Nesmieš povedať
1 / 2
Poobede prišiel za mnou Milo a poprosil ma o mastný chlieb, lebo bol hladný. Začudovane som sa naňho po-zrela a spýtala sa: „Nevieš si ho urobiť sám?“
Zaškeril sa na mňa a vyhlásil: „Ako jediná ženská v dome zastupuješ starkú, tak od koho si mám pýtať?“
Jeho slová ma vohnali do reality. Vari sa na mňa obaja dohodli? Kde nabrali odvahu spraviť z dieťaťa ženu? Se-dela som v plavkách na deke a nevedela som, čo mu mám na to povedať. Či sa prieť, alebo poslúchnuť, skôr než sa mi začne vyhrážať.
„Čo na mňa zízaš, nepočula si?“
Zdvihla som sa a vykročila som do domu.
„Tak sa mi to páči!“ zakričal za mnou a rozrehotal sa.
Vnútorná bolesť z poníženia zo mňa vytryskla a na-brala iný smer. V duchu som si vravela, že sa musím na-učiť zvládať emócie a nedať najavo strach, smútok, bo-lesť, ale ani radosť, ktorá vždy trvala iba chvíľu a po nej prichádzali na rad slzy.
Spravila som mu chlieb, položila ho na stôl a masť som odložila do komory. Vtom som na zadku zacítila ruku a než som sa stihla otočiť, druhá ma objala okolo pása a zatlačila do špajze.
„Aká si dnes vzrušujúca, princezná,“ začula som Milov priškrtený hlas. Chytila som prázdny pohár a buchla mu ho o hlavu. Milo sa zľakol, lebo nevedel, čo naňho padá a uhol sa. Pohár skončil rozbitý na zemi. Otočila som sa, a keď som videla na jeho tvári úžas, bolo mi do smiechu.
„Si sprostá alebo čo? Mohla si mi rozbiť hlavu!“ vries-kal na mňa.
„Nemáš sem za mnou liezť. Chcel si chlieb, máš ho na stole,“ vyšlo zo mňa nevinne.
„To si vypiješ. Poviem tatovi, že si po mne hodila pohár a že ti zas šibe.“
„Povedz,“ vliezol do mňa vzdor. „Ja poviem, že si ma v komore oblápal.“
„To ti tak uverí, ha-ha.“
„Daj si pozor, on nie je starká, ktorá ťa ochraňuje.“
„Ty jedno šteňa! Opováž sa, potom uvidíš, čo sa stane,“ snažil sa mi nahnať hrôzu.
„Nič sa nestane, iba dostaneš výprask.“ Pri tej myš-lienke som sa zaškerila. Aj keď ho už dávno nedostal, niečo mi našepkávalo, že tentoraz by sa mu nevyhol.
„Suka jedna!“ zasipel ako gunár a namieril na mňa päsť.
„Keď to tu upraceš, budem ticho,“ ukázala som na črepy. „A zabudla som, treba vyliať vodu z nádob na riad, ako ti kázal starký.“ Tentoraz sa úlohy vymenili a ja som sa mu neoblomne pozerala do tváre.
Na počudovanie sa zohol a začal zbierať črepy. Prekro-čila som ich a prvýkrát som víťazoslávne šla von, zane-chajúc toho zhýralca vo vlastných sračkách, ktoré vypro-dukoval svojím správaním sa.
Vonku som si vydýchla, ale bola som si vedomá, že napriek momentálnemu víťazstvu musím zostať stále v strehu.
Starký bol v záhrade a nič netušil. Mysľou mi však prebehlo, ako by sa zachoval, keď nie je o nič lepší ako jeho syn.
Och, starká moja, keby si toto vedela, zabilo by ťa to, povzdychla som si, opäť berúc do ruky knihu. Po chvíli som vnímala Mila, ako vyšiel von a čakala som, čo sa bude diať.
Bez slova ma obišiel, vyštveral sa na strom a začal oberať do koša čerešne. Bol pokoj, ale napriek tomu sa mi nedarilo sústrediť sa na knihu. Pozerala som sa na trávu, cez ktorú slobodne lietali motýle a včielky si sadali na kvety. Aj mravčekov tu bolo neúrekom. Všetko toto sa deje zdanlivo bez pravidiel, ale zrejme podľa zákonov prí-rody. Kto stvoril zákony prírody? Boh? Zamýšľala som sa nad tým, ako je to s človekom. Ľudia majú svoje pravidlá a zákony, ktoré vytvoril človek. Ak však človeka stvoril Boh, ako povedal farár Korček, prečo človek nedodržiava jeho zákony a prečo si vytvára svoje, ktoré sú mu tiež ľahostajné?
