Úvod

Ťažká je čiapka Monomacha. Alexander Puškin, Boris Godunov

Najväčšia moc je moc nad sebou samým. Seneca, Epištola 113

V Rusku nie je nič nebezpečnejšie ako prejaviť slabosť. Peter Stolypin

Bolo ťažké byť cárom. V Rusku sa nevládne ľahko. Dvadsať cárov panovníckeho rodu Romanovovcov vládlo tristoštyri rokov, od roku 1613 po zvrhnutie cárskeho režimu po februárovej revolúcii v roku 1917. Ich vládnutie sa začalo nástupom Ivana Hrozného a skončilo v časoch Rasputina. Romantickí kronikári tragédie posledného cára s obľubou naznačujú, že rodina bola prekliata, no v skutočnosti Romanovovci boli najúspešnejší budovatelia ríše od čias Mongolov. Odhaduje sa, že od nástupu Romanovovcov k moci v roku 1613 sa Ruská ríša rozrastala o stoštyridsaťdva štvorcových kilometrov za deň alebo takmer o tristodvadsaťdvatisíc štvorcových kilometrov za rok. Do konca devätnásteho storočia ovládali šestinu povrchu zemegule – a svoje územie sústavne rozširovali. Zväčšovanie ríše mali Romanovovci v krvi. Táto kniha je v istom zmysle štúdiou charakteru a deformujúceho vplyvu absolutistickej moci na osobnosť človeka. Čiastočne je rodinným príbehom lásky, manželstva, nevery a detí, ale nie je ako iné podobné príbehy – panovnícke rodiny sú vždy nezvyčajné, lebo moc osladzuje a zároveň infikuje tradičnú rodinnú chémiu: oddanosť a pokrvné putá veľmi často ustúpia návnadám a skorumpovanosti moci. Toto sú dejiny vladárov, ich rodín a dvoranov, ale aj portrét ruského absolutizmu – a nech si o Rusku myslíte čokoľvek, jeho kultúra, jeho duša a jeho podstata boli vždy mimoriadne, výnimočné. Táto rodina sa ich usilovala zosobniť. Romanovovci sa stali jedinečnou definíciou nielen svojho rodu a veľkoleposti, no aj despotizmu, boli stelesnením vrtochov a arogancie absolutistickej moci. Okrem cézarov nijaká iná dynastia nezaujala také miesto v predstavách a kultúre ľudu, a obe sú všeobecnou lekciou o fungovaní moci jednotlivca v minulosti aj v súčasnosti. Nie náhodou je titul cár odvodený od slova cézar, rovnako ako pre panovníka ruština doslova prebrala latinské slovo imperator. Romanovovci obývajú svet rodinného súperenia, vladárskej ctižiadosti, výstrednosti, telesnej neprístojnosti a zvrátenosti; je to svet, kde záhadní neznámi znenazdajky vyhlásia, že sú znovuzrodení mŕtvi panovníci, kde nevesty zomierajú na otravu, otcovia umučia na smrť vlastných synov, synovia zabijú otcov, manželky zavraždia manželov, otrávený a zastrelený svätý muž vstane z mŕtvych, holiči a sedliaci zasadnú na trón; svet, kde mocní zhromažďujú obrov a netvorov, vyhadzujú do vzduchu trpaslíkov, bozkávajú sťaté hlavy, vytrhávajú jazyky, bičujú do krvi, napichujú na koly, vraždia deti; v tomto svete sa vyskytujú cisárovné nymfomanky posadnuté módou, lesbické ménages à trois, ako aj panovník, ktorý píše najerotickejšie listy, aké kedy napísala hlava štátu. Je to však aj ríša, ktorú vybudovali nemilosrdní dobyvatelia a brilantní štátnici, čo ovládli Sibír a Ukrajinu, obsadili Berlín aj Paríž, dali svetu Puškina, Tolstého, Čajkovského a Dostojevského; civilizácia vznešenej kultúry a nezvyčajnej krásy. Vytrhnuté z kontextu sa spomínané výstrednosti javia také ohurujúce a nezvyčajné, že asketickí akademickí dejepisci často ostýchavo okresávajú pravdu. Veď napokon, romanovovské legendy – šťava hollywoodskych filmov a televíznych dramatických seriálov – sú rovnako živé a populárne ako historické fakty. Preto sa rozprávač tohto príbehu musí vyhýbať melodráme, mytológii a teleológii – nebezpečenstvu písania dejín spätne – a mať sa na pozore pred mentorovaním. Podstata je v skepticizme; vedeckosť si vyžaduje sústavné overovanie a analýzy. Jedna z výhod rozprávania o dejinách však tkvie v tom, že každá vláda je opísaná v kontexte, čo poskytuje širší obraz o vývoji Ruska, jeho absolutizme aj duši. A v tých nadživotne veľkých postavách znetvorených absolutizmom sa zjavuje krivé zrkadlo, z ktorého na nás prenesene hľadia vlastnosti celého ľudstva. Vládnutie v Rusku bolo odjakživa stiesňujúce, preto úlohu autokratického panovníka mohol v skutočnosti vykonávať len génius – a tých je vo všetkých rodinách poskromne. Za neúspech sa platilo smrťou. „V Rusku vládne absolutizmus okorenený zaškrtením,“ zavtipkovala francúzska spisovateľka madame de Staël. Bolo to nebezpečné povolanie. Šesť z posledných dvanástich cárov zavraždili – dvoch zaškrtili, jedného prebodli, jedného zabili dynamitom, dvoch zastrelili. V záverečnej katastrofe v roku 1918 zomrelo osemnásť Romanovovcov. Zriedka bol kalich taký bohatý a taký plný jedu. Pozorne skúmam každé nástupníctvo na trón, pretože je vždy najlepšou skúškou stability režimu. Je ironické, že teraz, dve storočia po tom, ako Romanovovci prijali zákon o následníctve, ruskí prezidenti ešte vždy úspešne nominujú svojich následníkov rovnako, ako to urobil Peter Veľký. Či už ide o hladké odovzdanie moci, alebo o zúfalý prechod, vždy sú to chvíle nezvyčajného napätia, keď si existenčná