Týždeň v kníhkupectve

Cestou z Istrie sme sa s manželkou zastavili v Záhrebe. Chodievame tam na trh na šiškebab alebo na burek s kyslou smotanou. Zaparkovali sme na námestí. Neďaleko parkoviska je skvelé kníhkupectvo. Keď sme išli okolo, nevydržal som a nakukol dnu. Chorváti prekladajú novinky, o akých sa nám ani nesníva. Povedal som svojej žene, že to je môj sen, mať raz celý deň a v pokoji si to kníhkupectvo preňúrať od Biblie až po Zarathuštru. Povedal som, že by som tam vydržal aj týždeň. Na trhu sme si kúpili pljeskavicu v žemli, ale nebolo to ono. Už sa skončilo leto, rozpršalo sa a fúkal nepríjemný vietor. Dali sme si šamšnitu s kávičkou a moja manželka povedala, že po ceste videla pre syna vo výklade obchodiaka zaujímavé nohavice. Chcela vedieť, či ju počkám tu v cukrárni, alebo pôjdem s ňou. "Nie," povedal som. "O pol hodiny pred kníhkupectvom." Išli sme k nemu spolu, a kým som vošiel, prehodil som manželke cez plecia svoju bundu s kľúčmi od auta, s peňaženkou a dokumentmi. Za pol hodiny som si pozrel celé kníhkupectvo od Adamsa po Zazie v metre aj trikrát. Po hodine čakania som ho začal nenávidieť. Lialo, hustý ľadový dážď. Nemal som sa ako dostať do auta, nemal som za čo sadnúť si do reštaurácie. Predavačky v kníhkupectve sledovali každý môj pohyb a šuškali si, kde mám ukradnuté knihy. Po hodine a pol som nebol otrávený, nebol som nervózny, nebol som ani zúrivý. Ja som bol vražedne nasratý ako bin Ládin. "To je u teba pol hodiny? To je u teba pol hodiny?" kričal som na manželku a prsty sa mi skrúcali na škrtenie. A ona povedala absolútne pokojne: "Veď si povedal, že by si tam vydržal aj týždeň." V tom kníhkupectve som si prečítal tento príbeh o vajci a sláku. Jeden spisovateľ išiel neteri kúpiť hudobný nástroj, malé čelo. Navštívil obchod, v ktorom predával fúzatý majiteľ. Voňalo to tam cesnakom a majoránkou. Spisovateľ vysvetlil, čo potrebuje, a majiteľ ho potešil, presne také malé čelo mal. V tom zakvokala sliepka, majiteľ sa ospravedlnil, zašiel dozadu a o chvíľu sa vrátil s vajíčkom v ruke. Naslinil atramentovú ceruzku, napísal na vajíčko akýsi dátum a vložil ho do zásuvky. Spisovateľ zaplatil za čelo a fúzatý majiteľ sa ho spýtal, či nechce aj sláčik. "Vidíte, na sláčik by som bol zabudol," povedal vďačný spisovateľ. Majiteľ vybral z vitríny malý sláčik a zapýtal zaň nehoráznu cenu. Keď sa spisovateľ ohradil, ponúkol mu majiteľ k sláčiku aj to vajíčko zo zásuvky. "A čo je to vajce zo zlata?" spýtal sa spisovateľ. "Nie, zo zlata nie je," povedal majiteľ. "Ale vďaka nemu môžete preskočiť nepríjemný deň. Keď ráno zistíte, že vás čaká hnusný, odporný deň, tak vajíčko jednoducho rozbijete a ten deň zmizne." "Máte takých vajíčok viac?" "Od tejto sliepky všetky." Spisovateľ so záujmom pozrel na fúzača. "Vy musíte byť dokonale šťastný človek, vy sa môžete vyhnúť každej nepríjemnosti, každému konfliktu." "Neverte tomu," povedať majiteľ. "Takých vajíčok mám síce dosť, ale dní na preskakovanie už mám strašne málo."