25. kapitola - Astra inclinant, not necessitant

„Astra inclinant, not necessitant,“ vyšlo takmer nečujne z Michala. Keď ich dopovedal, pápež sa usmial, pokýval hlavou a po francúzsky mu odpovedal - „Saluez vos amis,“ (pozdravte vašich priateľov). Potom mu dal medailu, Kráľ sa pred ním hlboko uklonil a fotograf tento okamih zvečnil. Po skončení audiencie sa delegácia krátko občerstvila v salóniku. Následne sa prezident s manželkou a sprievodom zúčastnil na svätej omši v priestore pod Bazilikou sv. Petra. Od chvíle, ako Michal opustil pápežovu knižnicu, nedokázal skryť svoje vzrušenie. Spýtal sa kňaza, ktorý mal na starosti delegáciu, kde sú toalety. Kňaz ho zdvorilo odviedol v ťažkým dverám, za ktorými boli pánske toalety. Michal vošiel do kabínky a chvejúcou sa rukou otvoril škatuľku s nápisom „Medaglia Pontificia“so zlatým nerovnoramenným pápežským krížom na modrom štíte. Zvláštne. Popravčí nástroj ako symbol viery. Kým Gréci priniesli do Ježišovej vlasti vzdelanie a rozum, Rimania priniesli kríž. V škatuľke bolo biele puzdro s medailou, na ktorej bol profil pápeža. Na špeciálnom papieri v záložke bol nápis „Vatican City secretariat of State. Certificate of Authenticity.“ Rýchlo papier vybral. Skladal sa z troch častí. Rozložil ho a obrátil proti svetlu na strope záchoda. Na papieri sa zreteľné črtali štyri písmená: M C H S. Spomenul si na slová dalajlámu. Spláchol a vrátil sa na chodbu. Kňaz ho čakal a mlčky ho priviedol späť do salónika. Štátny tajomník práve priviedol iného kňaza, ktorý bol poverený ukázať prezidentovi a jeho sprievodu najvzácnejšie pamätihodnosti Vatikánu. Po prehliadke Chrámu svätého Petra dostala delegácia ponuku – ísť do Sixtínskej kaplnky prezrieť si slávne dielo Michelangela, alebo sa pozrieť na hrobky v Novej nekropole. Nezaváhal nikto, všetci sa rozhodli ísť do kaplnky. Len Michal sa na prekvapenie ostatných rozhodol navštíviť podzemné priestory Novej nekropoly, ktoré boli stále viacmenej archeologickým pracoviskom. „Archeológia je moja vášeň, a navyše Sixtínsku kaplnku som videl ešte pred jej rekonštrukciou,“ zdôvodnil to. Kňaz ostal mierne prekvapený, zjavne nečakal, že niekto nebude chcieť vidieť Michelangelov obraz. „Prepáčte, budete musieť chvíľočku počkať, musím požiadať riaditeľa Vatikánskych múzeí, aby poslali kňaza, ktorý vás bude sprevádzať. Výskum Novej nekropoly ešte nie je celkom ukončený, a preto býva otvorená len v piatky a soboty. Počkajte, prosím tu, hneď si po vás prídu. Kolega, ktorý vás bude sprevádzať, dostane pokyn priviesť vás opäť sem, do hosťovského salónu jeho eminencie pána štátneho tajomníka.“ Kňaz sa uklonil a vyzval ostatných členov delegácie, aby ho nasledovali. Michal ostal sám s kňazom, ktorý ho predtým odviedol na toaletu. Po chvíli vošiel mladý, sympatický kňaz a vyzval ho, aby ho nasledoval. Hovoril po francúzsky. Ospravedlnil sa, že sa trochu oneskoril, ale musel zariadiť, aby Michala ako VIP hosťa pustili do hrobiek aj mimo návštevných dní. Na Piazza della Galera prešli okolo dvoch známych fontán Galér, pokračovali bezpečnostnou kontrolou a ďalej po strešnej terase pozdĺž Via dello Sport, kde už narazili na prvé odkryté hroby neďaleko Vie Triumphalis. Prvé hroby dvoch pohrebísk Novej nekropoly boli objavené ešte v roku 1959. Druhé pohrebisko bolo objavené v roku 2003 počas stavby podzemnej garáže „Santa Rosa.