STREDA RÁNO

Maroš bozkal spiacu ženu a ticho vyšiel zo spálne. V rukách niesol rifle a tričko s obrázkom guľôčkových ložísk, symbolom nie tak dávnej doby, kedy ešte pracoval v továrni. Volala sa Áčko. Ložiská sa k sebe nežne túlili a pokúšali sa presvedčiť verejnosť, že sú tým, čo sa v Áčku vyrába. Obrázok už vybledol častým praním ako jeho majiteľ skorým vstávaním a verejnosť tiež dávno vedela, že zrušená firma na ložiská bola vlastne zbrojovka. Maroš sa obliekal naučenými pohybmi. Štyridsaťpäťročné telo to zvládalo bez zbytočného šramotu, hoci pravé rameno sa stále častejšie pripomenulo pichavou bolesťou, ale to už bol každodenný vnem. Trocha neisto zišiel do garáže a vytiahol otcov bicykel. Donedávna býval všetkým na smiech jeho masívny rám a veľké kolesá. Sedadlo bolo odpružené dvoma strunami, ktoré by odpérovali aj vagón. Na ráme svietil nápis v azbuke - ЗИФ. Dnes sa už sovietske pohybovadlo presunulo do kategórie veteránov a v niektorých pamätníkoch začínalo vzbudzovať zasnenú úctu. Maroš Kujan nedal na svoj tmavomodrý ZIF dopustiť. Vytlačil ho z bránky spiaceho domu a strmým brehom zišiel cez cintorín. Pri kameňoch Lourdskej jaskyne, ktorá v nakopených skalách skrývala sadrovú Panenku Máriu a zoschnuté kvety, sa zbežne prežehnal. Pri rozpadávajúcej sa kaplnke sadol na vŕzgajúci sic a dolu Krížovou cestou sa už viezol. Cez prebúdzajúce sa mesto prefrčal zotrvačnosťou, zato asfaltku pod viaduktom, vedúcu z mesta do strmého kopca, vyšliapal aspoň do polovičky. Presne po tabuľu VEĽKÉ ROJE, medzník jeho kondície.
Zosadol a dychčiac tisol bicykel do kopca. Minul kovovú bránu s vyzváraným nápisom D+R+E+V+O+Č+A+S, písmená ktorého bývali predelené červenými hviezdičkami, dnes už zhrdzavenými. Podnik ho ešte minulý mesiac zamestnával, ale konferenčné stolíky z bledého orecha, ktoré večne vyzerali ako zatečené vodou či mini bary s odstávajúcimi dvierkami boli tak ohyzdné, že ich už neodoberal ani bieloruský partner. Maroš patril k prvým prepusteným. Na vrchole kopca odbočil na poľnú cestu a bicykel odložil do kríkov. Z koženej kapsičky za sedadlom vybral zrkadielko, štetec a fľaštičku umelej krvi, ktorú si vyrábal z kečupu, glycerínu a potravinárskeho farbiva. Najprv si prezliekol nohavice za staré s dierou na kolene. Potom sa zručne namaskoval. V zrkadielku sa mu ukázal muž s natrhnutým obočím a krvavou tvárou. Maroš bol spokojný. Sadol si obkročmo na bicykel a vyčkával na kraji poľnej cesty. Asfaltka bola z oboch strán lemovaná divokým chrastím, výjazd z poľa bol takmer neviditeľný. Dobre schovaný v lístí pozoroval ruch na štátnej ceste. Dve hrdzavé embéčky, nákladná Avia s cementom, nekonečne pomalý traktor. Srdce mu vzrušene bilo. Pustil ešte niekoľko áut, kým mu svrbenie v chrbte nepovedalo, že nastal čas. Bral zásadne iba luxusné značky. Dokázal ich rozlíšiť podľa zvuku.
Český Hyundai a žena za volantom. Rozhodol sa v zlomku sekundy. Odrazil sa prudko nohami a vybehol s bicyklom do zákruty presne v okamihu, keď do nej vošlo červené auto. Hyundai začal kvílivo brzdiť a Maroš bleskovo zakaroval do kríkov. Auto sa ho ani nedotklo. K namaľovanej krvi pribudlo pár skutočných škrabancov. Ležal pod prevráteným bicyklom a čakal. Auto zastalo. Chvíľu sa nedialo nič. Výfuk bublal. Nech neujde ako tá včera, - modlil sa v duchu. Auto zaradilo spiatočku. Maroš si s úľavou vydýchol. Otvorili sa dvere a vystúpili lýtka v červených lodičkách. Ladí s metalízou, - pomyslel si Maroš a zjojkol, - pomoc! Jste v pořádku? – vykríkla mladá žena. Dobre naolejované koleso ZIF-u sa efektne krútilo. Volajte... policajtov! – vzdychal Maroš a sťažka sa zviechal. Na šoférkinej tvári sa objavilo zdesenie. Probůh, mám nový řidičák! Není vám nic? – pýtala sa úzkostlivo. Lúpe mi v hlave, - povedal Maroš, - aj koleno mi vyskočilo. Prešiel pár krokov a s bolestivou grimasou sa oprel o pradúce autíčko, - išli ste strašne rýchlo, slečna. Prídete o vodičák. Stálo vám to za to? Mohli ste ma zabiť! Už dosť bledá žena zbledla ešte viac. Maroš sadisticky dodal, - mám ženu a dieťa, ale to je vám zrejme jedno, keď si to serete stodesať! Ošetříme to... - roztriasla sa vodička a vytiahla nepoškvrnenú lekárničku. Chvejúcimi sa rukami odšraubovala tinktúru. Maroš jej pohŕdavo vytrhol z rúk plastovú škatuľku a zbežne si obviazal koleno, - doktor ma nechá týždeň doma. Prídem o miesto! Já bych vám dala bolestné, - siahla žena do kabelky. Na toto čakal. Bol to okamih hodný organovej hudby, pri ktorom sú všetky registre vytiahnuté naplno a za hrmenia píšťal sa z obláčika miesto božieho syna a ducha svätého usmievajú tváre zo štátoviek: Hlinka so Štefánikom. A podpis guvernéra štátnej banky okolo črtá filigránsky ornament. Maroš blahom privrel oči. Tady, - podávala mu žena úplne iné ksichty, - víc nemám. Maroš sa pozrel na dve stoeurovky, pripomínajúce lósy a v hlave si premietol včerajší kurz. Vyše osemtisíc slovenských! Nóóó... Hlboko si vzdychol a o zlomok sekundy skôr lačne natiahol ruku. V ženinej tvári sa objavila pochybnosť, ale trúbenie áut, uháňajúcich dole do mesta, ju prinútilo sadnúť do červenej metalízy. Z náhlivého kroku sa však dalo vycítiť uľahčenie. Zabuchla dvere a ešte raz sa na Maroša pozrela. Tomu práve včas vypadol z rúk nezničiteľný sovietsky bicykel, zdroj jeho obživy. Prehnane sťažka sa zohol. Hyundai naštartoval a teplý vetrík augustového rána rozptýlil benzínový oblak. Olovené splodiny sa vďačne usadili na malých kyslých jabĺčkach, lemujúcich konáre pokrútenej jablone. Kedysi dávno ju pri ceste vysadil nejaký dôverčivý človek, možno vzdialený Marošov predok, šťastný muž, ktorý v živote stretol viac koní ako štvortaktných motorov.