Nepál
2 / 11
I feel good, ja mocný lev som, I feel good, ja bojovník som
(8. 11. 2016, utorok, z Base Camp k jazeru Tilicho a späť do Shree Kharky)
Začiatočná výška Base Camp Tilicho lake: 4 200 m Konečná výška v Shree Kharke: 4 100 m Najvyššia výška počas dňa, jazero Tilicho: 4 950 m
Ráno ma budí vracanie akéhosi chlapíka. Najprv si myslím, že kašle, ale nakoniec to uzatváram, že skutočne spieva žalúdkom. Ako precitám, zisťujem, že ma znova bolí hlava, a to oveľa viac než pred dvoma dňami po zobudení v Upper Pisangu. Keď sa posadím na posteľ, dôjde mi, že to nie je iba záležitosť hlavy, lebo mám nutkanie aj na vracanie. Nik mi nemusí nič hovoriť, dobre viem, že mám silný nábeh na výškovú chorobu. Neviem si ani zbaliť spacák, od únavy si stále sadám, no pokúšam sa to rozdýchať. Balenie batoha sa mení na utrpenie. Idem na záchod a riedka stolica rozpráva jasnou rečou: „Si pako. A čo čakáš, keď sa za tri dni vyterigáš do výšky 4 200 metrov? Myslíš si, že si terminátor? Uvedomuješ si, že teraz hazarduješ s celou skupinou?“ Mám strach priznať farbu Romčovi, nech mu nepokazím deň. Som však biely ako hruškové hovno, toto neskryje ani dvojročné dieťa, keď sa hrá s ovládačom na televízor, ktorý už o chvíľu nikto nenájde. Na raňajkách sa mi pri nalievaní čaju trasú ruky. Najprv sa priznávam Romanovi, Padamovi ešte nič nevravím. Ach, ten debilný mužský strach zo zlyhania. Roman ma dáva do laty: – Dáš si cesnačku. Pi veľa tekutín. Ale predovšetkým sa nedorábaj vo vnútri. Má pravdu, akúkoľvek chorobu môže urýchliť jedine psychika produkujúca katastrofálne závery. V ich zastavení som však macher. Okamžite sa prihováram telu, ubezpečujem ho, že mu verím a že to dáme. Na druhej strane organizmus upokojujem, že ak pôjde do tuhého, nie som samovrah a hneď zídeme do nižšej výšky. Výškovú chorobu môže dostať hocikto, ale len hlupák na ňu zomrie. Nikdy nie je hanba sa vrátiť. Oznamujem to aj Romanovi, nech vie, že nepôjdem bezhlavo ako somár, lebo si dobre uvedomujem, že sme jeden celok, ktorého silu určuje najslabší článok. Mocne si vizualizujem, že mi pomôže aj cesnačka, veď Roman do nej nakrájal každému po jednom poriadne štipľavom slovenskom strúčiku (skôr by sa hodil výraz „struku“), a tak je to v Nepále konečne „cesnačka“, v ktorej cesnak aj cítiť. Keď vychádzame z jedálne, pýtam sa Padama, kde je Gupta. Pozerá sa na mňa ako bager na hlinu. „No to už je zlé, keď mi aj mozog prepína. Nosiča Ramsarana som si zmýlil s agentom Guptom, ktorý sa teraz parí v prašnom Káthmandu!“ Som chlap, začínam racionalizovať, bez analýzy a čísiel to nepôjde. „Trek má trvať tri-štyri hodiny. Vrchol je vo výške 4 950 metrov nad morom, takže musíme vystúpiť do výšky 750 metrov.“ Očakávam, že v štvrtine stúpania sa pravdepodobne povraciam a bude koniec filmu. No nakoniec túto čiernu vidinu škrtám a uzatváram, že „bude, ako bude, nechám to na vyšší zámer“. Začíname stúpať po dlhom chodníku prerezávajúcom sutinový svah. Našťastie, sklon je mierny. Prekvapuje ma, že mi nie je zima a že vládzem. Roman súcitne nasadil pomalé tempo, dýcham mu na päty a zároveň mu v duchu ďakujem. Nerozprávam, počas zastavení iba pijem. Keďže je dnes ôsmeho, viem, že z numerológie to znamená veľmi veľa energie (alebo aj málo) a bude to naozaj „silné“. Akú polaritu to naberie, vedia len tí hore, mojou úlohou bude udržať všetko v harmónii. Chcem si vymyslieť nejakú afirmáciu, pretože včerajšie omieľanie pozitívneho sloganu sa mi osvedčilo. Pred štartom som Padamovi mierne naznačil, že sa necítim dobre, aby aspoň čosi tušil, keď mu hodím raňajky do kapucne. Zaspieval som mu refrén z piesne Jamesa Browna I feel good, len som tam dal zápor, teda v preklade: „Necítim sa dobre.