„Dobré ránko, pán doktor!“ „Dobré!“ Pre toto chodí Dodo rád do práce. Inokedy, keď ide po ulici a stretne nejakého známeho či kamaráta, počuje iba: „Nazdar, starký!“ alebo „Čau, čurák!“, prípadne „Ako sa máš, ty chuj? Nejako zle vyzeráš!“ A tak všelijako mu povedia. Ale keď vchádza do budovy univerzity, počuje od vrátničky zakaždým tie isté ľubozvučné slová: „Dobré ránko, pán doktor!“

Tak je to aj dnes. Je pár minút pred deviatou, päť minút po deviatej sa mu začína prednáška. Druhý ročník. Tých má celkom rád, sú tam pekné baby. „Dobré ránko, pán doktor!“ hlaholí vrátnička, rezká dôchodkyňa, a podáva mu kľúče od učebne číslo 221. „Dobré! Sú tu už nejakí študenti?“ pýta sa blahosklonne. „Áno, už tam na vás nejakí čakajú.“ „No veď počkajú!“ usmieva sa Dodo, aby názorne ukázal, že študenti vždy radi počkajú, nech im neunikne ani jediné slovíčko z jeho hodnotných prednášok. Dokráča chodbou k učebni, otvorí študentom, aby nemuseli postávať vonku, a zájde ešte do svojej kancelárie. V kancelárii sa cíti dobre. Delí sa o ňu síce s jedným kolegom, ale majú rozdielny rozvrh, takže sa nijako zvlášť často nestretnú. Na stene visí kalendár s umeleckými aktmi. Kedysi tam bola akási grafika znázorňujúca centrum mesta, ako vyzeralo hádam pred dvesto rokmi. Dodo sa na ňu díval zo tri roky, potom zašiel do kníhkupectva a vo výpredaji kúpil kalendár s umelecky nasvietenými a zatienenými prsníkmi, stehnami a zadkami, vlasmi, ako aj fragmentmi tvárí. Keď sedí sám v kancelárii a nemá čo robiť, pozerá sa na kyprý február, svieži apríl či romantický júl. Teraz tam visí okatý september. Vidno len oči, jemný úsmev a dva chutné, neveľké, ale pekne tvarované prsníky. Čiernobiele, samozrejme, lebo naozaj ide o umelecké akty a nie nejaké porno. Porno by sa totiž rozhodne do kancelárie vysokoškolského učiteľa nehodilo. Na prsníky je Dodo zaťažený, ale ešte väčšmi ho teší skrinka so zasúvacími dverami, stojaca pri stene. Keď sedí na stoličke, stačí sa mu otočiť, odsunúť ľavú polovicu dverí, vybrať fľašku rumu, priložiť ju k ústam a s úľavou si dopriať zopár glgov. Sú to zlé dni, keď je skrinka prázdna. Ale každý mesiac príde termín výplaty a v skrinke je opäť jeho kamarátka, ktorá mu pomáha prežiť až do popoludnia, keď môže zahnať posledného študenta, zamknúť kanceláriu a zájsť do krčmy zvanej Ponorka. Tam si dá ešte zopár pív a už ten deň nejako dožije. Dodo otvorí skrinku dvakrát a potom už, usmiaty a spokojný, odchádza do učebne číslo 221 šíriť vzdelanie medzi mládež.

