V slovenskej odbornej literatúre sa používa na označenie nášho národa a písomnej kultúry Slovákov v 9. stor. termín sloviensky, prípadne starosloviensky. Ide o interpretačný preklad historického názvu, a preto okrem jazykových kritérií by sa mali v tomto súčasnom pomenovaní zohľadniť aj kritériá historické. Skúmaním transliterácie aj transkripcie tohto termínu v historických prameňoch sa ukázalo, že ide o nepodloženú formu prepisu. Najstaršia pôvodná hlásková forma nášho etnonyma v transkripcii nie je Slovien, ale Slovän. Podobne je to i s definíciou najstaršieho spisovného jazyka Slovákov označovaného ako sfaroslovienčina, utvorená na základe bulharsko-macedónskeho nárečia. Toto označenie a pôvod v sebe nesúrodo spája jazykové javy s geografickými a mocensko-politickými reáliami, ktoré nie sú historicky podložené. Na základe faktov slovenskej historickej syntaxe považoval lingvista J. Stanislav za potrebné prehodnotiť územný pôvod prvého spisovného jazyka Slovákov. Identický návrh podal v druhej polovici 20. stor. aj americký slavista G. Y. Shevelov.