Koňak

Prevrátila sa na chrbát. – Keď ty ani nevieš, čo je to dohra. Som stále taká nedohraná. Usmial sa a natiahol k nej ruku. – Stačí povedať. – Ak za tým nasleduje ďalšie číslo, tak to už nie je dohra. Je to zase predohra. – Ja milujem predohry. – Hovoríme o dohrávaní. – O niečom, za čím už nenasleduje nič? – Nič, ak pod slovom niečo myslíme sex. – Ty potrebuješ pohladkať a ja mám pritom myslieť na kozmonautov, fínsky priemysel a kvantovú mechaniku? – Prečo na kozmonautov? – Aby to bola dohra, a nie predohra. – Súvisia kozmonauti nejako s dohrou? – Sú asexuálni. Aspoň väčšinou. A sú mimo tejto planéty. Ďaleko od tvojho hebkého tela. Keď sa sústredím na to, že som s nimi, mám šancu ti odolať. – Robíš zo seba obeť mojich úchyliek? – Mám rád tvoje úchylky. Ľahol si k nej. Prešiel jej prstom po sluche, po krku, po ramene. Privrela oči a usmiala sa. – Jurij Gagarin, – povedal. – German Titov, John Glenn, Malcolm Carpenter, potom Nikolajev, krstné meno si nepamätám. Otvorila oči. – Pavel Popovič, – pokračoval. – Walter Schirra, aspoň myslím. Ďalej Leroy Cooper, Valerij Bykovskij, a potom konečne žena Valentina Tereškovová – Nikolajevová. Zdvihla sa z postele a nahá odišla do kuchyne.

Našiel ju stáť v svetle otvorenej chladničky. Odhrnul jej vlasy a pobozkal ju zozadu na šiju. Otočila sa. Zohrievala v rukách fľašu. – Kto dal koňak do chladničky? – spýtala sa. – Musel to byť omyl, – povedal a vytiahol poháre. – Nepi to ešte, – povedala mu, keď sa vystierala na gauč. – Je studený. To si nezaslúži. Sadol si k nej. Namočila si prst a votrela si koňak za sluchy. Potrela zápästia. Dotkla sa podkolenných jamiek. – Prečo sa nevyrába parfum s vôňou koňaku? – spýtala sa. Neodpovedal jej. Ani sa nezdalo, že by to očakávala. Strčila nos do pohára a pomaly sa zhlboka nadýchla. – Úžasné, – povedala. – Viem, – povedal on a nadýchol sa z jej podkolennej jamky. Pôžitkársky si odpila. Pozrela naňho. – Pokračuj, – povedala. Jeho ruka ju ovinula okolo členka a pohla sa vyššie. Chytila mu ju a pevne ju držala. Až nečakane pevne. Pohol by ňou, ale to by už musel použiť nezdvorilé množstvo sily. – Kto bol po Tereškovovej? – spýtala sa. – Chceš všetkých? – Samozrejme. – Do tejto chvíle ich do vesmíru vyletelo vyše päťsto. – Máme čas. – Neviem ich úplne presne. – Nedokážem ťa skontrolovať. Uvoľnila zovretie. Znovu ju teda chytil okolo členka. – Vladimír Komarov, Konstantin Feoktistov a Boris Jegorov, – povedal. – Tí traja boli úplne nezmyselne natlačení vo Voschode, prerobenom Vostoku, len aby Sovieti tromfli Američanov a poslali do vesmíru naraz troch kozmonautov. Potom Pavel Beljajev a Alexej Leonov. Potom Američan Ivan Grissom. John Young. James McDivitt a Edward White II., Charles Conrad, Frank Borman a James Lovell, Thomas Stafford, a potom Neil Armstrong a David Scott. – Armstronga poznám. Prvý na Mesiaci. Malý krok pre človeka a veľký pre ľudstvo alebo naopak. – Presne. A potom Eugen Cernan, ten americký Slovák. – Toho som videla v telke, keď bol tu na návšteve. – Ja som zas videl naživo Remeka. – Kedy? – Mal som pioniersku šatku. – Aha. – Bolo mi ho ľúto. Strašne sa potil a musel odpovedať na tie isté stupídne otázky socialistických detí. – Po slovensky či po česky? – Tak striedavo. Oprela si nohu o operadlo a bez toho, aby si to uvedomila, mu poskytla impozantný výhľad. – My sme vlastne mali troch Slovákov tam hore, akurát že žiadny z nich nebol celkom Slovák, – povedala. – Lebo jeden bol vlastne Američan, druhý vlastne Čech a tretí vlastne Maďar. – Žiadny Slovák nie je vlastne Slovák, – povedal. – To je len rozšírený blud. Relativizovanie našej národnosti. – Fakt si to myslíš? – Nie. – Mám ťa rád. – Nalej ešte. – Michael Collins, – povedal. – Richard Gordon. Potom americká trojica Edwin Aldrin nazývaný Buzz, Don Eisele a Ronnie Cunningham. – Super. – Georgij Beregovoj. Wiliam Anders. – Ešte, ešte, – zavzdychala a rozosmiala sa.

Keď tú fľašu dopili, boli len v roku 1981 pri mongolskom kozmonautovi menom Džugderdemidin Gür–Ragdžá. Kozmonautov bolo jednoducho priveľa a takmer pri každom sa dalo pristaviť. Napríklad otázkou, čo asi musela prežívať matka, ktorá dala svojmu dieťaťu meno Džugderdemidin a ako ho asi tak volávala na večeru. Alebo aký je rozdiel medzi nebom a oblohou. Nebo evokuje raj a obloha kapustu na tanieri. – Kde sme to skončili? – spýtal sa on po nečakanej pauze medzi dvoma zívnutiami. – Kde sme to začali? – povedala na to ona. – Začali sme to pomerne ďaleko a dávno predtým, než sme sa prvýkrát stretli, – povedal on. Priklonila sa bližšie a oprela sa lícom o jeho nahé rameno. – Daj mi pusu. – Už zase môžem? – Mohol si dávno predtým, než si sa prvýkrát opýtal.