Z tejto meditácie ma vytrhol Milo.
„Poď mi zobrať kôš a vysyp čerešne do debny, aby som nemusel znova liezť hore.“ Pozrela som sa naňho a posil-nená svojou meditáciou som mu povedala: „Idem, ale podľa Božieho zákona očakávam, že ma poprosíš.“
Myslela som, že spadne zo stromu.
„Šibe ti? Úplne si osprostela? Zober ten kôš, lebo ti ho hodím na hlavu.“
„Boží zákon vraví, že neublížiš svojmu blížnemu.“
„Asi ťa zabijem, keď zleziem,“ čertil sa a bol už po-riadne vytočený.
„Porušíš Boží zákon, ktorý ti vraví, že nezabiješ.“ Ani neviem, čo to do mňa vošlo takto ho poúčať. V duchu som cítila, že pohár jeho trpezlivosti už pretiekol a vykro-čila som smerom k stromu, keď zaznel jeho bláznivý re-hot. Zastavila som sa a z jeho úst vyšli nečakané slová.
„Môžem ťa poprosiť zobrať mi kôš, aby si dodržala Boží zákon, ktorý prikazuje pomáhať svojmu blížnemu?“
Dostal ma, to by som od neho nečakala. Bez slova som vzala kôš a vysypala ho do debny. Keď som mu ho podá-vala, zvláštne sa usmieval, ale mlčal.
Vrátila som sa na deku, zatvorila oči a začala som si predstavovať, ako naučím Mila správať sa slušne. V ten deň som na chvíľu prestala hľadieť bojazlivo a z mojich úst vychádzali slová, ktorým som sa sama čudovala.
Na to, ako som sa v ňom mýlila, som prišla čoskoro.
Milo dokončil oberačku, naplnil prepravku ďalším ko-šom a jeho úloha sa skončila. Blížil sa večer, a tak som zbalila deku a išla som do domu. Zobrala som mlieko a vybrala sa nakŕmiť mačičky, ktoré ma okamžite zare-gistrovali a obtierali sa o mňa, akoby mi ďakovali. Hr-dzavý bol Muro a biela bola Murka. Tie mená som im dala ja. Potom som sa umyla, obliekla si nočnú košeľu a čakala na večeru. Milo so mnou neprehovoril, umyl sa a zostal sedieť za stolom. Napadlo mi, že dnes asi nikde nepôjde a trocha mi odľahlo. Vtom vošiel dovnútra aj starký, ktorého vyhnala zo záhrady tma.
„Čo tu sedíte ako muchy na knedli? Už ste mohli na-chystať niečo na večeru.“
Pozrel na Mila a spýtal sa: „Odpadli by ti ruky, keby si dal žrať psovi?“
„Ja som dala mačičkám mlieko. Neviem, čo mám na-servírovať na večeru nám.“
„Videl som, že žerú. Zostala kaša. Daj ju prihriať, dáme si k tomu kefír a bude po večeri.“
„Nemám chuť na kašu,“ ozval sa Milo.
„Nebude sa tu jesť, na čo máš chuť, ale to, čo je uva-rené,“ zdvihol naňho hlas starký.
Milo sa pozrel na mňa, ale mlčal. V peci bolo vyhas-nuté, tak som dala na varič panvičku a prihriala som ze-miaky.
Starký sa šiel umyť a Milo, čuduj sa svete, sám od seba položil na stôl taniere a lyžice.
Po večeri si Milo ľahol do postele v kuchyni, počúval rádio a ja som odpratávala riad a naťahovala čas, aby som nemusela ísť do izby. Starký sa pobral nakŕmiť zvie-ratá. Keď sa vrátil, bola som stále v kuchyni.
„Čo sa tu motáš? Choď už spať.“
„Už idem.“
Vošla som do izby a vzala do rúk perinu, keď sa vtom objavil za mnou starký a vidiac, že držím perinu, sa ticho opýtal: „Čo robíš? Povedal som ti, že nebudeš spať na gauči.“
Sadla som si na posteľ, položila perinu a mlčala som. Vôbec som nevedela, čo mám povedať.