Doktora Brázdu majú študenti celkom radi. Jeho prednášky neboli nikdy únavne dlhé, keďže doktor Brázda o svojom odbore zase až toľko nevie a má tú výnimočnú vlastnosť, že sa tým ani netají a pokojne sa s týmto svojím sladkým tajomstvom študentom priznáva. Na revanš im on nerobí problémy pri zapisovaní skúšok a kreditov. Študenti teda s Dodom starosti nemajú. On s nimi však áno. Lepšie povedané, ani nie tak so študentmi, ako skôr so študentkami. Je totiž zaťažený na ženské prsníky a musí si dávať sakramentský pozor, aby to na ňom nebolo vidno. Pokiaľ ide o ženské prsia, Dodov vzťah k nim sa blíži k fetišizmu, slintaniu hladného šakala, večnému hladu a smädu Tantalovmu, nenaplneným túžbam latentného estéta. Prsníky (vo svojej podstate obyčajné mliečne žľazy, obalené tukom) Doda absolútne fascinujú. Žena je v jeho očiach len doplnkom svojich prsníkov, podľa nich sa dá spoľahlivo určiť hodnota jej osobnosti. Dodo v podstate nepozná slovné spojenie „škaredé prsia“. Bol vždy hotový z každého prsníka, ktorý zbadal, a ani sa vlastne nevedel rozhodnúť, či sa mu viac páčia malé, stredné, veľké, alebo velikánske. Čerešne, hrušky, jabĺčka, alebo melóny. Ovisnuté, alebo pevné. Tvrdé, alebo mäkké. S veľkými bradavkami, alebo s menšími. Bradavky s rozľahlými dvorcami, alebo s malými. Veľké štuplíky, alebo menšie. Podobnú nerozhodnosť pozoroval aj u žien. Ktorá mala malé prsia, chcela mať väčšie, ktorá mala veľké, chcela mať menšie. A ktorá ich mala tak akurát, chcela mať buď menšie, alebo väčšie. Tento rébus nevedel vyriešiť ani Dodo. Klaudia mala prsia celkom drobné, skoro chlapčenské. Šalel za nimi. Irenka mala prsia tak akurát. Stella mala veľké a ťažké. Alica mala ovisnuté, basketbalistke Zuzke stáli ako obranné veže. Ku všetkým mal rovnako zbožňujúci vzťah. Bál sa ich a miloval ich. Nevedel si bez nich predstaviť svoj život. Najkrajšie prsia, ktoré v živote videl (a aj ich držal v rukách i ústach), mala jedna kurva v predmestskom bordeli, kam sa Dodo raz zatúlal a nechal tam polovicu výplaty. Inak bola tá počerná baba škaredá ako noc, vulgárny typ, absolútne nepríťažlivý. Ale tými prsami ho dostala. Krásne prsia videl Dodo i na mnohých fotografiách v časopisoch (veď aj na tých boli zvyčajne kurvy – nevynímajúc ani prípady, keď šlo o luxusné časopisy). Ale o krásu mu naozaj nešlo. Šlo o prsia ako také. Zo žiadnych nebol sklamaný. Preto sa Dodo cítil podvedený, keď sa dozvedel, že nejaká žena má prsia chirurgicky vylepšené. Miatlo ho to. Najmä preto, lebo sa mu páčili rovnako ako tie prirodzené. A páčili sa mu jednoducho preto, lebo – to boli prsia... O prsiach sa mu snívalo, všade hľadal prsia, všetkým ženským sa bez ostychu pozeral na prsia, neustále na prsia myslel. Prsami bol posadnutý. A napriek tomu, že nespočetne veľa prsníkov videl, viaceré držal v ruke či vycmúľal, neustále sa mu zdalo, že sú niečím večne nedosiahnuteľným, po čom sa dá len márne túžiť. Pred očami mu tancovali desiatky prsníkov a nesníval o ničom inom, len aby ho pridusili a on mohol zaspať večným spánkom, utopený v nenapodobniteľnej hebkosti tých zvláštnych