“ Michal s kňazom prešli okolo automobilovej servisnej dielne, kde práve stál jeden z pápežových papamobilov. „Tak, a sme tu,“ usmial sa kňaz. Vytiahol kľúč a otvoril bránu. Zažal svetlá a vošli do veľkej haly s kovovou lávkou vedúcou na plošinku pre návštevníkov. „Vitajte na pohrebiskách Novej nekropoly,“ začal kňaz svoj rutinný výklad. „V tejto časti nájdete jednoduché hroby z prvého a druhého storočia po Kristovi, ktoré sa nachádzajú pozdĺž Via Triuphalis, ktorá na počiatku prvého tisícročia spájala Rím s osemnásť kilometrov vzdialeným etruským mestom Veje. Ide väčšinou o hroby cisárskych úradníkov, otrokov a prepustencov. Nájdete tu kolumbáriá s popolom a zemou, ktoré sú uložené pod pálenými hlinenými platňami.“ Kňaz si všimol Michalovu miernu nervozitu. Akoby sa náhlil. Prechádzal medzi náhrobnými kameňmi s latinskými nápismi a zdalo sa mu, že čosi hľadá. Hoci bolo pohrebisko dobre osvetlené, Michal si založil okuliare. Čítal nápisy na náhrobných kameňoch. FABIAE.XENICES.FABIUS.ONESIMUS. Prechádzal zo sály do sály, no hrob sa hľadaným nápisom nenachádzal. Prišli na koniec posledného radu náhrobných kameňov. Písmená M C H S nenašiel na žiadnom. Zrozpačitel a spýtavo pozrel na kňaza. „To je všetko?“ „Druhá časť vykopávok sa nachádza severne asi pätnásť metrov odtiaľto na druhej strane Vie Triumphalis pod parkoviskom. Sú tam hroby z prvej polovice prvého storočia. Prosím, nasledujte ma.“ Michal sa musel ovládať, aby nedal najavo svoju nedočkavosť. Vošli do druhej časti nekropoly. „Hroby v tejto časti majú úplne iný charakter, sú bohatšie zdobené, mnohé majú mramorové sarkofágy s freskami a mozaikami na stenách krýpt. Svedčí to o tom, že v tejto časti sa pochovávali významnejší a zámožnejší ľudia.“ Michal nepočúval, jeho zrak sa kĺzal z náhrobku na náhrobok. Odrazu zbadal náhrobný kameň veľkosti zhruba osemdesiat x päťťdesiat centimetrov, s typickou zrezanou strieškou. V štyroch rohoch boli zvláštne symboly, pripomínajúce akúsi zaokrúhlenú svastiku. Kameň bol vpravo dolu prasknutý. Prasklina sa odtiaľ ťahala uhlopriečne. V strednej časti sa rozchádzala ako rieka obtekajúca ostrov. Malý ostrov mal zvláštny tvar, pripomínajúci srdce. Michal sa k nemu naklonil, prešiel po praskline rukou, dlho ju prezeral. Potom zrak zodvihol. Písmená vytesané do mramoru boli sotva viditeľné. Keď sa však postavil z lepšieho uhla mohol ich jasne čítať: M C H S. Dlho stál fascinovaný pred náhrobným kameňom s číslom 9 v hornej časti striešky. Uvedomil si, že je v podzemnej miestnosti sám. Kňaz sa kdesi zdržal. Michal začal horúčkovito premýšľať či je to ten správny hrob a ak áno, ako zistí, kde konkrétne sa môže to, čo hľadal. Čosi mu vravelo, aby sa sústredil na ostrovček zvláštneho tvaru. Cítil, že sa trocha potí, hoci v hrobke bolo chladno. Bál sa, že ak by si ho sprevádzajúci kňaz viac všímal a našiel ho manipulovať s hrobkou, nedokázal by zrozumiteľne vysvetliť čo robí. Medzinárodný škandál, ktorý by z toho mohol vzniknúť si nechcel ani predstaviť. Vedel však, že nemôže odísť z hrobky, kým nenájde drahokam, ktorý je v tomto kameni ukrytý. Ruka sa mu pomaly zodvihla a dotkla sa praskliny. Prsty mu prechádzali po nej, až prišli k ostrovčeku. V tej chvíli začul za sebou tlmené kroky. Obzrel sa. Takmer sa mu podlomili kolená.

