Kolymské povídky

Varlam Tichonovič Šalamov, majster krátkej prózy, patrí k najväčším ruským spisovateľom 20. storočia. Pochádza z rodiny pravoslávneho duchovného, ktorý niekoľko rokov strávil v aljašskej misii na Aleutských ostrovoch. Po Októbrovej revolúcii rodina upadá do biedy, a hoci je Varlam nadaný, ako syn kňaza nemôže študovať, až kým mu túto možnosť neotvorí práca v továrni. Šalamova prvý raz zatknú v ilegálnej univerzitnej tlačiarni a tri roky musí stráviť na nútených prácach na Urale. V druhej vlne stalinských čistiek ho odsúdia na päť rokov galejí na Kolyme. Tam Šalamova znova súdia, trest mu predĺžia o desať rokov a posielajú ho na nálezisko zlata. Zachráni ho absolvovanie ošetrovateľských kurzov. Po ich skončení vykonáva prax blízko Oimiakonu, kde je nútený zostať aj po vypršaní trestu. Po smrti Stalina začína písať Kolymské poviedky. Rehabilitujú ho, jeho poviedky vychádzajú v zahraničí, no v ZSSR sú odmietané. V posledných rokoch má vážne podlomené zdravie, no vedomie jasné. Zomiera po nedobrovoľnom prevoze do psychiatrickej liečebne.