„Ľahni si a spi. Nevymýšľaj.“ Výhražne na mňa pozrel a odišiel.
V mozgu sa mi spravil kolotoč z myšlienok a zrazu som akosi nevedela, čo mám robiť. Oblieval ma pot. Chvíľu som si myslela, že dostanem záchvat. Otvorila
som dokorán okno, nadýchla som sa a bez emócií začala vyhodnocovať situáciu. Záchvat bol zažehnaný a po-stupne som sa upokojila. Starkého som nevidela piť, Milo bol doma, tak som predpokladala, že si nič nedovolí.
Ľahla som si do postele a zobrala do rúk knihu. Tak som sa začítala, že zo mňa opadol strach a prežívala som dej. Vyrušil ma príchod starkého.
Pozrela som na hodinky. Bolo päť minút po desiatej. Starký si všimol môj pohľad a riekol: „Áno, je veľa hodín, najvyšší čas ísť spať. Odlož tú knihu.“
Prejavila som dobrú vôľu, položila knihu na nočný sto-lík a bez reptania som sa zakryla. Starký zavrel okno a zhasol. Počula som, ako sa vyzlieka a líha si do postele. Stŕpnuto som ostala ležať na kraji postele, skrútila som sa do klbka a v obave som čakala. Počula som, ako ply-nule dýcha a po chvíľke začal chrápať. Odľahlo mi a po-kúsila som sa spať. Vôbec neviem, ako sa mi to podarilo. Zaspala som a zobudilo ma až slniečko, ktoré zvedavo nazeralo do okna. Starký v izbe už nebol. Vždy bol ra-nostaj. Skôr ako sme my dve so starkou vstali, on už sti-hol zájsť do obchodu aj zakúriť v peci. Obliekla som sa, ustlala posteľ a nazrela som do kuchyne. Milo ešte spal. Vyšla som von na schody a zbadala som starkého, ako vychádza z dvora.
„Dal som žrať psovi aj prasaťu. Choď hodiť chlieb za-jacom a mačkám nalej mlieko. Potom príď a budeme ra-ňajkovať. Už som bol v obchode.“
„Dobre, idem, ale aj Milo mohol dať zajacom,“ nedalo mi.
„Aj toho idem zobudiť. Pôjde na ďatelinu, mám preňho robotu.“
Vošiel do domu a ja som sa vybrala k mojim zajači-kom. Mala som ich veľmi rada a často som od nich ne-vedela ani odísť. No musela som, ešte ma čakali mačky.
Vbehla som dovnútra po mlieko. Milo bol už hore, ale pôsobil nadurdene. Zobrala som mlieko a zavolala mačky. Hneď ako som sa ukázala vonku, boli pri mne. Naliala som im mliečko a pohladila ich po kožuštekoch. Boli krásne. Obtierali sa mi o nohy a snažili sa prejaviť vďaku za mliečko. Prišlo mi ľúto, že teraz, keď je starká v nemocnici, ma nemá kto pohladiť, ale v hlave sa mi vy-norila spomienka na iné hladkanie. Až ma zamrazilo. Se-dela som na schodoch a nechcelo sa mi ísť do domu, keď vtom starký zakričal: „Kde toľko trčíš, Lenka?“
„Už idem.“
„Prines zo záhrady paradajky,“ dodal.
Natrhala som rajčiny, vložila si ich do blúzky a letela som do kuchyne, kde už starký pripravoval raňajky.
„Daj ich sem,“ natiahol ruky.
Milo tlačil do seba jedlo hltavo, akoby nejedol tri dni. Starký mu predostrel plán dňa.
„Pôjdeš na ďatelinu, lebo dve staré sa okotili a potre-bujú zelené. Potom oberieš skoré hrozno, poobede navštívime mamu a dáme ho sestričkám. Mama ne-môže.“
„Lenže ja som mal na dnes plán, sľúbil som sa,“ vzbú-ril sa Milo.