28. kapitola Dozvieš sa v pravej chvíli

Do Tibetu odchádzal Michal na druhý deň po návrate slovenskej delegácie z Ríma. Hoci mal čas vyrátaný na minúty, zvedavosť, ale aj láska ho zaviedla ešte raz k strýkovi Jánovi. Blížil sa k osemdesiatke a väčšinu času preležal, v lepšom prípade presedel v pohodlnom kresle v modlitbách a meditáciách. Ako vravel, pomaly sa pripravoval na návrat domov. Od prvej chvíle príchodu na svet žil tak, ako by bol na zemi posledný deň. Vykonal všetko, čo považoval za potrebné. Michal mal z neho pocit, že je to najspokojnejší a najvyrovnanejší človek na svete. „Ako bolo v Ríme?“ spýtal sa Ján a ponúkol ho šálkou zeleného čaju. Bolo predpoludnie a predpoludním píjal zásadne zelený čaj, popoludní bylinkové. „Veľmi zaujímavo...“ hľadel na strýka. „Prečo si mi nepovedal, že sa poznáš s novým pápežom?“ „Odkiaľ vieš, že sa poznáme?“ „Povedal mi to jeho tajomník.“ „Čo ti ešte povedal?“, spýtal sa Ján so zvláštnym nepokojom. „Aby som ťa od pápeža pozdravoval.“ Ján sa zamyslel a v očividne milej spomienke sa usmial. „S Albinom som sa stretával počas môjho pobytu v Taliansku, keď bol ešte patriarchom Benátok. Za Dubčeka ma, ako vieš, pustili na krátky čas do Talianska dokončiť teologické štúdium. Predĺžil som si pobyt o rok a 17. mája 1970 ma Pavol VI. vysvätil za kňaza. Albino je najlepší človek, akého som kedy poznal. Boží človek. Volajú ho usmievajúci sa pápež. Aj meno Jozef I. si vybral preto, aby dal jasne najavo, že on ide cestou Ježiša a nie cestou pápežskej moci. Málokto totiž vie, že podľa rabínskych zdrojov je meno Jozef jedno z prediniciačných mien Ježiša. Vo Vatikáne sú však presvedčení, že tento pápež si dal meno Jozef po Ježišovom úradnom otcovi, čím chcel demonštrovať svoj odmietavý postoj k dogme o počatí z Ducha svätého. Osobne si tiež myslím, že toto bol skutočný dôvod, prečo si dal nezvyčajné meno Jozef. Jeho obľúbenými spisovateľmi sú Mark Twain, Petrarca, Dickens, Walter Scott, Chesterton. Z nich traja boli protestanti, Mark Twain bol ateista a Petrarca, aj keď bol katolík, prirovnal Vatikán k nevestincu. Spomínam si, koľko nenávisti vyvolal Albín medzi duchovenstvom, keď vyzval kňazov, aby sa zriekli drahocenných šperkov a venovali ich chudobným. Predal svoj kardinálsky kríž a ďalšie klenoty a za získané peniaze nechal postaviť nemocnicu pre duševne zaostalé deti. Predstav si, dokonca pripustil pre katolíkov právo na členstvo v komunistickej strane, pravda za podmienky, že sa nezrieknu viery. Tvrdí, že príčinou rozšírenia ateizmu je rozpor v slovách a skutkoch katolíkov. Vždy mu bol prednejší aj ten najobyčajnejší človek ako všetci cirkevní hodnostári. Už na štúdiách mal preto problémy. Obávam sa, že ani na pápežskom stolci to nebude mať ľahké...