Krásna kniha ktorá má jednoduché verše ktoré sa ľahko čítajú ale skrývajú plno myšlienok. Má krásne ilustrácie ktoré sú jemné ale veľmi pekné. Odporúčam si ju zakúpiť fakt je veľmi dobrá aj pre čitateľov ktorý moc radi nečítajú.

K tomu "veľdielu" je dokonca pod úroveň sa aj vyjadriť. A to nemyslím ako útok, ale čisto len ako zhodnotenie jeho kvalít. Autorka bude určite dobrým človekom - len viac takých! Žiaľ, talent nemá. Poézia, ak máme hovoriť vôbec o poézii, musí spĺňať aj literárne hodnoty a napĺňať isté umelecké kritériá, obsahovo-formálne a estetické. Lenže toto sú triviálne, populistické, patetické veršovačky na úrovni žiačky šiestej triedy ZŠ (a tej menej nadanej). Je skvelé, keď nám autorka hovorí ako by sme mali byť k sebe dobrí, ako by sme si viac mali vážiť druhých a aké sú úskalia materialistického života, lenže toto je banálne a banálne podané. To vie každý a ten, čo nie, toho apel v podaní detinských rýmovačiek typu domček - stromček / kvet - svet, neprebudí. Za všetko hovorí to, že tú (ne)slávnu báseň napísala za 15 minút. To vám samé prezradí, na akú úroveň sa dostala jej poézia. Ľudová tvorba bola aj v minulosti vítaná, masy si ju spievali na poliach pri práci. Je to tak nechcene roztomilé... a určite i potrebné. Lenže nebola vydávaná knižne... a ľudia si ju nekupovali. Kupovali si (vyššie vrstvy) skutočných básnikov. Príde vám moderná poézia nezrozumiteľná, samoúčelná a sebastredná? Bohužiaľ, veľká časť z toho naozaj je taká. Ale potom sú tu autori, ktorí sú tu pre každého. Sú tu vyložene pre každého z vás a pochopí ich, prípadne aspoň tú jednoduchšiu časť ich tvorby, skutočne každý, kto nie je absolútny troglodyt. A pozdvihnú i váš vkus, i vaše vnímanie a cítenie. Trebárs taký Erik Ondrejička. Zo starších napríklad Ján Smrek či Ján Kostra... spokojne siahnite i po Rúfusovi, ktorý sa, našťastie, stále vydáva i predáva.
Niekto vám musí povedať, že kráľ je nahý. Neviem či to máte kapacitu vnímať, keďže ste sa zrejme nikdy poéziou nezaoberali a poézia je pre vás len rapotačkou na úrovni rapovej "pesničky". Nevdojak som si spomenul na ďalší predávaný skvost slovenskej "poézie". Veršíky pani Demitrovej... malo to približne takúto úroveň. Nie, poéziu skutočne nemôže robiť každý, kto má pretlak citu. Potom z toho vzniknú takéto pubescentné citové výlevíky. Nie, nedá sa nad všetkým rozplývať štýlom: veď to má srdce! Čo básne, ktoré majú srdce (a nielen srdce, ale aj dušu a napísal ich autor s veľkým intelektom a reflexiou) a majstrovskú formu?
Lenže neviete... pripomínate mi ľudí, ktorí sa prvýkrát dívajú na futbalový zápas. Hrajú ho malí chlapci - úplní začiatočníci - na sídlisku, a diváci si myslia, aké sú len tie deťúrence úžasnými športovcami. No nie, nie sú. Divák totižto, ledva majúc nejasné povedomie o tom, že jestvuje futbal a hrá sa s loptou, nikdy nevidel šampionát...
Ak robí tú ktorú činnosť diletant, nech aj z čistoty duše a úprimnosti srdca, aké z toho asi môže vzniknúť dielo? Ale adresát to nepochopí, pokiaľ nie je na istej úrovni a nevyzná sa v príslušnom remesle či umení.
Je to ten istý syndróm, ako keď v rádiu hrajú Michala Davida a jeho "Diskopříběh" alebo nejakú inú zhovädilosť, ale Wagner im totálne uniká. Je to aj pochopiteľné, je to ale aj nekonečne smutné. Ak by sa ľudia zveľaďovali, nemal by také miesto v hudbe hip-hop, nemali by v literatúre miesto ani takéto pisáčky.