„Tvoje plány ma nezaujímajú, nebudeš sa flákať celé prázdniny.“
„Aké celé prázdniny? Veď si spočítaj, koľkokrát som bol preč.“
„Zabudol si, že ja nie som mama. Keď som niečo po-vedal, tak to platí a nebudem o tom s tebou diskuto-vať.“ Svoje rozhodnutie starký potvrdil buchnutím päsťou po stole.
Milo videl, že situáciu nedotlačí k žiadnemu kompro-misu, preto zostal ticho.
„Čo budem robiť ja, starký?“
Príde Jožo s deťmi, budeš ich varovať. Treba však niečo navariť. Čo to bude? Navrhni, gazdiná,“ pozrel sa na mňa a mne sa zdalo, že v jeho hlase počujem vý-smech.
„Neviem.“
„Jasné, že nevieš, lebo o tom nerozmýšľaš. Máš v hlave len knižky a sprostosti. Lietaš vo svojich predsta-vách. Uvaríme strukovú polievku a slíže, deti si ich môžu dať s makom. Pôjdeš naoberať do záhrady struky.“
„Môžem.“
„Nie môžeš, ale musíš,“ zdôraznil starký. Už som mu nepovedala nič. Bol podráždený a v takom stave mu ne-bolo dobré oponovať.
Keď sme sa najedli, spratala som zo stola a pobrala sa do záhrady. Milo bol už na dvore s kosákom a vrecom a poberal sa na ďatelinu.
Pozrel na mňa a spýtal sa: „Kde máš toho Boha, aby zakročil proti tejto neprávosti?“
„Aká neprávosť?“ začudovane som sa naňho zadívala.
„Aká? Veď sú prázdniny, deti si ich majú užívať a nie robiť na dospelých.“
Vtom sa ozval starký, ktorý stál na schodoch.
„Aby som ťa nevyfackal, zasran jeden mizerný!“ A roz-behol sa za Milom. Ten vzal nohy na plecia a vybehol z bránky.
Starký za ním kričal: „No počkaj, však sa vrátiš. Ja ti dám, že robíš na dospelých.“
„A ty tu čo stojíš? Choď oberať, lebo obed bude o tre-tej.“
Rozbehla som sa do záhrady, natrhala struky a pri-niesla som ich do kuchyne. Starký už čistil zeleninu.
„Očisti ich a pozor na fúzy.“
„Viem, starká mi to ukázala.“
Fúzmi sme nazývali také motúziky, ktoré sa ťahali zo struku, keď sa čistil. Fúz sa musel odstrániť, aby nebol struk drevnatý.
Dovarili sme obed. Milo sa vrátil a pobral sa oberať hrozno. Tváril sa ako boh pomsty. Keď ho starký zbadal v kuchyni, spomenul si, že má s ním nevybavené účty, preto sa ho spýtal: „Ako si to myslel, že robíš na dospe-lých?“
Milo sa začal vykrúcať a vysvetľovať, že to povedal iba zo žartu a starký sa upokojil.
„Ste doma?“ ozvalo sa odo dverí.
„Veď vidíš, poďte ďalej,“ povedal starký a privítal náv-števu.
Prišiel strýko Jožo s dievčatami a so ženou. Okamžite bola plná kuchyňa.
„Idete akurát, už je dovarené, sadajte.“
„Myslel som si, že už budete po obede. Veď sú dve preč,“ podotkol strýko.
„Nemôžem kaziť reputáciu mame,“ zavtipkoval starký. Isto narážal na starkú, lebo ona vždy dovarila až okolo druhej.
Otočil sa na mňa a povedal: „Daj taniere, pohni sa.“
Rýchlo som vyložila taniere a starký všetkým ponabe-ral. Jožova žena Jolana starkého pochválila, že dobre uvaril a ten sa od pýchy takmer vznášal. Chutilo všet-kým, lebo hrniec zíval čoskoro prázdnotou.
Poobede sa pobrali za starkou, ale Milo ma ostal doma strážiť a pomohol mi poumývať riady, lebo ich bolo veľa.
Dievčatá išli do záhrady a ja s Milom sme si pripravo-vali všetko na umytie riadov. Ako vždy som naliala do nádob studenú vodu a Milo vylial horúcu, ktorá sa zo-hriala na peci.
„Skús, či je dosť teplá,“ spýtal sa ma. Namočila som ruku do nádoby, keď vtom Milo naklonil hrniec a oblial ma horúcou vodou.