“ „Tak ako si mal problémy ty?“ spýtal sa trpko Michal. „Každý, kto hľadá pravdu má problémy. Len tí, ktorí ju vlastnia, sú spokojní. Nie som tu preto, aby som si do hlavy natĺkol dajaké dogmy vymyslené úradníkmi vo Vatikáne a slepo im veril. Neveril som dogmatikom komunistickým a neverím ani cirkevným.“ „Preto ťa ani jedni, ani druhí nemajú radi.“ „Čo už s tým narobím? Ani Krista nemali mocní radi a je tu stále. Je neuveriteľné, že kresťania nevedia o svojom hlavnom predstaviteľovi takmer nič. Vôbec ich netrápi, že v Biblii sa o živote Krista od jeho dvanásteho do tridsiateho roku vôbec nič nehovorí. Je predsa prirodzené, že moslim chce vedieť viac o Mohamedovi, budhista o Budhovi a kresťan o Kristovi. Len čo sa objaví niekto, kto začne pátrať po tom, ako Kristus žil, začnú ho spochybňovať a prenasledovať. A pritom by mali byť radi!“
Michal ho láskavo chytil za ruku. „Kedy idete do toho Tibetu?“ „Zajtra.“ „Som rád, že si si našiel čas prísť ku mne.“ „Mal som ťa pozdraviť od pápeža,“ usmial sa. Potom sa zamyslel, až vyslovil otázku, ktorú sa dovtedy neodvážil povedať. Strýkov zdravotný stav však nie je najlepší a on odchádza na takmer mesiac na ďalekú cestu. „Prepáč, strýko... je mi to hlúpe, ale už dávno som sa ťa chcel spýtať... Ty si kňaz, nepoznal si v živote ženu a... hm... Nie je ti to ľúto?“ „Poznal som ženu. Bol som zaľúbený tak, že som trpel ako kôň,“ odvetil Ján. „Trpel som preto, lebo som musel riešiť dilemu – láska k žene, alebo láska k Ježišovi.“ „Akoby sa tieto dve lásky nedali spojiť,“ poznamenal Michal. „Veď práve!“ „Ako si sa dokázal s tou ženou rozísť?“ „Nikdy som sa s ňou nerozišiel. Nemohol som a nechcel som.“ „Ty žiješ so ženou?“ „Nie. Už umrela. Pomáhal som jej, ako sa dalo.“ „Ty si jej pomáhal? Veď sám si nemal dosť.“ „Pomáhal som jej... preto... lebo s ňou mám syna,“ máličko sa zapýril. „Ty máš syna?“ šokovane na neho hľadel Michal. „Je to už dospelý človek...“ „Stretávaš sa s ním?“ Ján sa zamyslel, vzápätí však zodvihol hlavu, pozrel priamo do Michalových očí a odviedol tému. „V Nepále budete blízko smrti a nebudete chápať, ako je možné, že Indovia či Nepálci sa rútia dolu strminami po nebezpečných cestách v rozheganých autobusoch s pokazenými brzdami a neboja sa. Nuž, je to preto, lebo Ind sa odovzdá do ochrany božstiev a má celkom živý, hmatateľný pocit, že je nesmrteľný ‒ a ak sa niečo stane jeho fyzickému telu, nie je to žiadna tragédia, pretože hlboko verí, že sa narodí znovu...“ Michal ho však nepočúval. „Chcel by som vedieť viac o tvojom synovi...“ „Dozvieš sa. V pravej chvíli.“