“ No a z tejto melódie si aj tvorím mantru: „I feel good, ja bojovník som, I feel good, ja mocný lev som.“ Vymyslené verše si omieľam do krokov. Idem. Prekvapivo sa vo mne zobúdza sila. Titanskou výhodou je, že nemám nijaký batoh. Nesiem si len foťák, jeden náhradný objektív a fľašu vody. Vďaka tomu, že necítim na pleciach popruhy, akoby mi narástli krídla. Mysľou sa vraciam k žene a deťom, myšlienkami sa prepájam s rodinou, energia začína tiecť. Vo vnútri mi pristáva pekný verš, a tak duša rozhodla, že v duchu napíšem Ivke a detičkám báseň. Som spokojný, po polhodine mám v hlave dokončených päť strof. No potom si spomeniem, že v básni som zabudol na deti, a tak do nej vkladám ešte šiestu strofu. „Jasné! Šestka predsa v numerológii symbolizuje harmóniu, lásku, teraz je to úplné!“ Pohľad na okolitú krajinu je úchvatný. Nevadí mi, že stromy načisto zmizli. V diaľke tróni zasnežený hrebeň masívu Tilicho Peak, nad ktorým sa preháňajú gigantické snehové kúdoly. Je jasné, že tam musí duť poriadny vetrisko. Padam nás upozorňuje, že od ôsmej začne fúkať aj tu. Neviem, odkiaľ berie tie predpovede počasia, asi má vo vrecku rosničku. Z druhej strany obrovského údolia k nám doľahol hluk kamennej lavíny. Chvíľu nato nás Padam varuje pred nebezpečným dvojmetrovým úsekom. Sarkasticky si vravím: „Čo už môže byť na tom štrku také dangerous,“ ale vysvetľuje mi, že tadiaľto sa zvykne valiť sutina, ktorá poľahky strhne aj človeka. Roman začína zaostávať, kým ja som príjemne šokovaný, na aký zázračný mód sa moje telo preplo. Veľmi mi pomáha vymyslená mantra, ktorú v duchu striedam s hotovou básňou. Keď ju už omieľam asi po päťdesiaty raz, Padam mi pri jednom vydychávaní oznamuje, že prichádza najťažší úsek cesty. Rukou sa opieram o koleno, dvíham hlavu a dlho sa na neho pozerám. Keď chytím dych, vravím mu: – Padam, prosím ťa, toto mi už nikdy nehovor. – Tie serpentíny budú skutočne náročné... – dodáva. Ešte nechápe, kam s tou prosbou mierim. – Padam, nie sú ľahké ani ťažké úseky. Je iba cesta. Rozumieš? Pozerá sa na mňa ako dieťa na ohňostroj a na súhlas pritakáva. – Už mi to nikdy nehovor. Počas celej cesty to už nevyslov. Ďakujem, – šnurujem ho mojimi slovami. – Prepáč, už to nespravím, – začína sa prehnane ospravedlňovať. Nechcel som ho dohnať k sebaobviňovaniu, ale Nepálčania sú s ich pokorou proste tak nastavení. – Padam, je iba cesta. Iba krok za krokom. Jediný krok. Pozeráme si vážne do očí. Vietor nám fučí okolo hláv, v pozadí rachotia kamene. – Rozumiem. – Jediný krok... Na ten jediný krok vždy mám. Neexistuje nič viac, iba jeden krok a tým jediným krokom sa ruší význam „ťažkého“ alebo „ľahkého“ úseku. Hoci by to bol mikrokrok, posuniem sa. Nech by som bol akokoľvek vysilený, na ten jediný krok vždy mám. Dochádza mi, že keď túto myšlienku pretransformujem na bežný život a jeho lekcie, vyslovil som veľkú múdrosť. Určite ju predo mnou vyriekli mnohí učenci a osvietení ľudia, lenže teraz to anjeli šepli mne na tomto chodníku a v tomto mojom neľahkom fyzickom rozpoložení. Od toho momentu kráčam vpred a už sa nezastavím. Pôjdem bez prestávky až po jazero. Keby ste mi to povedali v tej sekunde, dlho sa budem smiať. No vtedy mi zmizli myšlienky, jediné, čo mi zostalo, je báseň, cez ktorú sa modlím k žene, a vytvorená afirmácia. Idem. Krok za krokom, „na ten jeden krok vždy mám“, ide na pozadí. Hlavu mám dolu, takmer vôbec nefotím. Kým prídem k hladine, vytvorím rekordne málo snímok. Maximálne desať, čo je oproti včerajším dňom totálny prepadák. „Dobrý fotograf použije z desiatich záberov osem,“ vracajú sa mi Romanove slová zo včerajška. „Tak to aj dnes bude, kamarát.