nevyhnutnosť vyžaduje nasadenie všetkých zdrojov vynachádzavosti. Podstatou cárstva bolo predvádzanie vznešenosti a sily. Museli sa však spájať s tým, čo súper a spojenec Romanovovcov Otto von Bismarck pomenoval ako „umenie možného, dosiahnuteľného, umenie takmer najlepšieho“. Schopnosť prežitia Romanovovci vnímali ako rovnováhu rodov, záujmov a osobností na neveľkom dvore, ako aj v celej obrovskej ríši. Vladári si museli udržať podporu armády, aristokracie aj vládnych úradníkov. Keď prišli o všetky tri zložky, bolo veľmi pravdepodobné, že ich zosadia – čo v absolutizme zvyčajne znamenalo smrť. Okrem účasti na smrtonosnej politickej hre panovníci museli vyžarovať drsnú, takmer neskrotnú autoritu. Schopný cár mohol byť neľútostný, ale musel byť neľútostný dôsledne. Vládcov často zavraždili pre ich nedôslednosť, nie brutalitu. Cári museli vzbudzovať nielen dôveru a uznanie medzi dvoranmi, ale aj posvätnú úctu medzi nevoľníkmi; deväťdesiat percent poddaných ich vnímalo ako svojich „otcov“. Očakávalo sa, že budú krutí k priamym podriadeným, no láskaví k svojim „deťom“ z ľudu. „Cár je dobrý,“ hovorievali roľníci, „šľachta je podlá.“ Moc je vždy osobná. Všetky štúdie o súčasných západných demokratických vodcoch ukazujú, že dokonca aj v transparentných systémoch s krátkymi obdobiami v úrade osobnosti formujú výkonnú moc. Demokratickí vodcovia namiesto oficiálnych ministerstiev často vládnu prostredníctvom dôveryhodných prisluhovačov. Na každom dvore je moc rovnako premenlivá ako ľudská povaha. Plynulo prúdi k zdroju aj od neho, neprestajne sa však mení jej prietok; celá rieka sa môže presmerovať, dokonca aj odkloniť. V absolutistickom režime je moc stále v pohybe, mení sa podľa nálad, vzťahov a udalostí okolo jedného človeka – osobných aj politických – a jeho rozrastajúcich sa, prekvitajúcich dŕžav. Všetky panovnícke dvory fungujú na podobných princípoch. V dvadsiatom prvom storočí nové absolutistické vlády v Rusku a v Číne majú veľa spoločných čŕt s tými cárskymi. Spravujú ich malé uzatvorené záujmové skupiny, ktoré zhromažďujú vo svojich rukách nesmierne bohatstvo a sú prepojené hierarchickými zákaznícko-sponzorskými vzťahmi vydanými napospas vrtochom vládcu. V tejto knihe si kladiem za cieľ sledovať neviditeľnú, záhadnú alchýmiu moci, aby som našiel odpoveď na základnú otázku politiky, lakonicky vyjadrenú majstrom mocenskej hry Leninom: Kto kogo? – Kto z koho? V absolutizme sa charakterové črty vládcu zveličujú, všetko osobné je politické a akákoľvek spriaznenosť s vladárom sa premieňa na moc spradenú do zlatej nite, čo sa tiahne od koruny ku každému, o koho brnkne. Bezpochyby existovali spôsoby, ako si získať dôverný vzťah s cárom. Prvým bola služba na dvore, v armáde či vo vládnych štruktúrach, no predovšetkým zabezpečenie vojenského víťazstva; druhým bola záruka bezpečnosti – každý panovník, nielen tí ruskí, bezpodmienečne musí mať po boku kata; tretí spôsob bol mystický – získať božský prístup k cárovej duši; štvrtý, najstarší spôsob, sa skrýval v ľúbostnom alebo sexuálnom vzťahu, najmä keď na tróne sedela žena. Za odmenu cári zahŕňali svojich služobníkov peniazmi, nevoľníkmi a titulmi. Cári, ktorí sa obrátili chrbtom k obchodným dohovorom na svojom dvore, alebo nečakane dramaticky zmenili zahraničnú politiku smerujúcu proti záujmom vlastných potentátov, predovšetkým generálov, si koledovali o zavraždenie – atentát bol jedným z mála spôsobov, akým v absolutizme elita vedela protestovať bez formálnej opozície. (Ľud protestoval v mestských vzburách a v roľníckych povstaniach, ale pre cára boli oveľa nebezpečnejší jeho blízki dvorania ako vzdialení roľníci – a len jediný z nich, Nikolaj II., bol zosadený v ľudovej vzbure.) Inteligentní cári chápali, že medzi ich verejným a súk­romným životom niet rozdielu. Súkromný život cára, ktorý sa tiež odohrával na dvore, bol, pochopiteľne, pokračovaním politiky: „Vaším osudom,“ napísal rímsky dejepisec Cassius Dio o Augustovi, „je žiť v divadle, kde je publikom celý svet.“ No dokonca aj na takom javisku bolo ozajstné rozhodovanie vždy schované v zákulisí, ostalo zahalené tajomstvom, formované vladárovým súkromným vrtochom (ako je aj v súčasnom Kremli). Nemožno pochopiť Petra Veľkého bez analýzy jeho nahých trpaslíkov a falošných pápežov oháňajúcich sa vtákmi, ako bez analýzy jeho vládnych reforiem a zahraničnej politiky. Nech bol systém akokoľvek výstredný, fungoval a nadanie sa prejavilo v plnej sile. Možno je prekvapujúce, že dvaja z najschopnejších ministrov, Suvorov a Potemkin, začínali ako imperátorskí milenci. Kutajsov, turecký holič imperátora Pavla, získal taký vplyv, akoby mal kniežací pôvod. Preto dejepisec, ktorý sa zaoberá Romanovovcami, musí skúmať nielen oficiálne dekréty a štatistiky o výrobe ocele, ale aj ľúbostné pletky Kataríny Veľkej a záhadné smilstvo Rasputina. Čím väčšiu moc si užívali vládni ministri, tým častejšie absolutistickí vládcovia uplatňovali tú svoju ich ignorovaním a