útvarov, ktoré podliehali celkom iným fyzikálnym zákonom, estetickým kritériám a všeobecne platným hodnotám, ako iné živé či neživé veci. Dodo civel do každého výstrihu, na ktorý natrafil. A tie potvory študentky sa vedeli vyobliekať! Zadal im nejakú písomnú prácu priamo na seminári, potom jednoducho chodil po posluchárni a snažil sa byť nenápadný. Vždy sa však bál, že si niekto jeho pohľady do výstrihov všimne. Okrem výstrihov bolo, pravdaže, na študentkách vidno aj všeličo iné. Ale Doda až natoľko neupútalo, keď sa pred jeho zrakom objavili napríklad kratučké minisukne. Nohy sa totiž dali pomerne ľahko oklamať. Vedel (aj podľa svojich bývalých mileniek), že ženy si nohy holia. Že nosia vysoké podpätky, aby zušľachtili tvar svojich lýtok. Že nosia pančuchy, ktoré im spevnia boky či stehná. Alebo také tie tmavé, ktoré zakryjú kŕčové žily. Samozrejme, že aj prsami ženy odjakživa klamali. Ale to mu už prekážalo menej. Jeho predstavivosť dokázala odstrániť všetky kostice, pushupky, vypchávky. Dodovi bolo ľúto za nedávnymi časmi, keď ešte bolo v móde nenosiť pod blúzkami či tričkami žiadne podprsenky. Prsia sa pod nimi hrdo týčili alebo aspoň solídne viseli, v každom prípade sa pri každom pohybe milo prevaľovali. Bol tým všetkým absolútne fascinovaný. Takto si predstavoval raj: pekný teplý deň kdesi na námestí, keď si ženy vynesú vyvetrať svoje – pod tričkami voľne pohodené – prsníky na voňavý vzduch. A potom spŕchne, takže sa tričká prilepia na telo a...

Život je pes! vravieval si Dodo neraz, keď sedel doma, kde nemohol zazrieť ani jeden čo len priemerný exemplár prsníka.

Dodo si v jednej chvíli uvedomil, že svoje študentky ani veľmi nepozná podľa tvárí. Notoricky im sústavne zízal na prsia, takže zvyšok postavy – vrátane tváre – mu unikal. Treba zmeniť techniku, uhol pohľadu! smial sa sám pre seba. Ale keď za ním prišla niektorá študentka konzultovať seminárnu prácu, opäť fascinovane vyvaľoval oči iba na jej výstrih. Najmä ak mala skutočne ohromné prsia. Keď sa potom prinútil pozrieť na jej tvár, ostal sklamaný. Zvyčajne nebola vôbec pekná. Opeknela až vtedy, keď sa vrátil pohľadom na jej prsníky. Dodo vedel, že v tomto ohľade je celkom bezmocný. Darmo je, utešoval sa, vášeň je vášeň, s tým nič nenarobím...

Dodo chodil do školy rád. Aspoň mal kam ísť, aby nemusel byť stále doma. Ale Dodo sa potom v škole nudil. Prednášky ho unavovali, večne sa pri nich pozeral na hodinky, kedy už bude môcť skončiť. Ale mimo nich nemal za ten svet čo robiť. Sedel za svojím stolom a pozeral do prázdna alebo na holú babu v kalendári. Školu mal rád, ale zároveň ho otravovala. Mal by si zvyšovať kvalifikáciu, ale nechcelo sa mu chodiť na nejaké konzultácie a skúšky. Nechcelo sa mu publikovať odborné state. Nechcelo sa mu chodiť na semináre a konferencie. V krčme rád citoval sentenciu, ktorú sám vymyslel: „Mňa prednášky tak nudia,“ rozkrikoval sa a obzeral okolo seba, kto ocení jeho ostrovtip, „že niekedy nechodím ani na svoje vlastné!“