“ Kráčam a predbieham jedného turistu za druhým. Míňam nosičov, osly, obkračujem konský trus aj trus od somárov. Idem. Krok za krokom. Keď sa po polhodine otočím, neverím vlastným očiam. Nechal som za sebou všetkých. Možno päťdesiat postavičiek v dlhočiznom rade mám ako na dlani. Za mnou idú iba dvaja mladí Nemci, ktorí s nami včera sedeli pri večeri. Majú palice a valia si to slušnou rýchlosťou. „Nie, toto nie sú preteky, táto cesta je o niečom inom...“ začínam vo vnútri mäknúť. Báseň i afirmácia mi dali krídla. Akoby som nestrácal silu. Viem, čo sa stalo. Skladaním tej básne som sa napojil. Na moju rodinu, na Prozreteľnosť. Nad hlavou si nesiem obrovský, v tejto dimenzii neviditeľný lievik. Preto chcem týmito vetami odkazať všetkým vnímavým: ľudia, ak sa napojíte na Zdroj, zrušíte všetky odhady, štatistiky, predpoklady, očakávania. Fyzikálne zákony prestanú platiť, vládu nad nimi získajú vyššie pravidlá. Nazvite si ich hocijako – duchovné, vesmírne, energetické. Sú. Momentálne som toho kráčajúcim dôkazom. Ráno mŕtvola, teraz kolos. Serpentíny, do ktorých vkladám moje stopy, sú na nepálske pomery strmé, no na slovenské priemerné. Tu však hrá dôležitú rolu pán Kyslík. Napriek tomu idú moje pľúca ako dobre naštelovaný stroj. Ďakujem v duchu telu, pohládzam ho, obdivujem, žehnám a ono od radosti nezastavuje. Nemci ma dobehli, majú dobré tempo. Pokojne sa uhýnam a púšťam ich. Toto nie sú preteky. Tá báseň je Láska sama a tá Láska ma dvíha do vrchov, čas zanikol. No približne o dvadsať minút zasa ja predbieham Nemcov. Púšťajú ma s veľkou úctou, akoby ich obchádzal sám Reinhold Messner. „Slovák kráčajúci bez palíc, ruky má vo vreckách, akoby sa prechádzal po parku,“ čítam im prekvapenie z očí, kým v miernom predklone zhlboka dýchajú. Neutrálny pohľad mám uprený dopredu. Predpokladám, že pre tú chorobu moja tvár nežiari vitalitou, ale keby mali možnosť nahliadnuť do môjho vnútra, tá vatra by ich prizabila. Nie, vôbec nejdem rýchlo, ja proste iba nestojím, lebo v prvej polovici stúpania mi pri každom zastavení nebolo dobre, aj bolesť hlavy sa ozývala. Tak som si povedal, že nepotrebujem zastavovať. Telo s tým súhlasilo, ba naopak, vyhovovalo mu to. Ak by nie, hneď by sa ozvalo. Báseň už viem naspamäť, začínam ju veršovať nahlas. Nik nie je ani predo mnou, ani za mnou, takže nik nebude volať vrtuľník, „že jeden sa tu zbláznil, príďte aj s kazajkou, už si nahlas aj čosi šemotí“. Recitujem ako pred vypredaným kultúrnym domom na nejakej mojej prednáške. Zviera mi srdce. Po lícach mi začínajú stekať slzy. Neprestávam však vysočizným špicom zasnežených kamenných stien odriekať strofy. Keď sa báseň skončí, znova sa vraciam na začiatok. Skaly čakajú a potom znova načúvajú. Plačem. Niečo vo mne sa čistí, nechávam tomu voľný priebeh. Nevidím cez slzy, no idem, nezastavujem.
Rodinu mať
Čo by som dal
za jeden dotyk,
veľmi mi chýbaš,
miľúbená laň.
Keď človek stráca,
ostáva sám,
spoznáva cenu,
nie je v ňom svár.
Dotknúť sa nebies
mince je rub,
no žehnať tok lásky
je silnejší prúd.
