14. Žiaden infarkt, len panický atak. Len!

Červený špagátik

Ariadnina červená niť je podľa gréckej mytológie darček dcéry Minosa pre Tézea. Pomocou červeného špagátu našiel Tézeus cestu späť cez labyrint, v ktorom žil Minotaurus.

alebo (podľa Evy Widermanovej)

Ochrana pred negatívnymi energiami, silami, ktorú nosia na zápästí slovenské celebrity.

Sedím v kancelárii. Oproti mne herečka, ktorá si prezerá nástenku s nápisom topcelebrity. Je na treťom mieste. Je podráždená. Možno preto, že je tehotná. Rozhovor má byť o jej záľubách a prípravách na dieťatko. Pred sebou má pohár s minerálkou, ktorej sa ani nedotkla. Točí si na ruke červený špagátik, ktorý nosia na zápästí aj jej kolegyne.

„Podľa čoho je tá listina urobená?“

Otázka do ticha, ktoré sa snažím zamaskovať fingovaným ťukaním do klávesnice. Mám otvorený dokument s hjkdusdmdskidskd odddkdosdowjsmcko.

„No, to ja neviem. Ja som tu len asistentka. Ja ten rebríček nezostavujem.“ Pokračujem vo svojom kdsjfisksjfowksdjcole.

Ticho. Ťukanie. Ticho. Je mi zle. Herečka čaká na vizážistku, ktorá ako vždy mešká. Myslím na Mira. Mohol by mi aspoň zavolať. Alebo napísať. Pozerám na hodinky. Vizážistka tu mala byť už o deviatej. Herečka krúti červený špagátik na ruke stále rýchlejšie a rýchlejšie. Môj displej na mobile oddychuje. Hej, čo tak správa, alebo telefonát? Vyzývam v duchu displej na akúkoľvek interaktívnu kultúrnu vložku v pondelkovom dusne. Nič. Ťukám do klávesnice ako divá. Ajskjfkaodxmdxlosod. Na dokumente sa odzrkadľuje presne moje vnútro. Ajsimcnfhvfisncksk.

„Akože podľa niečoho to tu musí byť zoradené. Keď budem mať nejaký škandál, dostanem sa hore?“ Herečka striedavo pozerá na nástenku A skupiny v šoubiznise, na hodiny a na svoj červený špagátik.

„Ja som tu len asistentka. Ja to fakt nezostavujem.“

„A nezavoláte tej vizážistke? Nemám celý deň rezervovaný na čakanie. Už mešká vyše pol hodiny.“

„Zavolám.“ Zdvíham slúchadlo. Cítim úzkosť. Nedokážem vyťukať na čiernom telefóne číslo. V slúchadle počujem zvuk tu-tu-tu. Počuje ho aj herečka, pretože v miestnosti je také ticho, že sa to nedá vydržať. Neviem vytočiť ani predvoľbu. Ruka nespolupracuje. Je mi zle. Počujem tikať hodiny na stene, ťukanie klávesníc z iných miestností a kroky na chodbe.

„Deje sa niečo? Ste nejaká bledá.“

Mlčím. Cítim ako mi bije srdce a pulzuje krv. Je mi horko a zrazu hrozná zima. Ranná depresia, silná ranná depresia a ja nemám kam utiecť. Keby bol večer, dám si čaj na dobrý spánok alebo lieky na prírodnej báze, najlepšie z ľubovníka bodkovaného alebo z chmeľu. Lenže nie je večer. Je ráno. A oproti mne sedí nervózna celebrita hrajúca sa hekticky s červeným špagátikom.

„Ste v poriadku? Je vám zle?“

Skladám slúchadlo. Áno, je mi zle. Je mi na odpadnutie. Je mi príšerne. Najradšej by som si ľahla na zem a zaspala ako Šípková Ruženka. Prosím, zobuďte ma, keď už bude po všetkom. Nebuďte ma skôr. Len ma, prosím, nebuďte do tejto hnusnej reality! Chcem letieť ďaleko, nechať sa zamraziť alebo zakopať. V hrudníku cítim tlmenú bolesť. Dýcham zhlboka. Nádych. Výdych.

„Haló, ste v poriadku? Je vám niečo? Ako vám môžem pomôcť? Haló!“ Herečka zvyšuje hlas. Nedokážem jej odpovedať. Pozerám na ňu, cítim, ako sa potím, a je mi na vracanie. To sa nesmie stať! Nesmiem sa tu pred ňou povracať. Musím sa chovať normálne. Buď normálna. Daj sa do kopy!

„Ach áno, nie je mi veľmi dobre. Asi chrípka. Prepáčte, musím ísť na toaletu.“ Opúšťam miestnosť. Pridržiavam sa rámu dverí. Dýcham zhlboka. Horko oblieva celé moje telo. Dotackávam sa na záchod, pozerám na svoju zelenú tvár v zrkadle. Ľadová voda nepomáha. Sedím na chladných kachličkách a trasiem sa. Len aby nikto nevošiel dovnútra. V mojom vnútri lietajú stovky motýľov a nechcú vyletieť von. Mám infarkt? V prstoch na nohách a na rukách cítim tisícky mravcov, v hlave mi duní. Potrebujem pomoc. Pomóóóóc!

Dvere sa otvárajú. Stojí v nich herečka. Skláňa sa na do mnou. Vidím ju rozmazane.

