Mocipánov služobník
1 / 3
Venujem nielen svojim čitateľom, najmä však mocipánmi zdieranému pospolitému ľudu. Veď je to aj Váš príbeh.
Citát: Nechoď tadiaľ, kade vedie cesta. Vykroč tade, kde cesty niet a zanechaj stopu. F. Bacon
Pri semafore rozdumoval: Na našej univerzite sa dejú prapodivné veci. Rektor sa do funkcie dostal podfukom. Potom vytuneloval školu, a niežeby tohto nosatého chytráka zabasli, až by sčernel, ale, div divúci, prezident mu odovzdal najvyššie štátne vyznamenanie. Toto nie je s kostolným poriadkom! Pravdou však je, že vrana vrane oko nevykole.
Počínanie ,tunelára´ je verejné tajomstvo, ale nikto sa neodváži povedať: ,Kráľ je nahý!´ Odkedy sa mi to dostalo do uší, mám sto chutí pohŕdať vrchnosťou.
„Hnusní zlodeji!“ Zlostne si odpľul. Prepadnú ťa za bieleho božieho dňa a nikto ani brvou nepohne.
Tu prežijú len okrádači a podvodníci. Túlajúcej sa hávede je navôkol požehnane.
Oliver si pred prievanom zakryl dlaňou krk. Ešte trochu bolí. Ten mizerák ho poriadne pritlačil. ,Daj Boh, aby zbesnel bol,´ hovorieval voľakedy sváko Cyril na družstve, keď sa na niekoho pajedil. Tie mrchy boli z tej päťdesiatpercentnej caracaskej bandy nezamestnaných. Táto vláda asi nestojí za veľa.
Nie všetci bez práce sú povaľači. Len spľundravený systém ti neumožní pracovať! Tým ťa odmieta a začneš si robiť po svojom. Hecuje ťa robiť zlo, aby si prežil.
Prehnité zriadenie, ktoré nemá peňazí na zdravotníctvo.
Zvečera strážnik porozsvecoval osvetlenie a pred siedmou mal ucho na rádioprijímači, aby počul výherné čísla lotérie. Potom chodil skleslý. „Je to tak, ako som hovoril o tom nádejaní sa,“ riekol Oliverovi. „Rádio počúvam zriedka. Patrí tiež k médiu, ktorým svetapáni účinne ,vymývajú´ mozgy.“
„Pravda je. Kto len trochu prekukne ich praktiky, nikdy viac nesiahne po tlači, nenaladí si tuner, nezapne televízor, počítač. Informačná, telekomunikačná a masmediálna závislosť zotročuje väčšinu.“
„Severná Amerika je nehorázne konzumná spoločnosť. Keby sme všetci žili na materiálnej úrovni priemerného Američana, tak by nestačilo súčasnej populácii ani šesť takých planét ako je Zem. Tá by vraj taký blahobyt strpela iba týždeň.“
„Zavolaj mi, môžeme postupovať spoločne,“ navrhol Andrés. „Dobyjeme Spojené štáty. Nájdeme tam časť mojich a tvojich peňazí.“
Všetky moje úspory má Marcos. Od neho závisí moje zbedačenie. Celosvetové financie majú pod palcom mocnári. Nie náhodou je finančné centrum tam, kde je.
„Myslím, že bieda pootáča koleso dejín doľava, kým ho svetapáni neotočia naspäť.“
„Radšej ponúkaj, hosť nemá naliate,“ karhala ho Rosalía.
Profesor sa rozrečnil: „Na univerzitách a výskumných ústavoch po celom svete sa to hemží i ,titulomaniakmi´, nadržanými stoj čo stoj dosiahnuť nejakú vedeckú či pedagogickú hodnosť. Tituly sú len ozdobou hlupákov. Veľkí ľudia majú iba svoje meno.“
Pozrel na hradskú za plotom. Autobusová doprava je obnovená. Je po štrajku. Vraj bol brutálne potlačený. Aby veci vyzerali demokraticky, jestvuje právo na štrajk. Ak už k nemu dôjde, je pre vrchnosť neopodstatnený a protizákonný. ,Nemáš čo štrajkovať, treba poslúchať!´ Jediné, čo vyrieši, je, že ukáže, kto za koho kope. Iné je, ak závažné celospoločenské zmeny organizuje panstvo.
Zlodeji, neprajníci! Celý svet kradne. Finanční hodnostári kradnú perom, minister spreneverí dotácie, rektor vytuneluje univerzitu, chlapci z pláže zbíjajú na odľahlom mieste... Boh nech im odpustí. Je to napokon jeho remeslo. Žiadny cieľ nie je tak vysoký, aby ospravedlnil nečestné metódy.
Mocní rozkrádajú gro všetkého a chudobe ostanú len omrvinky. Ak si niekto z bedárov prilepší, je prísne potrestaný. Niekto kradne nielen z nutnosti, ale i z recesie, preto, že panstvo sa nabaľuje. Nespravodlivé je i to, že vyvolení majú cez banky perfektný prehľad o chudobe, kým bedári sú i v tomto mimo. Nebudem sa nad tým rozčuľovať. Pomúti to rozum, ba ešte ho aj odoberie. ,Hnev rozumom hamuj, zdravie svoje šanuj.´
Ľudia sú vo svojej podstate dobrí, len okolnosti ich nútia, aby ubližovali druhým.
„Tomu ,smradľavému potkanovi´ si požičal peniaze, ako cudzinec s políciou nič nevyriešiš.“
To som ale dopadol. Moje peniaze sa rozkotúľajú kdekade. Na vine je najmä Hans, zakladateľ podivnej nadácie. Čo si od toho sľuboval? Ani Javier nie je bez viny. Naletel som na jeho reči. Mal som sa im na to obom zvysoka... Nešťastní mocipáni, dovedú človeka kam sa im zachce. Nalákajú ťa báchorkami a potom ťa zničia...
„Povedz heslo!“
„Skurvená bieda.“ Baterkou si osvetlil tvár.
Kým Milo nahlas rojčil o šťastnej budúcnosti v novej krajine, Šaňo to už trochu prekukol. „Je to ako ísť z chladnej sračky do teplej,“ konštatoval smutne. „Myslím tým podnebia a ekonomiky. Zažil som už všetko: Hitlerovu okupáciu, budovateľské nadšenie po vojne, príchod Rusov... I normalizáciu, naposledy štátny prevrat v osemdesiatom deviatom. Stále jedno a to isté: nádejanie sa, ťahanie medových motúzov popod fúzy. Kedy už konečne bude dobre?“
„Už bolo!“ utrúsil Milo. „Vladári dali, neskôr vzali. Nedajú ti na výber veľa možností. Kto to nepostrehne, ťahá celý život ako koník.“