Sultán Orhan zariadil, aby jeho čerstvo narodenej dcérke dávali do mlieka a potom do jedla malé dávky jedu. Postupom času boli jedovaté aj jej sliny a jej bozk bol smrteľný. Mal v pláne vydať ju za syna nepriateľského sultána a tak ho zavraždiť. Princezná vyrástla na krásnu pannu, zoznámili ju s princom a ona sa doňho zamilovala. Priznala sa mu, že je jedovatá. Povedala, že ju môže vidieť, ale dotýkať sa jej nesmie. Princ povedal, že ak je jed jej súčasťou, miluje ho tiež. Objal ju, pobozkal, hltal jej horkasté sliny a zomrel. Princezná požiadala, aby ju pochovali s ním.

Adam sa do Silvie zamiloval ako trinásťročný. Chodil do tej istej školy ako ona, do vedľajšej triedy. Vôbec netušil, že také dievča žije. Ani nemohol, bola dokonale stlmená. Keby bola lampa, tak by bola stiahnutá na ten najmenší plamienok, aký sa ešte dokáže udržať. Vo veku, keď sa dospievajúce decká pokúšajú upozorniť na seba účesom, oblečením, dievčatá namaľovanými očami, červenými nechtami, perami, dokázala Silvia zázrak - bola prakticky neviditeľná. Robila to vedome, bola bojovník na tajnom fronte. Od detstva po nej išli. Tajný súd nad ňou v jej neprítomnosti vyniesol najprísnejší trest.

O tom však Adam nemal potuchy. Ani ostatní spolužiaci a väčšina učiteľov. Ale tí, ktorí mali tajné informácie, sa k dievčatku správali ako k modle tajnej sekty, ako k vyvolenej. Na začiatku jej problémov sa stali také vážne a "dospelé" veci, že Adam by ich nedokázal pochopiť a oceniť, ani keby mal sto rokov. Dôvody, prečo sa Silvia musela stať neviditeľnou, boli ako oceľová doska obrovského lisu. Silvia bola odsúdená na premyslené, mučivé rozdrvenie. Najdokonalejšie fungujúca štátna organizácia v socialistickom Československu, ktorá rozhodovala o živote a smrti tisícov ľudí, mala za úlohu Silviu zničiť. Nie jednou ranou, ale postupne, pomaly, bolestivo, dôkladne. Silvia si nesmela nič obľúbiť, zobrali by jej to. Nemohla v ničom vyniknúť, zakázali by jej to. Nesmela sa nikam prihlásiť, neprijali by ju tam. Alebo prijali a vzápätí vylúčili. Nesmela nikam chcieť ísť, nepustili by ju tam. Mala jedinú, celkom mizivú šancu prežiť: ak sa dokáže skryť do najmenšej komôrky, ak prekĺzne cez najužšiu medzierku. Nič nechcieť, nikoho nemilovať, nikam sa nechcieť dostať. Ak mala prežiť, musela zmiznúť. Byť čo najvšednejšia, nezaujímavá, nenápadná. Zatiaľ sa jej to darilo takmer dokonale.

Adam s najlepším kamarátom Petrusom boli v Divadle hudby. Na programe bol večer nahrávok gitaristu Paca de Lucíu. Väčšinu času im premietali na malé plátno iba Pacovu sústredenú tvár a ruky hrajúce na gitare. Ale chvíľami tieto obrazy vystriedali čiernobiele diapozitívy, dokumentárne zábery z koncertov a nahrávania: Paco pri mikrofóne, zvukári, muzikanti z kapely. Adam s Petrusom sedeli v nepohodlných malých kreslách, bolo ich v miestnosti asi tridsať a iba polovička bola obsadená. Adam si hovoril, že oni dvaja s Petrusom vyzerajú ako z Pacovej družiny. Veľmi sa jeden na druhého nepodobali, ale mali veľa spoločné. Všetky nedostatky ospravedlňovala ich mladosť, osemnásť rokov. Obidvaja mali husté vlasy až po plecia. Adam iba mierne vlnité, Petrus odnedávna kučeravé.* Mali jemné, ale už nie detské tváre. Vyzerali ako dvaja mladí oholení vlci. Petrus bol vysoký, ale mal nešportovú postavu. Nosil zraniteľné okuliare s okrúhlym kovovým rámom a za ich sklami mal múdre hnedé zamatové oči. Celkový dojem korenili svieže maďarské fúzy. Adam bol vyšší, trošku zhrbený a tmavší, pôsobil agresívnejším dojmom. Mal husté čierne vlasy, pokožku aj v zime ako opálenú, hnedé oči, naivnejšie ako Petrus, oválnu tvár s jazvou v tvare písmena S pod ľavým okom. Vyzeral ako indický tenisový junior po autohavárii. Krátky čas mal na ulici prezývku Cigán, ale neujala sa, lebo tam bolo priveľa pravých Rómov.

Adam a Petrus boli v mnohom rozdielni, ale akosi sa spolu rýmovali: oblečením, spôsobom rozprávania, gestami, tým, ako videli veci okolo seba a ako ich interpretovali. Keď niekto spoznal najprv jedného, neskôr tomu druhému povedal: „Ako keby som ťa už počul. Rozprávaš ako Adam." Alebo: „Rozprávaš presne ako Petrus." Nebola to náhoda. Od piatej triedy sedeli spolu v jednej lavici. Spolu chodili do fotografického krúžku v Dome pionierov Klementa Gottwalda. Celé hodiny trávili na dvore pri futbale na malé bránky alebo pri basketbale. Okrem poingpongu nikdy nehrali proti sebe. Za celý život sa nikdy nepohádali. Petrus hovoril, že je to podozrivé, že niečo nie je v poriadku. Ale že je o tom škoda mlčať. Ani nemlčali, stále sa mali o čom rozprávať.

Paco de Lucía práve poskytoval rozhovor mladej španielskej novinárke. Ukážky z neho mali české titulky. „Když je vaším stimulem hlad, je vymýšlení nových věcí snadné. Ale když je vaším záměrem jen být dobrým kytaristou, pokud možno nejlepším, je to mnohem komplikovanější, protože duše je nenasytná; žaludek se nasytí snadno, ale duše ne."

Priblížiť Oddialiť

Ďalšie tituly, ktoré by sa vám mohli páčiť