Spevy
1 / 5
Samo Chalupka: Spevy
KRIŽlAK
Sedí dievčina na brale vysokom, po šírom mori mútnym blúdi okom; slza za slzou na tvár zvädlú padá: a tam deň po dni ona preplakáva; tam sa s ňou víta slnko, keď už vstáva; tam sa s ňou lúči, keď za hory sadá.
Belavé pary plazia sa po vode, sťa s rozdutými vetrilami lode: klamnými devu obrazami mätú. Nejde; jaj, nejde ten tvoj premilený: či u moslemov upie zaväznený, či tam už dušu dal za vieru svätú? –
Kráľ ohlásil kríž a trúby zahrali, víťaznú mládež na vojnu volali, za šíro more, až do Svätej zemi: a junák neznal srdcu odolati, by tam boj svätý nešiel bojovati, kde kríž do prachu hodili moslemi.
„Zbohom, dievčino, sivá holúbočko! Lež preto jasné nezamúť si očko: už mám kríž i meč, viera zve do boja: keď tá niva sa znovu zazelená, zas sa ti vrátim, duša premilená: a potom večne, večne budeš moja."
A niva znovu sa zazelenala; ale dievčina darmo uvíjala do svadobného vesienku si venca: už i krása lúk kosou padla krivou, už len jesienka pustou kvitla nivou: a ešte nemá a nemá milenca. –
A ona sedí na brale vysokom, po šírom mori mútnym blúdi okom; slza za slzou na tvár zvädlú padá. Slnko už sadlo; večer mrazom dýše, a more pod ňou voľne sa kolíše; do mora luna nazerá sa mladá.
A čo to pláva cez tie vody šeré? Či labuť ešte na mori sa perie, a pri materi jej rodinka milá? – Nie; to sa labuť neperie na mori: je tomu čas už, čo tam na podhorí do hustého sa triesťa utúlila.
Junák to bledý tam po vode tenie, znak kríža sa mu na plášti červenie; vo hrudi strela, v pästi meč zlomený: a ako deva junáka zahliadla, bez duše z brala vysokého padla: oj, veď on to bol, ten jej premilený.
ZABITÝ
U zelenej rakyty leží šuhaj zabitý: kto ho zabil, prečo zabil? my neznáme; lež mládenca my panenky pochováme.
Kamže uložíme ho, nášho Janka švárneho? Uložme ho do hájika: tam pri hrobe spievavať mu slávik bude v nočnej dobe.
Chodí dievča do hája, oplakáva šuhaja: „Umorí ma žiaľ môj ťažký, pamätajte; a potom ma ku Jankovi pochovajte.“
Od jeseni do jari zvädli ruže z jej tvári: ešte v poli bielo žitko nepožali, už mládenci pre panenku hrob kopali.
Uložili Zuziku ku Jankovi v hájiku, hrob pri hrobe milú s milým uložili, a na hroby po ruži im posadili.
Ležia milí hlboko, rastú ruže vysoko; a z tých ruží spieva slávik v nočnej dobe: Spite zbohom, milý s milou, v tichom hrobe.