Dal som sa na boj,
silný lev som,
doľúbim Nepál,
zas budem len tvoj.
Smiech bude cvendžať
zo Samkových pier,
šibalstvá Sárky,
kozub je mier.
Všemocnú hojnosť
Boh človeku dal,
no rodinu mať
je ten najkrajší dar.
Fúka nepríjemné vetrisko. Nemám ani rukavice, ale vo vnútri mi horí fakľa, takže by ma nezlomil ani uragán! „Preboha, čo sa to udialo? Dolu by som si dal aj nohu odrezať, že to nevyjdem, teraz som tu prvý a ani nie som unavený? Thovt to pozemšťanom vysvetľuje v knihách skutočne múdro. Sme mocní, neskutočne mocní a mohúci, len o tom nevieme. Keď viac myslíme na nezdar a vizualizujeme si negatívne pokračovania strachov, tým viac sa nám zahmlieva riešenie.“ Milý čitateľ, chce to iba nájsť cestu a spôsob, ako sa napojiť. Ak sa ti to podarí, dokážeš neuveriteľné. Porušíš všetky zákony fyziky, odhady kondície, predpoklady nadaností, danosti schopností. Stačí zahodiť obavy a nájsť kanál k Bohu. On ťa vidí, iba čaká, kedy vytočíš správne číslo. Bez sprostredkovateľov, najlepšie priamo, nech signál nestráca na sile. Párkrát si cvaknem jazierko – brilantne čisté a nehybné tmavomodré oko. To aby sa neurazilo. Keď k jazeru Tilicho prvýkrát dorazila francúzska výprava vedená Maurice Herzogom, ktorá v roku 1950 zdolala Annapurnu ako prvú osemtisícovku sveta, zostali jej členovia šokovaní, pretože ich vtedy ešte nedobre vyhotovené indické mapy žiadne jazero neobsahovali. Po fotení vchádzam do kamennej chatky, prejdem cez celý úzky priestor až na koniec k plechovej piecke, v ktorej sa, samozrejme, nekúri. Sadám si na matrace priamo medzi partiu Číňanov. Pozerajú sa na mňa ako na zjavenie. Je mi jedno, čo si o mne myslia, pohľad mám uprený dopredu...
Komu je súdené odvisnúť, ten sa neutopí
(12. 11. 2016, sobota, z Muktinathu cez Jomsom do Tatopani)
Začiatočná výška Muktinath: 3 710 m Cez Jomsom: 2 743 m Konečná výška Tatopani: 1 190 m
Ešte som nedojedol, keď tu zrazu dobehne Padam s vyplazeným jazykom: – Poďte rýchlo, máme bus. V rýchlosti platím za jedlo a za dve osie hniezda (to sladké prišlo z Východu, nie, to sme nevymysleli my, niečo o tom viem, India je celá „presladená“), a už aj bežíme za Padamom. Len čo dobehneme k preplnenému busu, zrazu sa pohýna. – Čo sa deje? – pýtam sa Padama. No ten neodpovedá, iba sa cez poobedňajšiu vyprahnutú prašnú cestu ženie za minibusom, ktorý zmizol za prvou zákrutou. Rukou nám ukazuje, aby sme ho nasledovali. Ideme ako žobráci bití palicami. Ja, Roman a za nami Ramsaran. Za štvrťhodinu rýchlej chôdze (v skutočnosti to bolo po dnešnom päťhodinovom kráčaní šuchtanie) stojíme znova pri tom istom autobuse. Vôbec nič nechápem. Padam mi vysvetľuje, že sa pýtal asi troch šoférov predošlých spojov, no nik nesúhlasil, že zoberie ďalších štyroch pasažierov. Až tento. A to aj napriek tomu, že je to minibus (asi tridsaťpäť cestujúcich na sedenie) so systémom „rizarb“, čo znamená, že ide z bodu A do bodu B a nikoho počas cesty už nepriberá. Tento vyráža z Jomsomu a ide do Pokhari. Autobus je teraz paradoxne prázdny, moje logické zmýšľanie vreští od bolesti, je zmätené, nemá sa čoho chytiť, nič do seba nezapadá. „Ľudia, ktorí v ňom pred chvíľou sedeli, sú kde? Alebo sa najprv po meste zozbierajú, potom sa idú najesť a až potom vyrazia?