Uspávanka
1 / 7
Jørgen Brekke: Uspávanka
Sekera zasvišťala vzduchom a zasiahla prsty pod stredným článkom. Najprv si uvedomil zvuk, až potom bolesť. Bolo to ako chrúmanie, prsty zachrúmali ako mrkva pod čepeľou maminho noža. Potom nasledoval nemý film. Oba prsty odleteli oblúkom od klátu a spadli na vlhkú podlahu garáže. Odskočili ako z gumy a ostali tam ležať. Až vtedy si uvedomil žeravé teplo sálajúce z ruky. Zvonka začul otca. „Keď prestaneš vymýšľať a konečne sa to pokúsiš zahrať, ako sa má, tak sa môžeš vrátiť do domu.“ Dvere na garáži sa otvorili. Otec stál a zízal naňho. Najprv mu tvár zmeravela, vyzerala ako busta. Potom skríkol. Otec pochopil. Po výkriku nasledovalo ticho, vysoký muž stratil vedomie. Chlapec však pokojne stál a počúval, ako kvapky dopadajú na zem. Rytmicky ako údery do klávesov. Konečne z jeho prstov vychádzala hudba. Prsty. Kvapky krvi. Podlaha. Konečne sa tie strašné hodiny za klavírom skončili.