využívaním osobných prisluhovačov. U nadaných vladárov ich skutky boli často zastreté rúškom tajomstva, pripadali ohurujúce a úžasné, ale tí neschopní vnášali svojimi rozhodnutiami beznádejný chaos do chodu vlády. Úspech absolutistickej moci stojí predovšetkým na kvalite jednot­livcov. „Tajomstvo šľachty,“ napísal Karl Marx, „je založené na zoológii – šľachtení. V sedemnástom storočí Romanovovci usporadúvali predvádzanie neviest – akúsi súťaž krásy –, kde si volili ruské nevesty, ale na začiatku devätnásteho storočia si už vyberali manželky z „chovných stajní Európy“ – z nemeckých kniežactiev –, čím sa zapojili do širšej rodiny európskych panovníckych rodov. Vyšľachtenie politikov však nie je veda. Koľko rodín dá svetu výnimočných vodcov, nehovoriac o dvadsiatich generáciách monarchov volených zväčša v lotérii biológie a na základe podfukov palácových intríg, natoľko bystrých, aby sa z nich stali absolutistickí vládcovia? Len veľmi málo politikov, ktorí si zvolili politickú kariéru, naplní vlastné ašpirácie a prežije vypätie spojené s vysokým postavením. V prípade vladárov sa to naplnilo len zriedka. Každý cár musel byť zároveň diktátorom, najvyšším veliteľom, vysokým cirkevným predstaviteľom aj otcom národa, a aby dokázal splniť všetky tie úlohy, potreboval všetky vlastnosti, ktorých zoznam spísal sociológ Max Weber: „dar osobného čara, zdanie bezúhonnosti a autoritu večného včerajška“, inými slovami, príťažlivosť, legitímnosť a tradíciu. A na dôvažok musel byť schopný a múdry. Základom bola vážnosť naháňajúca strach. V politike je zosmiešnenie takmer rovnako nebezpečné ako porážka. Romanovovci dali svetu dvoch politických géniov, dvoch „Veľ­kých“– Petra a Katarínu – a niekoľko nadaných a príťažlivých vladárov. Po brutálnom zavraždení cára Pavla v roku 1801 boli všetci panovníci svedomití a pracovití a väčšina z nich sa vyznačovala osobným čarom, inte­ligenciou a spôsobilosťou, no pre obyčajných smrteľníkov bolo ich postavenie také skľučujúce, že sa nik viac neusiloval o uchvátenie trónu. Bola to príťaž, ktorá nikomu neposkytovala potešenie. „Ako dokáže jediný človek vládnuť (Rusku) a naprávať krivdy?“ opýtal sa budúci Alexander I. „To je nemožné nielen pre človeka bežných schopností, aké mám ja, ale ani pre génia…“ Fantazíroval o úteku a o živote na farme pri Rýne. Všetci jeho nasledovníci sa desili koruny a ak sa dalo, vyhli sa jej; a keď si napokon sadli na trón, museli bojovať o prežitie. Peter Veľký pochopil, že absolutistická vláda si vyžaduje sústavnú kontrolu a zastrašovanie. Nebezpečenstvá vládnutia v takom rozľah­lom štáte boli – a sú – veľké a osobný despotizmus sa často uplatňoval bez jasných pravidiel či hraníc, preto je neraz márne obviňovať ruských vladárov z paranoje. Mimoriadna ostražitosť umocňovaná nečakanými násilnosťami im bola a je prirodzená a daná. Ide o to, ako sa duchaplne posťažoval krátko pred svojím zavraždením cisár Dor­mitian, že „všetky tie kniežatá sú nanajvýš nešťastné, lebo keď niekoho verejne obvinili zo sprisahania, nik im neveril, až kým ich nezavraždili“. Ale sám strach nestačil; Stalin sa aj po zavraždení miliónov ľudí sťažoval, že ho nik neposlúcha. Absolutistická vláda „nie je taká ľahká, ako by ste si mysleli“, vyhlásila nadmieru inteligentná Katarína. „Neobmedzená moc“ je chiméra. Rozhodnutia jednotlivcov často zmenili chod Ruska, hoci zriedka zamýšľaným smerom. Parafrázujúc pruského poľného maršala Helmutha von Moltke, politické „plány zriedka prežijú prvé stretnutie s nepriateľom“. Skutočným dejiskom politiky sú nezhody, trenice, egoizmus a šťastie, všetko prepojené so zásobovaním zbraňami a mas­lom. Ako sa vyjadril najznámejší minister Romanovovcov Potemkin, politik každého štátu nielenže musí reagovať na nepredvídané situácie, ale musí „z udalostí vyťažiť“. Alebo, ako povedal Bismarck, „úlohou štátnika je počúvať Božie kroky pochodujúce dejinami a usilovať sa chytiť ho za kabát, keď prechádza popri vás“. Poslední Romanovovci veľmi často zostávali opustení vo svojom tvrdohlavom vzdore proti chodu dejín. Ľudia, ktorí verili v ruskú absolutistickú moc, boli presvedčení, že iba všemocný, Bohom požehnaný jednotlivec môže vyžarovať jagavý majestát, potrebný na riadenie a zastrašenie takej mnohonárodnej ríše a zvládnutie spletitých záujmov takej obrovskej krajiny. Vladár zároveň musel zosobňovať posvätné poslanie pravoslávneho kresťanstva a naplniť významom osobitné miesto ruského národa vo svetových dejinách. Keďže nijaký muž ani žena také povinnosti nemohli splniť sami, umenie delegovať ich na iných patrilo k základným zručnostiam každého panovníka. Peter Veľký, najväčší tyran spomedzi Romanovovcov, bol majstrom v hľadaní a vymenúvaní talentovaných dvoranov z celej Európy bez ohľadu na postavenie či rasu. Náhoda nie je ani to, že Katarína Veľká povýšila nielen Potemkina, ale aj Suvorova, jedného z najvýznamnejších veliteľov romanovovskej éry. Stalin, sám zručný pri výbere podriadených, sa vyjadril, že