Mapa a územie

Francúzsky spisovateľ sa narodil na ostrove Réunion. Keď mal šesť rokov, jeho matka (povolaním anestéziologička) opustila rodinu a konvertovala na islam. Vyrastal blízko Paríža u svojej starej mamy (z otcovej strany), ktorá bola členkou francúzskej komunistickej strany a pravovernou stalinistkou. Houellebecq vyštudoval lýceum a Vysokú poľnohospodársku školu. Z prvého manželstva má syna Etienna (1981); druhýkrát sa oženil v roku 1998. V 80. rokoch bol viackrát hospitalizovaný na psychiatrickej klinike. Písal a publikoval poéziu a v roku 1991 vydal biografiu H.P. Lovecrafta. V roku 1994 na seba upozornil románom Rozšírenie bojového poľa, ktorý bol preložený do mnohých jazykov (č. 2004). Druhý román, Elementárne častice (1998, č. 2007), ho ihneď vyniesol na francúzske literárne nebo a v roku 2002 zaň získal ocenenie IMPAC Dublin. Ešte väčší čitateľský ohlas vyvolala nasledujúca próza Platforma (2001, č. 2008); po vydaní tejto knihy, preloženej do 25 jazykov, bol prvýkrát obvinený z rasovej nenávisti. V českom jazyku tiež vyšli romány Možnost ostrova (Odeon 2007) a Mapa a území (Odeon 2011) - práve za toto dielo bol autor v roku 2010 vyznamenaný Goncourtovou cenou.

Podľa čoho vyberáte tituly, ktoré vydáte?

Keď sme začínali, začiatkom 90. rokov, realizoval som si svoje „detské“ sny: predovšetkým som chcel byť vydavateľom. Knihy, ktoré som vtedy robil, boli „fajnové“, vyšperkované, bibliofílie, ...atď. Bola to zvláštna doba, kedy vzniklo množstvo malých, nezávislých vydavateľstiev a každé prinieslo niečo nové.

Vo veľkej miere výber titulov závisel od viac-menej náhodných stretnutí so zaujímavými ľuďmi, ktorí ponúkali zaujímavé témy: Hanzi Albrecht, Selma Steinerová, Egon Bondy, Agneša Kalinová, Fedor Malík, Jano Štrasser, Tomáš Janovic, Július Satinský, Milan Lasica a ďalší. A bolo tu tiež napojenie na francúzsku literatúru cez otca: Alain Robbe-Grillet, staršie preklady Afreda Jarryho, Paula Valéryho a ďalších. Postupne začali vznikať edície – najslávnejšia z nich je asi Bratislava-Pressburg, kde vyšlo takmer 90 titulov v náklade vyše 400 000 kusov, ale aj knihy o víne, edícia pamätí, objavil som zaujímavú severskú beletriu. Takmer denne prichádza nejaký rukopis: niektoré sú hotové texty, niektoré treba pracne prerábať, väčšina končí v koši. Mám rád knihy s pridanou hodnotou. Pri výbere titulu zaváži osobnosť autora.

Ako vzniklo vaše vydavateľstvo?

Oficiálne bolo vydavateľstvo založené koncom 90. rokov, ale všade uvádzam, že to bolo na Mikuláša v roku 1993, kedy som vydal prvú knihu – Zlé myšlienky od Paula Valéryho. Mal som vtedy malú počítačovú firmu, ktorá sa volala Prístrojová technika, kde som si popri bežnej práci, viac-menej ako hobby začal vydávať knihy. Firma sa po desiatich rokoch rozpadla, partneri sa rozišli. Ja som si ponechal názov – značku a vydavateľsto. Dodnes mám s tým názvom problém, treba ho vysvetľovať a zdôvodňovať, aj keď nie je o nič bizarnejší ako napríklad Naše vojsko, či Družstevní práce – čo boli mimochodom kedysi vynikajúce vydavateľstvá. Naposledy sa vydavateľstvo transformovalo v roku 2007, kedy doňho vstúpil môj syn s nevestou a odvtedy sa voláme Marenčin PT, spol. s r. o. Sme rodinná firma, kde pracujú prakticky všetky generácie.

Na ktorú knihu ste najviac hrdý?

Mám štyri mačky. Nikdy by som si pred nimi nedovolil povedať, ktorú z nich mám najradšej. Tak je to aj s väčšinou  z našich kníh. S každou strávim kus života, niektoré mi robia radosť v čase prípravy, iné majú dobré ohlasy, ďalšie sa zas dobre predávajú. Niekedy z jednej knihy vznikne edícia a tá potom žije niekoľko rokov. Život bežnej knihy trvá približne rok-dva. Najväčšiu radosť mám z kníh, o ktorých som presvedčený, že sú vynikajúce a majú dobrý ohlas, ale čo ma najviac teší, že aj ľudia si ich kupujú. Také sú knihy Jula Satinského, Jána Roznera, Žo langerovej a ďalších.