moc. Urcite odporucam precitat Engelchena. Autor vieruhodne zobrazil vojnu. Verila som mu kazde slovo:)
Martin
Neoverený nákup
4.2.2014
Názor čitateľa
Co sa tyka nadcasovosti a odsudzovania, treba si precitat nielen Oneskorene reportaze ale aj jeho skorsie prace.
Dokonca aj v Oneskorenych reportazach (v tej o procese s partizanskym velitelom - v reali myslim s Ernestom Bielikom) priznava, ze nepisal vzdy koser. A to este teraz malokto pozna jeho reportaz, ktoru neskor vydalo Poverenictvo spravodlivosti ako "Proces proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom (Žingor a jeho spoločníci pred Štátnym súdom)".
Vynatky z tohto Mnackovho diela su dostupne napr. v publikacii UPN "Dokumenty k procesu s Viliamom Zingorom".
Toto by malo byt tiez sucastou povinneho citania a medzi maturitnymi temami (v ramci predmetov Etika a Dejepis, lebo z literarneho hladiska je to ubohe dielko).
Oneskorene reportaze preto vnimam ako oneskorene autorovo pokanie hoci mi neprislusi hodnotit, ci dostatocne.
patril medzi najvýznamnejších česko-slovenských spisovateľov. V počiatkoch svojej literárnej tvorby sa prejavoval najmä ako angažovaný básnik a dramatik, ale už jeho prvé prozaické dielo, protivojnový román Smrť sa volá Engelchen, sa stretlo s nevídaným čitateľským ohlasom a dočkalo sa dvoch výnimočných filmových spracovaní. Roku 1963 opísal temné zákulisie politických procesov v 50. tych rokoch v slávnej knihe Oneskorené reportáže, ktorá mala na domácich čitateľov rovnaký dopad ako v približne rovnakom čase publikovaná novela Alexandra Solženicyna Jeden deň Ivana Denisoviča. Napísal množstvo reportáží, vydal niekoľko poviedok i noviel a v prelomovom roku 1968 mu vyšiel dnes už kultový román Ako chutí moc.
V roku 1967 bol za svoj nekompromisný postoj proti podporovaniu arabskej politiky voči Izraelu zbavený československého občianstva a rozhodol sa preto ostať v zahraničí. O niekoľko mesiacov síce opäť zavítal do vlasti, ale po okupácii Československa armádami Varšavskej zmluvy odišiel na dve desaťročia do emigrácie, kde naďalej aktívne pôsobil a tvoril. Začiatkom roku 1990 sa vrátil na Slovensko, ale o dva roky sa ako kritik rozpadu spoločného štátu Čechov a Slovákov usídlil v Prahe.
Pevná väzba