v tejto oblasti Katarína mimoriadne vynikala. Cári hľadali ministrov so schopnosťami vládnuť, aj keď sa očakávalo, že zvrchovaný vládca je vždy pripravený vládnuť podľa svojej vôle. Romanov nikdy nemohol vymenovať majstrovského Richelieua či Bismarcka. Vladári museli stáť nad politikou – a zároveň byť ľstivými politikmi. Ak vladári múdro rozdeľovali moc a zvažovali každú radu, dokonca aj tí mierne nadaní mohli dosiahnuť veľa, hoci moderná absolutistická vláda si vyžadovala rovnako jemné zaobchádzanie s komplexom záležitostí ako demokratické politické systémy dnešných čias. Cárova dohoda s ľudom bola zvláštnosťou primitívneho Ruska, roľníkov a šľachty, ale vyznačovala sa podobnými znakmi, aké nachádzame v Kremli dvadsiateho prvého storočia – sláva za hranicami a bezpečie doma na oplátku za vládu jedného muža, jeho dvora a ich takmer bezhraničného obohacovania. Zmluva pozostávala zo štyroch zložiek – náboženskej, vládnej, národnej a vojenskej. Ešte aj v dva­dsiatom storočí posledný cár vnímal sám seba ako dedičného pána osobného majetku – požehnaného posvätným pomazaním. Vyvíjalo sa to takto: v priebehu sedemnásteho storočia patriarchovia (preláti pravoslávnej cirkvi) mohli spochybniť cársku zvrchovanosť. Keď Peter Veľký patriarchov rozpustil, dynastia sa prezentovala takmer ako teokratická. Absolutistická moc sa stala posvätnou v okamihu pomazania pri korunovácii, ktorá z cárov robila nadprirodzené spojenie medzi Bohom a človekom. Iba v Rusku sa štát, pozostávajúci z bezútešných nižších úradníkov, stal takmer posvätný vo svojej podstate. Časom však aj tu nastal vývoj. Hoci mnohé znaky sú pozostatkom z čias byzantských cisárov a mongolských chánov, v šestnástom storočí nebolo nič mimoriadne na postavení cárov, ktorí odvodzovali svoju charizmu od stredovekej kráľovskej kristológie – podobne ako iné európske monarchie. Ale na rozdiel od zvyšku Európy, v Rusku sa nezrodili nezávislé zhromaždenia a civilné inštitúcie, preto jeho stredoveké postavenie trvalo oveľa dlhšie – až do dvadsiateho storočia, keď už vyzeralo čudne a zastaralo dokonca aj v porovnaní s dvorom nemeckých cisárov. Mystické poslanie, ktoré posväcovalo vládu Romanovovcov až do roku 1917, vysvetľuje nekompromisné rozsudky posledného cára Nikolaja a jeho manželky Alexandry. Absolutistická moc sa ospravedlňovala čoraz rozsiahlejšou mnohonáboženskou a mnohoetnickou ríšou. Neskorší vladári sa najskôr pokladali za vodcov ruského národa, no neskôr aj za hlavy celého slovanského sveta. Čím väčšmi sa prikláňali k ruskému vlastenectvu, tým častejšie vylučovali (a často prenasledovali) svoje neruské obyvateľstvo, napríklad Poliakov, Gruzíncov, Fínov a predovšetkým židov. Židovský mliekar Tovje z Fidlikanta na streche žartom charakterizoval tento vzťah: „Boh žehnaj cára a opatruj ho… ďaleko od nás.“ Taký protiklad medzi ríšou a národom bol zdrojom mnohých ťažkostí. Dvor Romanovovcov bol zmesou rodinného panstva, pravoslávneho križiackeho rádu a vojenského veliteľstva – charakteristika, ktorá veľmi odlišnými spôsobmi čiastočne vysvetľuje úsilie a výbojnosť romanovovského následníckeho režimu, Sovietskeho zväzu aj dnešnej Ruskej federácie. Dokonca aj v období pred priemyselnou revolúciou bol cárov prog­-ram taký prepchatý posvätnými náboženskými obradmi a vojenskými prehliadkami, nehovoriac o konfliktoch frakcií a rodinných zvadách, že mu ostávalo málo vzácneho času na hlbšie úvahy, ako riešiť zložité problémy. Aj pre rodeného politika bolo trestom vydržať v úrade päť rokov, nieto celý život – a mnohí cári vládli viac ako dva­dsaťpäť rokov. Vzhľadom na fakt, že väčšina volených vodcov v súčasných demokraciách je na pokraji zrútenia ešte pred uplynutím desiatich rokov vo vláde, nie je vonkoncom prekvapujúce, že cári, ktorí panovali niekoľko desaťročí, sa cítili vyčerpaní a podvedení. Cárove schopnosti robiť správne rozhodnutia sú navyše obmedzené informáciami, ktoré im poskytujú dvorania. Všetci vladári zhodne konštatovali, že sú obklopení lžami, no čím dlhšie boli pri moci, tým viac boli náchylní veriť tomu, čo chceli počuť. „Dajte si pozor, aby vás nevyhlásili za cézara a nezahalili do purpuru,“ varoval Marcus Aurélius, ale to sa ľahšie povedalo, ako dodržalo. V priebehu storočí sa požiadavky na panovníkov zvyšovali. Stáť na čele ríše s vlakmi, telefónmi a teplým oblečením bolo oveľa ťažšie ako vládnuť starej ríši s koňmi, delami a mušketami. Predkladám štúdiu osobnej moci, hoci priveľký dôraz na vlastnosti jednotlivcov zastiera rozmach historických síl, potenciál nápadov a význam ocele, dynamitu a pary. Technický pokrok zvýšil nároky na stredovekých absolutistických vladárov. Keď dejepisec (a čitateľ tejto knihy) študuje chaotickú rozkolísanosť a rozmarnú dekadenciu slabých cárov z konca sedemnásteho storočia, ako aj pôžitkárstvo panovníčok z osemnásteho storočia, nemôže si nepoložiť otázku, ako mohlo Rusko dosiahnuť taký úspech s ta­kou úbohou, grotesknou vládou. No absolutizmus