Moja duša zostala v Osvienčime

Opäť nádherný pribeh s pera Ellie Midwood - ona to oroste vie, vtiahnuť vás do deja a hltáte každé jedno slovo a plakať nad každým jedným osudom v koncentračnom tábore.

V tejto knihe tu mame rok 1947 a súd pre bývalých SS - toe hyjeny si to zaslúžili - no nie všetci- a tubsa krásne ukáže, že netreba všetkých hádzať do jedneho vreca, hoci nosili nálepku.

Helena a Dahler - dvojica, ktorá nemohla byť odlisnejsia a predsa toendva roky spolu prežili a pomahaly si postaviť sa na nohy.

Dahler bol obávaným SS, ktorý sa nepriečil použiť bič - až pokiaľ neuvidel ju. Helena mala ísť rovno z vlaku do plynu - mala šťastie, že si ju vybrali aby zaspievala na narodeninovej párty.

Ano jasne klišé - laska ako blesk - no ma to oveľa väčšiu hĺbku.

Čítame výpovede Heleny a jej prežitie tábora a z jej pohladu vidíme ako sa Dahler menil ako sa s hajzla stal človek ale vidíme tu aj ďalšieho muža - "lovca SS", ktorý ho bohužiaľ videl len v tom svetle


Ako rozhodne súd prepusti Dahlera a očistí jeho meno? Alebo sa Helene obráti život na ruby a zažije ďalšie peklo

Rada čítam skutočné príbehy z 2. sv. vojny ale táto kniha ma nudila. Čítala som ju viac dní, lebo ma nedokázala vtiahnuť do deja a čítala som ju len preto, že som za ňu dala peniaze. Škoda že sa autorka nedržala skutočností a to hlavné je vymyslené. Kto by mal záujem vedieť ako to v skutočnosti bolo, odporúčam vygoogliť si meno Helena Citrónová a Franz Wunsch, hlavne v anglickej a nemeckej časti Wikipedie je toho viac.