Je vydatá a má tri deti, žije v malebnej obci na východe Slovenska, na dolnom Spiši, ktorý sám o sebe dýcha históriou. Jej rodné meno je Sékelyová. S manželom získala v našich končinách zriedkavé meno Pronská, ktoré mnohí považovali za pseudonym. Jeho pôvod je v Poľsku, na Ukrajine a Rusku a objavuje sa už v dvanástom storočí. Autorke historických románov naozaj svedčí. Keď sa Jana Pronská rozhodla napísať Zlatníkovu chovanicu, mala už v šuplíku niekoľko dokončených príbehov, ktoré sa za tie roky, odkedy začala tvoriť, poriadne navŕšili, avšak žiaden sa, paradoxne, neodohrával na území Slovenska. Zlom prišiel až po návšteve Ľubovnianskeho hradu, keď si uvedomila, že nielen francúzska, anglická a španielska história je očarujúca, ale aj tá naša. Napadlo jej, že by mohla skúsiť napísať ľúbostný príbeh odohrávajúci sa práve na Ľubovnianskom hrade. Nápad bol zlomový. Rukopis poslala do vydavateľstva a ihneď zaujal ako vydavateľstvo, tak aj čitateľov.