mohol fungovať, aj keď sedeli na tróne dieťa alebo hlupák. „Boh je na nebi a cár je ďaleko,“ hovorievali roľníci a vo svojich odľahlých dedinách nemali potuchy a vôbec sa nestarali, čo sa odohráva v Peterburgu – pokiaľ jadro držal pokope. A jadro držal pokope, lebo dynastia Romanovovcov bola vždy vrcholom a fasádou politického systému rodiny a osobných vzťahov, niekedy fungovala na princípe súperenia, no často spolupracovala, aby ako nižší partner trónu pomohla spravovať ríšu. Systém bol flexibilný. Zakaždým, keď sa cár oženil, nevestina rodina sa pridala k jadru moci a cár povyšoval talentovaných obľúbencov, víťazných generálov a schopných cudzincov, predovšetkým nižšie tatárske kniežatá, baltských Nemcov a škótskych jakobínov, ktorí obnovovali po­svätné vzťahy a zabezpečovali spoločenskú základňu umožňujúcu Ruskej ríši dosiahnuť v predmodernej ére taký úspech. Jej srdcom bol zväzok medzi Romanovovcami a šľachtou, ktorá na ovládnutie svojich majetkov potrebovala cársku podporu. Základom partnerstva bolo nevoľníctvo. Ideálny absolutizmus v praxi závisel od dohody, vďaka ktorej si Romanovovci užívali neobmedzenú moc a šíri­li cársku slávu, zatiaľ čo šľachta neobmedzene vládla na pridelených panstvách. Koruna bola najväčším majiteľom pôdy, preto sa monarchia nikdy nestala hračkou šľachty, ako sa to stalo v Anglicku alebo vo Francúzsku. Vznešená sieť prepojených rodov však slúžila vo vláde, na dvore a najmä v klasickej dynasticko-aristokratickej armáde, ktorá sa zriedka postavila proti cárovi, naopak, stala sa účinným nástrojom imperialistickej rozpínavosti a štátnej súdržnosti, zjednocovala nižšiu šľachtu a roľníctvo účinnou ideológiou: Za cára, za Boha a za národ. Keďže Romanovovci sa dostali k moci v zúfalej občianskej vojne, v Období smuty (1603 – 1613), režim bol od počiatku postavený na vojenskom základe. Ustavičné vojny proti Poliakom, Švédom, Osmanom, Britom, Francúzom či Nemcom znamenali, že absolutizmus sa vyvinul ako veliteľské stredisko, ktoré mobilizovalo šľachtu a sústavne získavalo západnú techniku. Koruna a šľachta žmýkali zdroje z nevoľníkov, ktorí platili dane, zabezpečovali obilie a slúžili v armáde, čo vyšlo oveľa lacnejšie ako na iných bojiskách Európy. Úspech Romanovovcov pri zjednocovaní krajiny a hlboký strach z ďalšieho chaosu znamenali, že aj keď niektorí cári boli zlikvidovaní, samej monarchii zvyčajne nehrozilo nebezpečenstvo, lebo vždy ju podporovala šľachta – so zriedkavými výnimkami v rokoch 1730, 1825 a 1916 – 1917. Roma­novovci a ich dvorania väčšinu času spolupracovali v posvätnom, prestížnom a výnosnom zväzku, ktorý odrádzal zahraničných agresorov a pomáhal rozvíjať ríšu. Preto táto kniha nie je iba príbehom o Romanovovcoch, ale aj o iných ruských rodinách ako boli Golicynovci, Tolstojovci a Orlovovci. Zárukou zväzku bol dvor, priehrštie uznaní, klub lesku a majes­tátnosti, kde sa údajne krehké cárovné ako Anna či Jelizaveta prejavili ako mimoriadne obratné majsterky v nadväzovaní vzťahov s nafúkanými veľmožmi. Partnerstvo takého druhu prekvitalo až do Krymskej vojny v roku 1850, keď bolo treba starý režim preformovať na životaschopný moderný štát. Zahraničný zápas si vyžadoval, aby ríša Romanovovcov bola schopná súperiť v nemilosrdnom geopolitickom mocenskom zápolení s Britániou, Nemeckom, Japonskom a Amerikou, ktorých bohatstvo a technika vysoko prevýšili ruské zdroje. Ruský potenciál sa dal odomknúť iba reformou vlastníctva poľnohospodárskej pôdy, prostredníctvom rýchleho zavedenia priemyselnej výroby založenej na pôžičkách zo Západu, ale aj cestou rozšírenia politickej účasti, odstránenia korupcie a represívneho samoderžavia, čo poslední dvaja Romanovovci, Alexander III. a Nikolaj II., ideologicky nezvládli. Čelili ťažkej úlohe – udržať si rozľahlé hranice a súčasne dať najavo silu prislúchajúcu ich mocenskému postaveniu v zaostalej spoločnosti. Keby zlyhali na zahraničnom poli, stratili by dôveru aj doma. Čím väčšmi zlyhávali doma, tým ťažšie si mohli dovoliť hrať sa v zahraničí na veľkých mocnárov. Keby podvádzali a riskovali odhalenie, buď by sa museli s ponížením stiahnuť, alebo bojovať a riskovať revolučnú katastrofu. Hrozbu revolúcie a svetovej vojny, ktorým čelil Nikolaj II. na začiatku dvadsiateho storočia, by zrejme nedokázali vyriešiť ani Peter či Katarína, ale je nešťastím, že Romanovovci, ktorí sa ocitli v najtemnejšej kríze, boli najmenej schopní a najúzkoprsejší, a navyše im najmenej prialo šťastie. Nikolaj nevedel odhadnúť ľudí a nebol ochotný delegovať právomoci. Hoci osobne nebol schopný plniť úlohu zvrchovaného vládcu, svoju moc využíval na to, aby túto úlohu na seba neprevzal niekto iný. Keďže systém zo starých čias fungoval úspešne, a to až do polovice devätnásteho storočia, menil sa o to ťažšie. Presne tak, ako radikálnu a vražednú kultúru Sovietskeho zväzu môžeme pochopiť iba prostredníctvom marxisticko-leninsko-stalinskej ideológie, aj neraz zvláštnej, nezmyselnej a sebazničujúcej