„Motýle mávajú krídlami a celý svet spieva.”
Obrazovka jej potemnela a potom sa na nej objavili slová AKTIVOVAŤ BEZPEČNOSTNÝ PROTOKOL. „Lenže čo spievajú vtáky?”
A tatko odvetil: „Na oblohe ste voľní.”
.
Je podivuhodné, ako každá Kluneho kniha dokáže v človeku prebudiť inú časť lásky k životu, empatie a pocitov, ktorých škálu je veľmi ťažko opísať. Myslím, že tento autor sa veľmi zaslúžene dostáva na miesto obľúbeného autora u čitateľov a ak ste od neho ešte nič nečítali, neváhajte ani sekundu.
.
Začiatok bol pomerne rozpačitý, hoci som nechcela knihu odložiť, myslela som si, že Klune tentokrát šľapol vedľa. Keď sa však príbeh rozbehol, stránky sa mi míňali pod rukami príliš rýchlo a ja som len dúfala, že koniec nezostane na čitateľovi.
.
Je neskutočné, ako sa s každou knihou dokáže autor preniesť do iného sveta, ktorý nám dovoľuje objavovať. Tentokrát sa ocitáme vo svete inšpirovanom Pinocchiom - na čo autor odkazuje aj citátmi - v príbehu sa však uberáme sci-fi smerom a budúcnosťou, ktorá možno nebude veľmi vzdialená tej našej (ak patríte k fanúšikom antiutópie). Znova však objavujeme hĺbku a význam emócií, s ktorými autor pracuje bravúrne.
.
Viem, že Zo života bábok nesadne každému. Ja som si však na nej zamilovala práve tú absurdnosť, rozmanitosť a nádej, ktorá zostáva aj vo chvíľach, kedy sa už na nič iné nezmôžeme...
.
Za mňa je každá kniha od autora zaujímavým čítaním a skutočne, ak ste ešte po žiadnej nesiahli, prosím,
neváhajte, oberáte sa o skvelé čitateľské zážitky.

Dom na azúrovom pobreží si získal moje srdce. Bola to nádherná rozprávka, ktorá mi upokojila myseľ a pohladila dušu. Očakávala som to isté od tejto knihy, ktorá vyšla teraz aj v slovenčine. No viac ma znepokojila ako dodala pokoj. Prečo? Všetky situácie v deji boli zvláštne a unáhlené. Bola to kombinácia Asimových kníh a zaľúbeného Pinocchia, čo mi vôbec nebolo pochuti. Najprv som zbožňovala interakcie postáv. Úzkostný vysávač a ironická robotická zdravotná sestra boli dokonalá dvojica. Na nich som sa schuti smiala. Doteraz nechápem, ako autor prišiel na taký geniálny situačný humor. No ako som pokračovala ďalej, aj toto postupne vymizlo. Zostali tam iba nádherné myšlienky, ktoré sú už poznávacím znakom spisovateľa.

Všetko sa náhle zmenilo. Akoby lúsknutím prsta začal čitateľ čítať inú knihu. Divnú. Sci-fi podľa autora. Niežeby to bolo úplne zlé, ale väčšina udalostí bola pritiahnutá za vlasy. Aj keď by si človek asi povedal, že fantázií sa medze nekladú, niekedy by sa mali. Začala som sa pri čítaní cítiť nepríjemne. Sexuálne poznámky týkajúce sa robotov boli už za hranicou mojej tolerancie. Viem, kam sa ako ľudstvo rútime, no ja až takú otvorenú myseľ nemám. Prekážalo mi to. Tuším, že autor chcel ísť s dobou, ale nie každému to musí vyhovovať. Ubíjalo ma to. Doteraz mám zlý pocit, keď si na knihu spomeniem. Koniec bol však koncom plným nádeje. Aspoňže tak, pretože toto nebol ten Klune, ktorý ma očaril.

2,5/5