“ Vtrepali sme sa úplne dozadu, lebo Padam nám povedal, že tam nám vybojoval sedenie. Na zadných sedadlách je natiahnutý asi päťdesiatročný Angličan. Šedivá brada, na ušiach muzika, lovec Pampalíny krát tri. Posadil sa a s prízvukom „kamienky medzi zubami“ na nás niečo úvodne „srdečne“ vycedil. Nie je vôbec nadšený, že sa musel posadiť. Narušili sme mu jeho kruhy, o tom niet dišputy. Do desiatich minút sa vozidlo začína zapĺňať. Všetko domáci, žiadni cestovatelia. Niet ani jedného, kto by si nás nepremeral pohľadom. Roman im dáva prezývky: „Aha, učiteľ... tento je starosta... a toto je Rebeka. Tá o každom jednom všetko vie. Aj koľko asi zobral šofér prachov, keď sem vpustil tých dvoch belochov!“ paroduje nahlas. Milujem, že slovenčinu na svete neovláda veľa ľudí. Dáva nám to neuveriteľnú slobodu komunikovať nahlas a nebáť sa, že nám bude niekto rozumieť. Začína byť problém s batožinou. Padam nekompromisne napchal môj malý batoh do horného priestoru, čo evidentne prekazilo nejakému domácemu strčiť si tam tašku s uterákmi alebo trenkami. Inak, okienko po ľavej strane predo mnou je reálne tienené dvoma slipmi. Umne ich tam rozprestrela „Rebeka“ so svojou susedou sediacou priamo pred nami. Dúfam, že sú aspoň vypraté. Aj keby pieskom v potoku... Najprv na nás šomrali, ale potom prišli za nami dvaja muži a podali nám ruky. „Starosta“ mi vraví: – Ja som Ram Ram. „Tak toto meno by som si mohol zapamätať,“ usmievam sa od ucha k uchu, lebo som vzorový „zabúdač“ mien pri zoznamovaní. – Pavel Pavel, – srdečne mu opätujem stisk. Groteska. Bus sa zaplnil do posledného miesta. Padam ma posunul k okienku, vedľa mňa sedí Romčo. Ten má aspoň pravú nohu v uličke. Ja mám kolená pevne opreté o sedadlo predo mnou. Radšej by som sedel v makete lepeného lietadielka. Padam vraví Angličanovi, nech si sadne do stredu, že to je jeho miesto. Pán mu zvýšeným hlasom oznamuje, že jeho miesto je pri okne a nepohne sa odtiaľ, ani keby ho o to prišiel poprosiť sám minister (v preklade vodič). Padam mu to pokojne opakuje asi trikrát, pričom Angličan začína „fakovať“ ako nafetovaný. K Padamovi sa pridávajú domáci, Angličan zúri, „fucking shit, it´s my seat“ vypĺňa priestor rým. „Ááá, pán je básnik.“ Neviem, kto vylosoval dané sedenie, ale Angličan nakoniec kapituluje, pričom nezabudne ukazovať na nás dvoch, že to my môžeme za to, že on prichádza o svoje lukratívne miesto. Keby mal pri sebe nunčaky, roztočí ich, o tom nepochybujem. Padam mu naznačuje, aby sa posunul, že sa na zadný rad zmestíme aj šiesti. Tým do Pampalínyho pichol žeravou kopijou, za čo Padama zasypáva hrubými nadávkami. Zbytočne zo seba robí neokrôchaného zurvalca, Padam sa usmieva, čo ostrovana ešte viac rozbesní. Zúri ako chorá vrana, nadáva na celé kolo, že vinou presadenia stratil telefón. Roman sa na neho pozerá, obočím mu naznačuje, nech sa upokojí, inak ho zrovná. Vraví mu po slovensky a dosť hrubo: – Tu ho máš, ty k.k.t! Ukazuje mu pritom na vrecko na košeli, odkiaľ mu trčí mobil. Padam mu zo zeme podáva ešte prehrávač. Angličan kľaje a zostáva v celej tej patálii bezradne posledný, smiešny a sám sebou potupený. Niektorí ľudia zostanú malými žiačikmi až do smrti... Bus sa pohýna, miestni začínajú čosi spievať. Neviem, či na očistu energie v „premiestňovadle“, alebo je to tu bežný rituál, kým „lietadlo opustí runway“. Pridávam sa, komédia sa začala. Ľudia, už som zažil špinu v spojoch v Indii aj Nicky Laudu v nočnom mexickom buse, ale čo dorábal tento vodič, tak to by nedokázal ani nebohý pilot Formuly 1 Ayrton Senna. Autobus letí kamennou necestou ako guľa, lietame