dráhe posledných Romanovovcov porozumieme len prostredníctvom ich ideológie – posvätného samoderžavia. To v konečnom dôsledku rozložilo monarchiu, zapríčinilo jej koniec, stalo sa prekážkou fungovania moderného štátu. Neriešiteľným problémom bolo pritiahnuť schopných politikov a rozšíriť účasť na vláde bez straty zastaraných pilierov, teda cirkvi a šľachty, čo Trockij nazval svetom „ikon a švábov“. Veď napokon aj epochy veľkých diktátorov dvadsiatych a tridsiatych rokov dvadsiateho storočia, ako aj nové ukrutnosti zo začiatku dva­­dsiateho prvého storočia dosvedčujú, že medzi moderným a absolutis­tickým svetom nie je všetko nezlučiteľné – dokonca ani v dnešnom svete internetu a dvadsaťštyrihodinového spravodajstva. Nefunkčnosť systému zapríčinil charakter cárskej monarchie a ruskej spoločnosti. Riešenia neboli také jednoduché, ako sa na nám vidí dnes, keď ich môžeme spätne posúdiť a nadsadiť prostredníctvom úzkoprsej západnej nadradenosti. Ako sa poučil reformátor Alexander II., „cárovým údelom“ vo svete Marca Aurélia bolo „konať dobro a byť prekliaty“. Západní historici karhajú posledných dvoch cárov, že zlyhali pri uplatnení priamej demokracie. To však môže byť klamlivá predstava – taký radikálny zásah jednoducho mohol zabiť pacienta oveľa skôr. Osud rodiny Romanovovcov bol nepredstaviteľne krutý a často sa prezentuje ako nezvratný. Stojí však za uváženie, aké veľká bola sila monarchie, že Nikolaj II. vládol dvadsaťpäť rokov – z toho prvých desať pomerne úspešne –, prežil politickú porážku, revolučné vrenie a tri roky svetovej vojny. Februárová revolúcia v roku 1917 pochovala monarchiu, ale rodine nehrozil zánik až do októbra, keď padla do rúk boľševikom, teda až sedem mesiacov po abdikácii. Dokonca aj vtedy Lenin zvažoval rozličné scenáre, no napokon sa rozhodol pre ukrutný zločin – zavraždenie rodičov aj ich nevinných detí. Nič v dejinách nie je neodvratné. Masaker znamenal koniec dynastie a nášho rozprávania, ale nie koniec príbehu. Dnešné Rusko sa chveje ozvenou vlastných dejín. Kosti Romanovovcov sa stali predmetom búrlivej politickej a náboženskej polemiky, zatiaľ čo mocenské záujmy – od Ukrajiny po Balt, od Kaukazu po Krym, od Sýrie a Jeruzalemu po Blízky východ – ďalej charakterizujú Rusko a svet, ako ho poznáme. Vzostup a pád Romanovovcov poškvrnený krvou, pozlátený, ozdobený briliantmi, okázalý, vtesnaný do vypasovaných živôtikov a prenasledovaný osudom ostane rovnako očarujúci aj pôsobivý, ľudský aj cieľavedomý. Bude kronikou otcov a synov, megalomanov, oblúd aj svätcov.

POĎAKOVANIE A ZDROJE

Táto kniha si nekladie za úlohu zmapovať celé dejiny Ruska, nie je ekonomickým, diplomatickým a vojenským prehľadom, neprináša úplný životopis Petra Veľkého či Nikolaja II., a nie je ani anatómiou revolúcie či genealogickou štúdiou. Také ambície oveľa lepšie ako ja naplnili iní dejepisci. Iba dvaja z nich, jeden Američan, druhý Brit, napísali o celej dynastii. A obaja to spravili vynikajúco. Profesor Bruce Lincoln, odborník na veľké reformy a ďalšie témy, napísal významné dielo Romanovovci: zvrchovaní vládcovia všetkých Rusí (The Romanovs: Autocrats of All the Russias), v ktorom strieda kapitoly zaoberajúce sa vnútornou a zahraničnou politikou. Nebohý profesor Lindsey Hughes napísal majstrovskú vedeckú analýzu Romanovovci: Vláda v Rusku v rokoch 1613 – 1917 (Romanovs: Ruling Russia 1613 – 1917). Odporúčam obe diela, ale toto sú prvé dejiny Romanovovcov, ktoré spájajú osobný a politický aspekt do jedného príbehu, pričom čerpajú z archívov aj z publikovaných prác. Niekoľko svetovo uznávaných vedcov prečítalo a posúdilo moju knihu alebo jej časti v súlade so svojou odbornosťou. Doktor Sergej Bogatyrev, odborník na monarchiu šestnásteho až sedemnásteho storočia, autor knihy o Ivanovi Hroznom Panovníci a ich radcovia, ktorý píše aj dejiny Riurikovcov, prečítal a opravil časť zo sedemnásteho storočia – od Michaila po Petra Veľkého. Profesor ruských dejín na University College of London Simon Dixon, autor diela Katarína Veľká (Catherine the Great) skontroloval časť z osemnásteho storočia – od Petra Veľkého po Pavla. Profesor Dominic Lieven, autor diela Rusko proti Napoleonovi (Russia against Napoleon) a prednedávnom vydanej knihy Smerom k plameňom: Ríša, vojna a koniec cárskeho Ruska (Towards the Flame: Empire, War and the End of Tsarist Russia) okomentoval devätnáste a dvadsiate storočie od Alexandra I. po Nikolaja II. a profesor Geoffrey Hosking, autor prác Rusko a Rusi (Russia and the Russians) a Rusko: Ľudia a ríša (Russia: People and Empire) prečítal a opravil celú knihu, rovnako ako profesor Robert Service, autor diela Dejiny moderného Ruska (History od Modern Russia). Doktor John Casey z mojej bývalej fakulty Gonville and Caius v Cambidgei vniesol do rukopisu bezchybné štylistické a redaktorské postrehy. Dúfam, že rady spomenutej galaxie vedcov mi pomohli vyhnúť sa chybám, no za všetky, čo v knihe ostali, preberám zodpovednosť ja sám.
