Mucholapka
1 / 7
Jún 1991
Detektív Krauz stál pred nástenkou v kancelárii číslo stoštyridsaťjeden a pomaly fajčil. Stál, čumel na fotografiu dievčaťa a vypúšťal z nosa lenivé obláčiky. Stál mlčky, nič nehovoril, pretože nebolo komu. Napriek tomu, že bol pondelok tesne pred ôsmou hodinou ráno, bol v kancelárii úplne sám a pred polhodinou nebol na rannom nástupe do zamestnania v šéfovej kancelárii. Nebol, pretože nebolo s kým. Uprostred leta toho roku žilo oddelenie vrážd zvláštnym režimom. Pred deviatimi mesiacmi, niekedy v októbri, našli v penzióne pre seniorov zavraždenú a zmasakrovanú starú babičku Rabajovú. Bol to hanebný čin, ktorý zabrnkal na city aj tým najotrlejším mužom zákona, pretože babičke sa na sklonku života dostalo nielen mimoriadne brutálneho zaobchádzania, ale aj najpotupnejšej urážky, akú len žena môže zažiť. Súdny lekár Lengyel povedal, že s najväčšou pravdepodobnosťou jej to tá sviňa spravila až po smrti a chlapi povedali, že aspoň že tak. Asi tým mysleli, že ak už má byť žena zneuctená v mori vlastnej krvi s roztrieštenou lebkou, tak nech je to aspoň bezbolestné po smrti, hoci na druhej strane, byť zneuctená a prežiť tiež nie je na zahodenie. Nikto to hlbšie nerozvádzal, pretože tu neboli na filozofovanie, ale na to, aby ho chytili a zavreli. Boli tu na to, aby ho zastavili, aby už nezabíjal a neškodil. Chceli pretrhnúť šnúru lebo tušili, že iba začal a tak skoro neprestane. Bez ich pričinenia určite nie. „Tak je tam súvislosť, alebo nie je?“ spýtal sa deň po ohliadke miesta činu vraždy pani Rabajovej novovymenovaný šéf vraždárov Alexander Mayor a pohladil si gombíky na veste. „Ja na to môžem povedať iba jedno,“ začal Krauz, počkal, kým všetci vzhliadli a potom teatrálne pokrčil ramenami, až si skoro odrel uši. „Na to zatiaľ nevieme odpovedať, Šani,“ ponáhľal sa zachrániť situáciu Burger a Krauza zmrazil káravým pohľadom. Burger mal pravdu. Naozaj nevedeli, či táto posledná vražda súvisí s neobjasnenou smrťou Cley Petresku, alebo je to rukopis niekoho iného. Obete boli ženy, aj keď vekovo dosť vzdialené, ale brutalita oboch útokov by ich mohla spájať. Jasnejší obraz získali až v januári tohoto roku, keď sa ponožkový vrah ozval znova a na ubytovni zabil matku s desaťročným synom. Prišli do Nášho Mesta na návštevu zo Švajčiarska a našli tu svoj koniec. Ponožkový vrah ich zmasakroval dreveným kolom a z hláv im urobil krvavú kašu. Chlapci už tušili, že toto bude niečo iné a s Cleou to asi nebude súvisieť, ale istotu získali až v apríli. Vtedy zaútočil tretí raz a zabil ďalšiu babičku u nej doma v kuchyni. Našiel ju maliar, čo jej chcel vymaľovať byt a, chudák, zažil šok, aký bežný človek len tak ľahko nezažije. Vtedy už bolo jasné, že je to niečo iné. „Prečo?“ Detektívi znova sedeli u šéfa. Tiesnili sa okolo veľkého stola zaprataného spismi a riešili záhadu, s akou sa nikto z nich ešte nestretol. Slovo mal Krauz. Už si z neho nikto nestrieľal, už dokázal, že na to má a že jeho analytické myslenie mu môžu starší kolegovia iba závidieť. Už bol vraždár, o tom nebolo pochýb. „Lebo modus operandi vykazuje znaky, ktoré sú jednoznačné, identifikovateľné a v porovnaní s prípadom Clea odlišné...“ „Čo to trepe?“ zašepkal Váňa a nahol sa ku Canisovi. „Že tu máme dvoch vrahov...“ „Mohli by ste láskavo držať huby!?“ zreval Mayor, keď postrehol, že Váňa s Canisom sa bavia. „... konkrétne to znamená, že u Cley bolo použité škrtidlo, no v posledných troch prípadoch mlátil páchateľ obete tvrdým nástrojom do hlavy. Clea mala ruky spútané za chrbtom, ale ani jedna z posledných obetí nebola zviazaná. Cleu spravil vrah v prírode a nechal nám ju na brehu jazera, všetky posledné obete boli v izbe. Tento páchateľ nám necháva ponožky ako odkaz, pri Clei sme žiadne ponožky nenašli. Vyberá si staré ženy, ten chlapec, to bola náhoda, nemal tam byť, ale Clea bola mladučké dievča, takže ani to nesedí. Ďalej, vrah svoje obete po smrti zneucťuje, u Cley...“ Krauz sa na chvíľu zamyslel, „Uznávam, bola už hnilá a nedalo sa exaktne určiť, či k tomu došlo, ale aj tak je tých rozporov priveľa, takže si myslím, že Clea bola sólovka a do série ponožkového vraha nepasuje.“ Všetci pokyvkávali, lebo aj oni to tak cítili. „Čo ten debilko?“ spýtal sa po chvíli šéf. „Alino z hry vypadol, nemohol to spraviť, lebo ešte stále je zavretý na psychiatrii a odborníci sa dohadujú, či ho môžu pustiť medzi ľudí, alebo by mohol byť nebezpečný a nechajú si ho. Šani,“ Burger urobil krátku pauzu a sklonil hlavu k poznámkam na stole, „ja viem, že by sme teraz potrebovali kohokoľvek, akýkoľvek debilko by bodol, ale tento naozaj nie. Jemu to neprišijeme.“