v ňom ako špinavá bielizeň. Vravím zo srandy Romanovi, nech „sa nestrká“, no na smiech nezostáva dych. Romčo mi hovorí, že Pampalíny do neho párkrát vrazil plecom „akože náhodou z nadhadzovania“. To je v mužskom svete bežné, že samčeky si zvyknú preveriť silu soka. Roman mu teda zasadil jeden výchovný bodyček, na čo chlap s oťukávaním okamžite prestal. Dobre sa rozhodol, kamarát z Považskej by mu pokojne aj jednu skúšobnú zavesil, ovláda pravidlá prísnej lásky. Päsťami sa zapierame o sedadlá pred nami, čím operadlá dávame do šikmej polohy. Ženy pred nami sú preto prehnuté dopredu. „Prepáčte, nepálske tety, toto je boj o prežitie... Ste nízke, až tak netrpíte. No my ak sa nezaprieme, naše jabĺčka z kolien už nepredáme ani na trhu s orgánmi...“ Domáca predo mnou to má o to horšie, že operadlo pred ňou sa zlomilo a padlo na ňu. „Fittipaldi“ však letí sutinou, nepočúva náreky cestujúcich, ktoré sa šíria z úst do úst. Asi mu rodí manželka. Nech sa toho všetci dožijeme... „Rebeka“ sa začína sťažovať, že ju Roman klopí dopredu. Padam jej na to odpovedá ako moja mama – tá je taktiež odborníčka odpovedať zmenou témy – že aby zvesila z okna tie slipy a schovala ich. Už išiel s Európanmi ix ráz, vie teda, čo nám prekáža. Ja mu však hovorím, aby to nechal tak, že s tým nemám problém. V tomto panoptiku absurdností rútiacom sa cez Himaláje stráca všetko svoje opodstatnenie. – It´s ok, – pritakáva mi Padam, ktorý vydržal útok domácej tým, že sa rozpráva s „bielym“ a domácu ignoruje. Odhrniem špinavú handru, ktorá by ma mala na mojej strane chrániť pred slnkom. Podo mnou sa zjavil obrovský zráz k rieke. „Padam, toto však nie je v poriadku!“ vravím si v duchu, kým sledujem, ako zadné koleso tancuje po obrovských kameňoch. „Toto čudo nemôže mať tlmiče, iba ak tak dvojmetrové perá a trojmetrové listové oceľové perovanie,“ vraciam sa vzdialene k vyštudovanej strojárčine. Zatiahnem handru a pravou rukou sa začínam zapierať o okienko, lebo sa neustále otvára. Neverím, že v tejto železnej oblude smrti funguje čo i len jedno. Keď párkrát vyletíme aj tridsať centimetrov do vzduchu, stávame sa aj s Angličanom kamaráti, lebo naše povzdychy úľaku sú na jednej frekvencii. „Ak vydržia moje kolená štyri hodiny takejto jazdy, povýšim mojich anjelov na archanjelov,“ šepkám si v duchu. Trochu sme spomalili. Dnu naskočili traja domáci. Jeden sa predral k nám dozadu a ukázal Angličanovi lístok. Pantomimicky pridal, že „to je jeho miesto“. Netuší, že práve vopchal hlavu varanovi do papule. Vo vnútri sa nesmejem, ale priam rehocem, čo čakám výbuch Krakatitu. Angličan z tých výskokov do vzduchu nečakane rezignoval na slušné správanie, a tak len zvýšeným hlasom oznamuje mladému, že „tu si môžeš sadnúť“, a mocne si búcha dlaňami o stehná. Začínam mať obavy o jeho duševné zdravie. Nepálčan to vzdal, predral sa o sedadlo dopredu a tam si sadol k nohám „Starostu“. „Rebekina“ kamoška prosí Padama, aby jej otvoril okno. To jej sa zatvára v smere jazdy, takže tiaž kaskadérovej formuly pôsobí proti jej odsunutiu. Padam jej pomáha a ona okamžite vytŕča hlavu von. „Preboha, dievčička, ty si neuvedomuješ, že ‚Fittipaldi‘ občas trafí károu aj konáre?