Použil som veľa zanedbávaných materiálov o všetkých cárskych vládach, predovšetkým primárnych dokumentov. Niektoré z nich neboli vôbec publikované, mnohé uverejnili v historických časopisoch v devätnástom storočí. V celej knihe som použil aj veľa druhotných zdrojov, preto ju vo všeobecnosti pokladám za syntetickú prácu. Oficiálne materiály sú rozsiahle, nehovoriac o súkromných. Každý cár písal ministrom, milenkám, príbuzným, súčasne uskutočňoval zahraničnú, domácu aj kultúrnu politiku. Predkladám štúdiu o dynastii, o vzájomných vzťahoch v monarchii, v rodine, na dvore a, ako sa ukázalo, aj v celom štáte. Je to prehľad ruskej politickej moci od sedemnásteho po dvadsiate storočie. Na dôvažok k rozsiahlej oficiálnej korešpondencii si od konca devätnásteho storočia za každého cára väčšina Romanovovcov a ministrov viedla denníky, písala pamäti a, po­chopiteľne, vymieňala si veľa listov. A rodina Romanovovcov bola obrovská. Na pamäti treba hľadieť s istou dávkou skepticizmu, no listy a denníky sú neoceniteľné. Vyniká predovšetkým päť mimoriadne cenných korešpondencií – medzi Petrom Veľkým a jeho milenkou – cisárovnou Katarínou I.; medzi Katarínou Veľkou a jej partnerom Potemkinom; medzi Alexandrom I. a jeho sestrou Katiš; medzi Alexandrom II. a jeho milenkou – manželkou Kaťou Dolgorukou; a medzi Nikolajom II. a Alexandrou. Niektoré z tých listov sú takmer slávne, napríklad korešpondencia medzi Katarínou a Potemkinom či Nikolajom a Alexandrou, no obe dvojice si vymenili niekoľko tisíc listov, od navoňavkovaných ľúbostných odkazov po dlhé politické debaty. Prirodzene, väčšina je verejnosti takmer neznáma. Korešpondencia Alexandra II. a Kate Dolgorukej obsahuje približne tritisíc listov, prevažne nikdy nepublikovaných. Iba málo dejepiscov sa zaoberalo týmto jedinečným pokladom, a nik neprečítal všetky – sčasti preto, lebo boli dlho v súkromných rukách a do ruských archívov sa vrátili len prednedávnom. Sledujem životy dvadsiatich panovníkov a niekoľkých regentov v rozpätí troch storočí. Spomedzi dvadsiatich cárov traja – Peter I., Katarína II. a Nikolaj II. – sú všeobecne známi, zatiaľ čo Rasputin dávno prešiel z dejín do mytológie. No aj menej známi panovníci sú rovnako fascinujúci. Snažím sa pristupovať ku všetkým cárom rovnako, aj keď čoraz rozsiahlejší materiál s čoraz väčšou rodinou znamená, že v posledných desaťročiach bolo nutné spracovať väčšie množstvo informácií. Najväčšia ťarcha predsudkov, legiend, martýrstva a romantiky sa spája s Nikolajom a Alexandrou. O každej oblasti života poslednej cárskej dvojice sa napísali tisíce kníh a časom sa z nich stal výnosný vydavateľsko-internetový obchod. Surové vyvraždenie rodiny zatieňuje a zároveň vrhá príliš oslepujúce svetlo na ich životy. Z Nikolaja a jeho rodiny sa stali svätci. Generácie životopiscov a blogerov zobrazujú Nikolaja ako milujúceho, rodinne založeného človeka. Spolu s manželkou ich definujú ako romantickú dvojicu, ale táto štúdia ich, rovnako ako Rasputina, posudzuje nielen po intímnej stránke, no aj ako politické osobnosti v novom, pravom svetle, bez bremena trúchlivej romantiky, sovietskeho zhnusenia či liberálneho opovrhnutia. V tomto obrovskom úsilí mi pomáhalo veľa ochotných vedcov a odborníkov, ktorých vedomosti a úsudok v mnohom prekonali moje poznatky. Počas skúmania zdrojov o Kataríne Veľkej, Potemkinovi a neskôr aj o celom rode Romanovovcov som v priebehu pätnástich rokov navštívil väčšinu ich palácov, veľa kľúčových miest a štátne archívy od Moskvy a Petrohradu cez Petrodvorec a Cárskoje Selo až po Odesu, Tbilisi, Boržomi, Baku, Sevastopoľ, Bachčisaraj, Jaltu, Livadiu, Dnepropetrovsk, Nikolajev a Cherson, a dostal som sa aj do zahraničných archívov v Londýne, Varšave a Paríži. Neostáva mi dosť miesta, aby som vymenoval všetkých kurátorov, riaditeľov a sprievodcov, no musím sa poďakovať predovšetkým riaditeľovi Štátneho múzea Ermitáž doktorovi Michailovi Piotrovskému, riaditeľke Štátneho kremeľského múzea doktorke Jelene Gagarinovej a riaditeľovi Štátneho archívu Ruskej federácie (GARF) doktorovi Sergejovi Mironenkovi. Rád by som sa tiež poďakoval Jeho kráľovskej Výsosti princovi z Walesu, ktorý mi ochotne a veľkoryso pomohol, podporil moju prácu v Rusku a podelil sa so mnou o materiály z prestavieb palácov Romanovovcov. Ďakujem Jeho kráľovskej Výsosti vojvodovi z Edinburghu, ktorý ma láskavo prijal a informoval o svojich rodinných zväzkoch; Jeho kráľovskej Výsosti princovi Michaelovi z Kentu, ktorý sa so mnou podelil o svoje dojmy z pohrebu Nikolaja II. a jeho rodiny; kňažnej Olge Romanoffovej, vnučke veľkovojvodu Alexandra Michajloviča (Sandra) a Xénie Alexandrovny, ktorú zaujali moje otázky o rodine; kňažnej Elizabeth z Juhoslávie a jej synovi Nickovi Balfourovi, ktorí mi poskytli rodinné fotografie a listy; kňažnej Kati