Sedí za svojím stolom, skrinka za ním je zatvorená, aby prítomná študentka nevidela, čo je v nej. Zrejme to študenti aj tak vedia, napadne Dodovi, veď to zo mňa musí byť cítiť! Študentka si prišla dodatočne vybaviť skúšku, ktorá jej ostala z minulého ročníka. Sedí v kresle a má celkom solídny výstrih, z čoho Dodo usudzuje, že sa na skúšku pripravila primeraným spôsobom a zrejme uspeje. Položiť jej otázku? Nie. Radšej jej dá niečo napísať, aby sa zohla nad stôl a on jej mohol pozerať do toho výstrihu. Prehrabáva sa v papieroch v zásuvke a nájde jeden z testov, ktoré si vytlačil pre podobné prípady, keď sa mu nechce skúšať. „Tak, kolegyňa,“ hovorí jej prísne, „máte tridsať minút!“ Študentka pozerá do testu a začína písať. Dodo sa tvári, že si ju nevšíma, prejde sa po kancelárii – ale iba preto, aby si mohol nájsť najvhodnejší uhol pre svoju voyeurskú úchylku. Tieto dvadsať-dvadsaťdvaročné pipinky majú nehanebne pekné mladé prsníky! Kto to má vydržať?! Odpil by si z fľaše, ale nedá sa, lebo by ho majiteľka nehanebne pekných prsníkov videla. Podíde teda k oknu. Pohľad na nábrežie a rieku je v takomto prípade pomerne bezpečný. Čo robiť? Zapálil by si cigaretu, ale to sa tiež nehodí. Čo ak je nefajčiarka a prekážalo by jej to? Ale ty si predsa učiteľ, ona iba študentka! povie si potom namrzene, sklamaný svojou konformnosťou, a zapáli si. Pozrie naňho, usmeje sa tak, že keby tomu uveril, mohol by sa zakrátko dopracovať k žalobe za sexuálne obťažovanie, a opýta sa: „Môžem si aj ja zapáliť?“ „Nech sa páči!“ povie skôr, ako mu napadne, že by asi mal udržiavať aspoň nejaký odstup. Pomýlený jej dokonca ponúkne cigaretu. Mladá si zapáli, zhlboka vdýchne dym a Dodo fascinovane hľadí na jej prsia, ktoré sa jej pritom dvihli ako Himaláje pri vrásnení, no hotový geologický zázrak! Dievčinka píše, ale Dodo vidí, že jej to veľmi nejde. Neučila sa! napadne mu, chce to zadarmo. No čo si o mne myslí?!

„Môžem sa niečo opýtať?“ pýta sa o pár minút mladá, svieža a krásna študentka tretieho ročníka, budúca bakalárka, hľadiac doktorovi Brázdovi uprene, bez strachu a očividne prefíkane rovno do očí. Všimla si jeho pohľady do jej výstrihu? Alebo sa na ne dokonca vopred pripravila? „Nech sa páči!“ „Táto otázka... tretia...“ Dodo nevie, ktorá je tretia, ona s tým počíta a celkom nehanebne, vypočítavo čaká, kým sa nad ňou zohne. Mrcha! zastená sám pre seba Dodo. Vie ako na to! Jej prsia sú blízko. Voňajú. Sú šťavnaté, biele, pokožka na nich bez kazu. Ba tu, aha, malá šošovička! Ale to nič. Dodo sa začína potiť. „Nerozumiete formulácii otázky?“ Hľadí naňho s úsmevom, ktorému Dodo rozumie, ale nevie si pomôcť. Bezmocne, priškrteným hlasom, podľahne. „Môžete ju vynechať. Možno som ju nesformuloval dobre. Alebo... Jednoducho pokračujte ďalšími otázkami. Túto nebudem hodnotiť.“ Už prehral. Ona vie, že je na koni. Ako sa volá? Katarína... nejaká, zabudol. To je jedno. Nech len už dopíše! V Ponorke sa ochladím. Ale Katarína sa neponáhľa. Píše pomaly, dlho premýšľa, škrtá, prepisuje. V tvári nie je ktoviečo, ale z výstrihu jej vykukuje bradavka taká ružová, až Dodovi príde nevoľno, lebo mu je jasné, že tá prefíkaná potvora si nedala ani podprsenku. Aj nohy má pekné: dlhé, štíhle, elegantné. Oholené, snaží sa Dodo o pragmatický prístup. Ale už je neskoro. „Pán doktor,“ oslovia ho tie nohy, spolu s nimi prsníky voľne pohodené pod blúzkou a aj výsmešne, ale zvodne vykrivené ústa. „Ja som sa učila. Ale boli prázdniny... Niektoré otázky... vedela som ich. Ale teraz... neviem si celkom spomenúť. Napríklad táto...