Hana Repová: Boh plače potichu 1

Keď sa zhon okolo nej pominul, zdvihla sa z postele a posadila sa. Pokúsila sa postaviť. Podarilo sa jej to. Cítila sa síce ešte veľmi slabá, no to nekonečné vylihovanie jej určite nepomôže. Nenápadne sa vykradla zo svojej izby. Prešla po chodbe bez toho, aby si ju niekto všímal. Sestričky jej boli práve obrátené chrbtom a oduševnene rozoberali nejaký problém ohľadne liekov. Lekár bol vo svojej kancelárii a ostatní pacienti jej nevenovali pozornosť. Prešla teda pomaličky ďalej. Ešte pár krokov, ešte jedna chodba, zaumienila si, hoci cítila, že jej ubúdajú sily. No nechcela sa tak rýchlo vzdávať. Ešte zopár schodov. A zrazu stála oproti dverám kaplnky.

Ťažké dubové krídlové dvere boli dokorán otvorené, takže jej pohľad padol rovno na Ježiša na kríži, ktorý bol na oltári. Bola taká fascinovaná týmto výjavom, až mala pocit, že ju priťahuje. Nazrela dnu, kaplnka bola maličká. Vpredu oltár s Kristom, na bočnej strane socha Matky ustavičnej pomoci, pred ktorou horelo viacero sviec a kahancov. Inak iba niekoľko drevených lavíc s červenými poduškami. Bola tu celkom sama. Chvíľu váhala, či má vojsť. Napokon vošla a sadla si do poslednej lavice. Akosi mala pocit, že nemá právo tu sedieť, že si to nezaslúži, preto sa neodvážila sadnúť si dopredu. Napriek tomu sa tu ale cítila dobre. Bol tu taký nekonečný pokoj. Iba ticho. Ticho a pokoj. Kedysi chodila do kostola pravidelne. Každú nedeľu. No to bolo už dávno.

„Neviem, či sa na mňa ešte pamätáš,“ povedala po chvíli polohlasno. Najskôr sa pri zvuku svojho hlasu cítila ako pološialená, no nakoniec si uvedomila, že jej to je vlastne jedno. Je tu sama. Kto by jej načúval? A keby aj... „Je to už dávno, čo som za tebou bola naposledy. Niečo viac ako tri roky. Vtedy som za tebou ešte chodila s malým dievčatkom. Pamätáš sa? Potom som na teba zanevrela. Hovorila som si, načo mi je taký Boh, ktorý mi dá krásny dar, z ktorého som sa tak strašne tešila a potom mi ho bez milosti vezme. Načo?“

Na chvíľu sa odmlčala a vracala sa v myšlienkach do minulosti, do rokov, ktoré už zapadli prachom. „Moja Laura žila tak krátko,“ pokračovala po chvíli.

„Vtedy nad jej hrobom som si povedala, že my dvaja sme spolu skončili. Nemáme si viac čo povedať,“ opäť sa odmlčala a hľadala slová ako pokračovať... „Tisíckrát som sa ťa pýtala prečo? No nikdy som nedostala žiadnu odpoveď. A teraz? Teraz si mi daroval dieťa bez toho, aby som si to vôbec želala, aby som sa o to pokúšala. Dieťa s mužom, ktorého síce ešte stále milujem, ale ktorý už v mojom živote nemá miesto. Niekedy mi naozaj padne zaťažko pochopiť ťa. Ako si to všetko mám vôbec vysvetliť?“

Jej slová sa odrážali od holých stien kaplnky ako bumerang a zanikali v tichu. Ešte dlho tam sedela. Teraz už len ticho bez pohnutia. Ani tento raz nedostala na svoje otázky odpoveď, no aj tak mala pocit, že z tejto kaplnky odchádzala akási s Bohom zmierenejšia. Mala pocit, že Boh ju vyslyšal a prišlo mu jej ľúto. Na chvíľu sa jej zazdalo, že počuje tichý vzlyk. Prichádzal z diaľky a Anna by odprisahala, že ho počula.

Naťahovala uši, ale márne. Spomenula si na slová Evelyn, ktoré jej povedala potom, ako sa to s Laurou stalo. Koho Boh miluje, toho krížom navštevuje. A potom potichu plače.. Keď pomaličky prišla na oddelenie, bolo jasné, že jej zmiznutie nezostalo bez povšimnutia. Na chodbe stál Hoffmann s vrchnou sestrou, Stellou a Philipom. Všetci sa tvárili strašne vážne a o niečom vzrušene diskutovali. Vrchná sestra ju zbadala ako prvá.

„No prosím. Tu máme nášho utečenca,“ rozhodila rukami. Všetci ostatní sa okamžite otočili. Hoffmann k nej vyštartoval ako raketa.

„Anna, počúvajte ma, vy ste sa načisto zbláznili? Chcete, aby ma tu porantalo? Jednoducho si bez slova zmiznete, akoby sa nič nestalo! Uvedomujete si, že sme tu všetci ešte pred niekoľkými hodinami bojovali o váš život a život vášho dieťaťa? A vy to všetko ľahkovážne riskujete a vystavujete seba aj dieťa ďalšiemu, úplne zbytočnému, riziku!“

Annu okamžite začalo trápiť svedomie. Mala predsa len niekomu povedať, že sa chce poprechádzať. Určite nechcela nikomu spôsobiť problémy ani starosti. Chcela sa Hoffmannovi ospravedlniť, no ten sa zvrtol na päte a ponáhľal sa do svojej kancelárie. Nahnevane si pritom šúchajúc tmavé strnisko na brade. Očividne ho poriadne naštvala. Vrchná dotlačila k Anne vozík, lebo videla, že už melie z posledných síl.

Naozaj to prehnala.