...Vo Vergons som vystúpil. Na tejto kopanici, kde stálo kedysi zo desať kutíc, bývali roku 1913 traja usadlíci. Boli to divosi, živili sa pytliactvom a ustavične sa škriepili: telesne a duševne boli takí spustnutí, že mi pripomínali troglodytov, jaskynných praobyvatel'ov. Pŕhľava bujnela medzi zbúraniskami. V ich údele nebolo svetielka nádeje. Mali jediné východisko: čakať na predčasnú smrť. A takýto pocit nevyvoláva v nikom ušľachtilé myšlienky. Všetko sa zmenilo. Dokonca vzduch. Namiesto suchých a surových nárazov vetra, ktorý ma kedysi vítal na týchto suchopároch, vial svieži vetrík plný lesných vôní. Z výšok sa šírilo šumenie pripomínajúce šepot vody: šumenie vetra z lesov. A napokon prišlo to najúžasnejšie: zachytil som ozajstný žblnkot vody, stekajúcej do úžľabiny. Videl som, že tu vykopali studňu bohatú na vodu. A čo ma väčšmi dojalo, vedľa studne rástla štvorročná lipka, plná miazgy, nevyvrátiteľný symbol vzkriesenia. Vo Vergons bolo vidieť na všetkom stopy po práci, ktorá si vyžiadala veľa viery, lásky a nádeje. Nádej sa sem naozaj vrátila. Zrúcaniny odpratali, rozpadávajúce sa múry strhli a postavili z nich päť nových domov. Táto kopanica mala už dvadsaťosem duší, z toho štyri mladé páry. Domce, načerstvo omietnuté vápnom, mali okolo seba zeleninové záhradky, v ktorých svorne vedľa seba, ale v presne usporiadaných hriadkach, rástla zelenina a kvetiny: kapusta so šípkovými ružami, cesnak s papuľkami, zeler s prvosienkami. Na tomto mieste bolo už radosť žiť. Spiatočnú cestu som prešiel pešo. Vojna, ktorá sa práve skončila, nedovolila ešte, aby sa život rozrástol doširoka, ale Lazar už vstal z hrobu. Na úbočiach som zazrel jačmenné políčka a ražné oziminy a v úzadí úzkych údolí niekoľko zelenajúcich sa lúk. Bolo treba iba osem rokov, a krajina žiarila zdravím a pohodou. Tam, kde som roku 1913 našiel iba zrúcaniny, dvíhali sa teraz čisté a dobre omietnuté sedliacke gazdovstvá, v ktorých sa dvíhal šťastný a útulný život. Vyschnuté pramene, napájané znova vodou z dažďov a snehov, ktoré lesy zachytávajú, začali znova vydávať svoju vlahu. Voda si opäť našla svoje staré korytá. Vedľa každej sedliackej usadlosti rástli javory, studničky v úžľabinách zaplavovali svieži mätový pokrovec. Tak postupne vznikali dedinky. Z rovín, kde sa pôda driapala čoraz vyššie do ceny, prišli noví obyvatelia a priniesli sem mladosť, život a zmysel pre dobrodružstvo práce.Na uliciach vidno dobre živených mužov a ženy, chlapcov a dievčatá, ktoré sa vedia smiať a radovať z dedinských zábav. Ak porátame starých usadlíkov, ktorí sa zmenili na nepoznanie, a nových prisťahovalcov, tak vyše desaťtisíc ľudí vďačí za svoje šťastie Elzéardovi Bouffierovi. Keď si uvedomím, že jediný človek vedel svojou jednoduchou fyzickou silou a svojou pevnou vôľou premeniť púšť na Zaľúbenú zem, napĺňa ma úžasný pocit, že ľudský údel - naprotiveň všetkému - je hoden obdivu. Ale keď si uvedomím, koľko vytrvalosti, duševnej veľkosti a húževnatej šľachetnosti bolo treba na dosiahnutie tohto výsledku, cítim nesmiernu lásku k tomuto starému a neučenému sedliakovi, ktorý doviedol svoje stvoriteľské dielo naozaj do konca. Elzéard Bouffier zomrel pokojne roku 1947 v nemocnici v Bannon.