“ nejde mi do hlavy jej samovražedné správanie. Teda až kým nevidím cez špinavé okienko, ako jej padá z úst nestrávený obed, ktorým skrášľuje nepálsku nádheru mihotajúcu sa s amplitúdou jeden meter za oknom. Fuck! Zaťahujem spodnú bielizeň a eliminujem prítok jej žalúdočných štiav mojím smerom. Anglán sa chechce. „Ten sa už pomiatol, o tom nepochybujem, som na rade,“ premeriavam si malú škvrnu kyseliny žalúdočnej na ľavom kolene. Nemám kde uhnúť. „Ak tá pani čo najskôr neukončí úkon očisty, okienko jej pri nadskakovaní cez jamy odsekne hlavu,“ strachujem sa. Nakoniec hlavu vťahuje dnu. V gumenej ryhe na okienku vznikol jarok z tráviacich kyselín. „Prepánajána, čo ja tu ešte zažijem?“ Našťastie, šíp na štyroch pneumatikách sa rúti výhradne iba dolu, takže kyselinou nebudem zaplavený. Rýchlosť autobusu je asi jeden kilometer za štyri hodiny. „Bože, zachráň nás!“ – It´s ok? – obracia sa na mňa Padam ľútostivo. „Neboj sa, brat môj nepálsky, veď o chvíľu môžem vracať aj ja. Sme stále ľudia, aj keď nás prevážajú ako dobytok,“ usmievam sa na neho. Žene podávam môj toaletný papier. Keďže neustále soplím, stal som sa úspešným likvidátorom daného sortimentu, už tri dni sa nepohnem bez kotúčika vo vrecku. Síce neskoro, ale aj tak sa k žene hrnú igelitové vrecká. Správa o nedokonalom trávení jednej cestujúcej sa dostala aj k vodičovi, na čo „Fittipaldi“ ako keby just pridal. Asi má rád, keď mu vietor češe vlasy. Roman mi vraví, že teraz je to dobré, minulý rok vraj bola na podlahe autobusu diera, takže vnútri víril ešte aj prach. Keby mi to rozprával na Slovensku, obviním ho z „prikrášľovania“. Keď tu však sedím, uveril by som mu aj, že išli bez kolies. Po hodine a čosi, keď čas v stroji zamrzol, stojíme. Vravím Romanovi, nech sa terigá von, aby sa nám aspoň na pár minút prekrvili nohy. Prechádzam cez cestu a kupujem si fantu. Sprite nemajú, kokakolu nechcem. Telo slintá po cukroch. Ešte nám neuschol pot od kráčania a už sme vošli do poobedňajšieho autobusového utrpenia. Jeden glg a už je tu Padam, náš starostlivý ocko, „rýchlo, ide sa!“. Vodič kopol do vrtule, vyráža. Už dobre viem, že straty na kusoch ho nezaujímajú, a tak naskakujeme do pohybujúceho sa busu. Predrali sme sa dozadu, ale na našich miestach sedia domáci. Pomenili si miesta. „Hlavne, že máš fantičku,“ ozýva sa čierny vo mne. Roman si sadá, mňa Nepálčania posielajú dopredu. „Učiteľ“ sedel pri motore za vodičom, teraz je pri svojej milej. Logickou cestou mi dochádza, že teda dostanem asi jeho miesto. Tlačíme sa cez ľudí s Padamom dopredu, kde však nie je nič voľné. Padam začína búrlivú debatu. Ukazuje na moju výšku. Nič nemusím hrať, krk mám tesne pri strope zalomený v pravom uhle. Ak si pamätáte francúzsku komédiu Veľký šéf, tak to som ja, len v nepálskej verzii. Tu však frčí komédia, ktorá občas prechádza do tragédie, a ja verím, že sa neskončí ako dráma. Padam už bojuje minimálne s piatimi sipiacimi jazykmi, ide ako drak. Ramsaranovi sála z očí pokoj, „Fittipaldi“ tlačí plyn a mladík, čo mi dýcha odzadu na lopatku, sa ma pýta, odkiaľ pochádzam: – Slovak, – odpovedám by esperanto. – America? – Yes, – a mám ho z krku. „Padam, bojovník za moje pohodlie, kašli na to. Prežil som už iné chvíle, toto síce nie je jahoda, ale budem brať tieto tri hodiny ako ďalšiu skúšku výdrže môjho tela,“ vysielam mu očami, aj keď sa od horúčky ledva držím na nohách. Konečne to vzdáva a pretláčame sa opäť dozadu. „Starosta“ mi veľkodušne ponúka na sedenie svoje vrece zemiakov. „Panenka skákavá, čo mňa tu ešte stretne? Aspoň už viem, prečo s nami vodič ide ako so zemiakmi. To kvôli tomuto vrecu!