“ Dodo sa rezignovane opäť zohne, povie jej správnu odpoveď, potom ďalšiu, až je test vyplnený tak akurát, aby študentka prešla: nie výborne, ale aspoň vyhovujúco. „Dajte index, kolegyňa!“ povie jej napokon celkom vyčerpane. Vtedy sa stane niečo, o čom doteraz iba sníval, lebo tie mrchy študentky si málokedy dali toľko práce, aby ho aspoň v náznakoch provokovali alebo priamo zvádzali – hoci už len preto, aby mu trochu dvihli ego. Táto Katarína... nejaká... je však očividne vďačná. Naraz sa postaví, takže jeho nos ostane uväznený medzi jej skvostnými prsníkmi. V panike sa snaží z ich objatia vyslobodiť, ale ona dáva jasne najavo, že netreba. Dodo je zarazený, chvíľu nevie, ako reagovať. Potom však s hlbokým povzdychom strčí nos ešte hlbšie, vdýchne tú omamnú vôňu a pobozká nádherné pahorky, najprv pravý, potom ľavý (z jeho pohľadu; z jej pohľadu je to naopak). Šťastie je však vrtkavé, šťastie je sviňa, nedá sa mu veriť! V najhoršej možnej chvíli vchádza do kancelárie bez zaklopania (nemusí klopať, majú spolu pomer) kolegyňa Vierka. Vysoká, blonďavá, štyridsaťročná, vydatá. Paktujú spolu zo dva roky, ale milovali sa iba raz, aj to náročným spôsobom, lebo to bolo v učebni číslo 219, kde si nebolo kde ľahnúť, a Doda potom týždeň boleli nohy. „Ach, pardon!“ zaspieva Vierka a irónia sa z jej hlasu leje ako láva zo sopky. „Nevedela som, že ešte skúšaš!“ Dodo sa rýchlo vystrie a zahabká smerom k študentke. „Tak, kolegyňa, test vyhodnotím a zajtra si príďte po výsledok!“ Tretiačka Katarína sa nenáhlivo s chápavým úsmevom dvihne zo stoličky a pomaly, pomaličky (tak pomaličky, že by ju Dodo za to zabil) si balí veci do tašky. Konečne oboch pozdraví a odchádza. Vierka na ňu ani nepozrie. Pozerá na Doda. „Nevedela som, že si na zajačiky. Dávaj si pozor! Dnes je za takéto veci basa!“ „Ale ja... nič! Čo si?! Možno to tak vyzeralo, ale... poznáš ma...!“ Dodo teraz (kto by sa mu čudoval?) najviac túži po riadnom glgu z fľaše ukrytej v skrinke so zasúvacími dverami. Napokon, čo tá Vierka chce?! Staršia je od neho o desať-dvanásť rokov. Tvári sa, akoby bol jej majetkom. Pritom je vydatá, po skončení pracovného času práši domov a tam sa asi netvári tak výsmešne pohŕdavo ako teraz tu. Čo odo mňa vlastne chce? Nie som jej nič dlžný! Vierka si možno ani nemyslí, že by jej bol niečo dlžný. Jednoducho mlčky podíde k nemu a vylepí mu zvučné zaucho. Potom sa otočí a bez slova odíde. Pán doktor Brázda si pošúcha červené líce, otvorí skrinku, poriadne si odpije. Potom zamkne kanceláriu a odchádza do Ponorky. Tam sa mu predsa len objaví na perách úsmev, ba pri spomienke na svoj nos strčený medzi mladými voňavými prsníkmi a Vierkin šokovaný pohľad sa nahlas rozosmeje. Niekedy sa na tom svete aj celkom dá vydržať. No nie?