„Všetko bude fajn. Prosím, nechajte ma. Vizážistka je tu čo nevidieť.“ Šepkám z posledných síl.

„Vyserte sa na vizážistku. Povedzte mi, čo vám je? Mám zavolať záchranku?“

„Len to nie!“ Trasiem sa a držím ju za teplú ruku. Moja je úplne studená a mokrá. Žiadnu záchranku. To zvládnem sama.

„Tak mi povedzte, čo vám je.“

„Nič. Len mi prišlo zle,“ snažím sa odľahčiť situáciu.

„Zavolám tú sanitku.“

„Nie. Prosím, nie. Je mi zle, všetko sa mi zrútilo. Som na to sama. Je mi ťažko, je mi úzko, bolí to. Ale, žiadnu záchranku.“

„Dobre, ale nemôžete tu sedieť na zemi.“

Nie. Nie. Nie. Cudzí človek ma kriesi na záchodoch. Nie, nie, nie. Všetko sa točí, cítim, ako mi krvácajú vnútornosti.

„Už mi je lepšie,“ presviedčam ju. Cítim jej kašmírový sveter, cítim jej teplo. Objíma ma. To som dopadla. Cítim jej silné objatie. Teraz sa už dusím naozaj.

„Všetko bude dobre. Ja som Peťa. Tykaj mi. Povedz, čo ťa trápi. Bude ti lepšie. Vypusti to. Vypusti to von.“

„Nič. Je mi len zle.“

„Pssssst. Vypusti to von. Von. Von.“ Cítim jej silné objatie. Každú chvíľu sem môže prísť nejaká redaktorka, fotografka alebo tá vizážistka, čo mešká. Keď ma tu takto nájdu, ťažko to vysvetlím.

„Vypusti to von. Neodídem, kým to nedáš zo seba. Ako sa voláš?“ sadá si vedľa mňa Petra a zamkýna dvere.

„Eva. Neviem, ako sa to mohlo stať. Neviem. Všetko som zvládala.“ Vzlykám. Srdce bije. Ťažko dýcham. Koža tlačí na svaly. Svaly na kosti. Celé telo ma tlačí.

„Aaaaaa. Rozišla som sa. Ale o to nejde. Aaaaa. Mám pocit, že som na to všetko sama. Na všetko som sama,“ vzdychám. Lapám po dychu. Bože, asi mám naozaj infarkt. Asi naozaj potrebujem záchranku.

„Nemôžeš dýchať, bolí ťa srdce a cítiš brnenie v končatinách?“, pýta sa ma herečka a žmolí červený špagátik na zápästí.

„Áno.“

„Je ti horko, chladno a na vracanie? Cítiš strach, úzkosť? Cítiš, že zlyhávaš?“

„Áno, cítim úzkosť. A som neschopná. Možno je to infarkt. Keď ja som ho už nemilovala. Ani on mňa. Ale zradil ma. Taká potupa. Aaaaaaa,“ plačem.

„Nie je to infarkt. Je to panický atak. Zosypalo sa to na teba. Ale my ľudia nie sme stroje. Všetko bude dobré.“

Nie sme stroje, to ma upokojila. Je však milá. Srdce mi začína biť pomalšie, dýcham. Dýcham! Ja dýcham! Aké krásne poznanie, keď som ešte pred minútou myslela, že odpadnem.

„Už mi je lepšie. Už to zvládnem.“

„Seď ešte. Toto nie je koniec. Ak sa ti to stalo, môže sa ti to stať znovu,“ šepká prívetivo.

Čo?! Znovu? Ako to môže vedieť? A čo to vlastne je?! Už som to predsa mala aj v minulosti. Pocit, že sa všetko rúca, že nie som schopná urobiť najjednoduchšie veci. Veď, s tým žijem odmalička. Toto pre mňa nie je nový stav. Len to nikdy nebolo také silné ako teraz.

„Mala by si ísť za psychiatrom alebo ku psychologičke. Hlavne to neber ako prehru, Eva. Nie si jediná, kto má psychické problémy. V tomto biznise to má skoro každý.“

Pozerám sa na ňu. Je pokojná. Už sa nervózne nehrá s červenou šnúrkou na ruke. Pozerám na šnúrku, ktorú dôverne poznám. Niekde som čítala, že ju nosia aj hollywoodske hviezdy. Aj Madonna ju má, aj Suri Cruizová. Kabala alebo scientológia. Ešte lepšie. Petra zbadala, že jej pozerám na ruku. Asi vie, na čo myslím.

„Tento špagátik mám od pani, ktorá mi čistí karmu. Chráni ma pred zlými energiami. Moji kolegovia vedia o úzkosti a neistote tiež dosť. Nie si sama. Neboj sa, všetko zvládneš.“

Pomaly vstávame. Vychádzame z kúpeľne. Pred mojou kanceláriou už nervózne prestupuje vizážistka. Herečka mi silno stisne ruku a mizne v dverách fotoateliéru. Idem za šéfkou. Beriem si dovolenku. Dôvod: viróza. S vysokou horúčkou a žalúdočnými problémami. Na niekoľko dní. Šéfka podpisuje okamžite. „Mohla si hneď napísať zlomenina.“

„Prosím?“ Nechápem.

„Nič, Evi. Máš pravdu. Zlomené srdcia v zdravotnej poisťovni nepreplácajú.“