“ Vo vnútri mi tečú slzy smiechu, aj keď hlavou bijem do stropu. – Ty cestovateľ, ja cestovateľ, – vraví mi pyšne starosta Ram Ram. „Áno, bežne chodím po svete s dvadsaťpäťkilovým vrecom zemiakov,“ rehocem sa vo vnútri. „Ale niečo ti poviem, Starosta, ak sme obaja cestovatelia, tak najväčšiu cestovateľku vesmíru som videl v Ekvádore. Stála na zastávke s dvoma obrovskými vrecami zemiakov. Sto kíl! A to za ruku držala ešte svoje malé dievčatko. Išla toľko kilometrov, koľko je u nás z Košíc do Prahy... Vieš, žiť na planéte Zem, je občas obrovská sranda. Ale ďakujem, z celého srdca ďakujem za to vrece,“ žiarim na neho a sadám si. Ku koncu prvého trekového dňa v Nepále som si šiel odfotiť kone pasúce sa na voľnej ploche s obrovskými vrchmi v pozadí. Na tráve ležala obrátená stará hracia karta. Zdvihol som ju a otočil. Bol to kráľ. Verím v symboly. Stále ju mám vo vrecku a donesiem ju domov ako najväčšiu vzácnosť. „A teraz nepálsky kráľ sedí zhrbený na vreci zemiakov, drží sa dreveného operadla ako sajdkár a modlí sa, nech prežije trojhodinovú jazdu najadrenalínovejšou atrakciou nepálskeho Disneylandu.“ Postupne sa zosúvam na dlážku. Zemiaky chladia, ale nadhadzovaním sa prispôsobujú môjmu telu. Anatomické nepálske sedadlo – tu nepotrebujú zašiť polystyrénové guľôčky do látky. Už sa nemusím držať dvoma rukami, stačí iba jednou. Keď dostanem kŕč do pravej nohy, tlačím nohu dopredu a špičky prstov ťahám k sebe. Týmto aktom záchrany sa nohou prederiem do neznámeho priestoru. Dodalo mi to odvahu a vystieram si aj ľavú. Občas mi po nej síce neznámy Nepálčan, sediaci predo mnou, dupne, ale zbytočne, moja píšťala mu nezapíska na skrátenie chvíle „cestovania“. Teraz relaxujem, už ju nestiahnem. O ďalšiu hodinu už ležím. Hlavu mám nabok, chúlim sa, ležiac na zemiakoch, na akejsi cestovnej taške a na Romanovej nohe. „Ale teraz som fakt kráľ! Nik v tejto nepálskej strele nemá také pohodlie ako ja!!! Ďakujem archanjeli, ďakujem.“ Je presne o minútu šesť, keď opúšťame sadistického „Fittipaldiho“. „Chlape, ideš fakt presne. Ale kvôli tej minúte si sa nemusel tak hnať!“ Vonka už padol večer, všade navôkol ešte tancuje rozvírený prach z cesty. Roman sa tacká ako po heroíne kamsi do tmy. Angličan mi cez okienko naznačuje, že môj kamoš tam nechal fľašku. Roman kývne rukou, aby som sa na to vykašlal, že fľaška ho teraz vonkoncom nezaujíma. Asi ide vracať. Začína sa pantomíma, lebo cez hukot motora nič nepočuť. Búcham na okienko Romanovmu spolusediacemu, nech pozrie na zemi zelenú fľašu. Dvíha ruky, vraj tam nič nie je, a to sa ani nepozrel. Jasnovidec. Musím však šprintovať dopredu, lebo v tme a kúdoloch prachu sa ku mne blížia svetlá dvoch džípov, ktoré sa nakoniec mihnú na dva milimetre od „Fittipaldiho“ hračky. Tak to bolo o chlp. „Tí by ani nezastali, veď ma nevideli,“ radujem sa zo života. „Ser to pes,“ kývne Roman rukou nad stratou. Je rád, že žije. – Koľko je do Tatopani? – kráčam vedľa Padama. – Tri minúty. Aj on stratil outdoorovú fľašku Nalgene. Uvedomujem si, aká musela byť pre neho drahá, a teda vzácna. Zrazu si spomeniem, že mi vo fante zostala polovička. Vyberám ju a podávam Padamovi. S jeho nehranou skromnosťou ju odmieta. Akoby mi vravel: „Ty ma platíš, ja som tvoj sluha. A sluha si od pána nič neberie, lebo sa to nepatrí.“ – Ber, nepálsky otec náš! Ber! Na tretíkrát chytá fľašku do dlaní a na jeden dúšok všetko vypije. „Sme ľudia. Žiaden sluha, veď si mi brat.“