Sviatok bezvýznamnosti

Rozsahom útly, no obsahom hutný román je príbehom štyroch priateľov v súčasnom Paríži. Ramon by si rád pozrel Chagallovu výstavu, ale nechce sa mu stáť v nekonečnom rade. Charles čítal Spomienky Nikitu Chruščova, vŕtajú mu v hlave a sníva o hre pre bábkové divadlo. Caliban je nezamestnaný herec očarený cudnosťou mladej Portugalky, ktorú stretol na narodeninovej oslave, kde pomáhal Charlesovi ako čašník. Alaina vzrušujú odhalené pupky parížskych dievčat a myslí pritom na svoju matku.
Rozprávajú sa o banálnych veciach, za nimi sa však skrýva hlbší význam, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Ako to už v Kunderových románoch chodí, všetko so všetkým súvisí. Kalinin s Kantom i sochy kráľovien a vznešených dám Francúzska so sochami Stalina. Pozorný čitateľ si bude klásť množstvo otázok. Keď dočíta, môže – a isto aj bude – meditovať o smrti, zabúdaní a tajnom pôvabe vážnej choroby. O tom, že všetci visíme na pupočnej šnúre našej pramatky Evy, kým nás neviditeľná ruka osudu neodstrihne. Čo tu po nás ostane? Aké významné či bezvýznamné je naše bytie?

Nebude to čítanie a premýšľanie patetické, skôr vecné, a najmä úsmevné. Úsmev môže byť ironický, no určite nie cynický. Lebo pristupovať k vážnym veciam s humorom je dar, ktorým Milan Kundera oplýva a má ho na rozdávanie. A neprestáva si nás doberať ani v pokročilom veku s odkazom, že nadhľad je pri našom pozorovaní ľudského hmýrenia veľmi dôležitý, rovnako tak epocha, v ktorej sa naša pozorovateľňa nachádza.

Sviatok bezvýznamnosti je ako náhodné stretnutie Sartra s Fellinim. Nepotrebujú veľa slov, všetkému rozumejú. Keď sa ich cesty skrížia, usmejú sa na seba, možno žmurknú a ukážu bradou či prstom hore. Nad hlavou im poletuje anjel a z krídel stráca pierka, ktoré nám majú pripomenúť, že naše bezvýznamné životy sa každým dňom krátia. Napriek tomu si nenechajme ujsť prechádzku v Luxemburskej záhrade, tá bude príjemná vždy, no ešte väčšmi po boku skvelého románopisca.