Galicynovej; grófke Stefanii Caliceovej za jej prieskum rodinnej zbierky listov a požičanie nepublikovaných listov Romanovovcov vrátane rozprávania veľkovojvodkyne Alexandry Josifovny o smrti Nikolaja I.; profesorke Catherine Merridalovej za radu a povzbudenie; Larsovi Tharpovi za Rasputinovu morskú uhorku; Adamovi Zamoyskimu za to, že sa so mnou podelil o poklady výskumu o Nikolajovi I.; doktorovi Markovi Donenovi, že v archíve na Sorbonne našiel rozprávania grófa de Lageron o zavraždení Pavla; Benovi Judahovi, že sa so mnou podelil o výsledky svojho výskumu úvahy Vladimíra Putina o Nikolajovi II.; Helene Rappaportovej, autorke Štyroch sestier, ktorá ma upozornila na úskalia výskumu o Romanovovcoch; svojej drahej priateľke Muse Klebnikovej, ktorá mi dovolila nazrieť do nepublikovaných rukopisov svojho zosnulého manžela Paula Klebnikova o Stolypinovi; Galine Oleksiukovej, ktorá ma učila ruštinu, keď som sa pustil do písania knihy Katarína Veľká a Potemkin, a jej dcére Olesji Novej, ktorá mi pomáhala s výskumom, rovnako ako aj vynikajúcej mladej historičke Lucy Morganovej, ktorá mi pomáhala s výskumom v Anglicku. Predovšetkým som nesmierne vďačný doktorke Galine Babkovovej, u ktorej som našiel podporu pri výskume ku všetkým predchádzajúcim knihám a ktorá ma zoznámila s neoceniteľným a mimoriadne talentovaným mladým historikom Dauletom Žanajdarom. Ďakujem skvelému Petrovi Jamesovi za bezchybnú redaktorskú prácu. Som rád, že mám podporu vynikajúcej agentky Georginy Capelovej a jej skvelých kolegýň Rachel Conwayovej, Romily Withingtonovej a Valerie Huertovej; a za to, že mám také skvelé redaktorky ako Beu Hemmingovú a Holly Harleyovú z vydavateľstva Weidenfeld, a redaktora Sonnyho Mahta z Knopfa. Ďakujem veľkolepej Isabel de Madariaga, ktorá, aj keď zomrela skôr, ako si moju knihu stihla prečítať, ma so šarmom, ale prísnosťou Kataríny Veľkej, na ktorú sa ponášala, naučila písať o dejinách, aj ako treba nazerať na Rusko. Môj otec doktor Stephen Sebag-Montefiore zomrel počas písania tejto knihy. Nesmierne mi chýba jeho múdrosť a láskavosť vo všetkých oblastiach – a jeho redaktorské zručnosti. Ďakujem svojej matke April Sebag-Montefioreovej za rady hodné zlata, literárne nadanie a znamenitú spoločnosť. Moji svokrovci Charles a Patty Palmer Tomkinsovci ma vždy veľkoryso podporovali. Som hlboko vďačný za rozvahu, láskavosť, krásu, lásku a zhovievavosť svojej manželke Sante, ktorá v minulosti prežila Stalina a Jeruzalem a teraz pretrpela aj Romanovovcov. Som jej za všetko vďačný, je moja skutočná cárica. Mojou inšpiráciou sú, pochopiteľne, aj moje drahé deti. Ďakujem vám, Lily a Sasha, za pôvab, šibalstvo, smelú trúfalosť a náklonnosť, ktoré mi dodávajú energiu. Svoje knihy striedavo venujem Sante a deťom. Túto venujem Lily. Moja kniha sa nečakane dotkla histórie mojej rodiny. Môj predok sir Moses Montefiore sa stretol s Nikolajom I. a s Alexandrom II. Za svoju existenciu vďačím, ak je vhodné použiť toto slovo, dvom tragédiám v dejinách ruských židov. Príbuzní mojej starej mamy z matkinej strany, Wolfovci, v roku 1863 bojovali za Poľsko proti Roma­novovcom, potom utiekli do Británie. Rodina môjho starého otca z matkinej strany, Jaffeovci, ušla z Ruska po pogrome v Kišiňove v roku 1904. Kúpili si lodné lístky z Litvy do New Yorku, no prekvapivo ich vysadili v Írsku. Niekto ich podviedol! Keď protestovali, sprostredkovatelia cesty im vysvetlili, že im sľúbili cestu do „New Corku“, nie do New Yorku. Usadili sa v Limericku, odkiaľ ich vyhnali počas pogromu, ktorý zachvátil Britské ostrovy v roku 1904. Keď som písal o Gallipoli, nemohol som si nespomenúť na prastarého otca majora Cecila Sebag-Montefioreho, ktorého, na pohľad mŕtveho, nechali ležať na kope tiel a nikdy sa celkom nezotavil zo zranenia hlavy. Pri písaní o západnej intervencii proti boľševikom v roku 1918 som zasa myslel na to, že jeho syn, môj starý otec plukovník Eric Sebag-Montefiore bol členom britskej expedície okupujúcej Batumi. Podobné prepojenia sú, pravdaže, banálne – ale akosi pomáhajú, aby zrnko piesku preniklo do perly. Simon Sebag Montefiore

POZNÁMKA

Pre všetky ruské dátumy používam starý juliánsky kalendár, ktorý v sedemnástom storočí zaostával desať dní za novým gregoriánskym kalendárom používaným na Západe; v osemnástom storočí zaostával o jedenásť, v devätnástom storočí o dvanásť a v dvadsiatom storočí o trinásť dní. Pre neveľké množstvo všeobecne známych dátumov používam oba kalendáre. Pokiaľ ide o tituly, striedavo nazývam vladára titulmi cár, zvrchovaný vládca, panovník a veľkoknieža, až do čias, keď Peter Veľký prijal titul imperátor. Potom striedam všetky zmienené názvy, aj keď v slovanofilskej spoločnosti bola čoraz výraznejšia tendencia používať skôr ruský výraz „cár“ než európsko-rímske označenie „imperátor“. Cárov syn bol cárovič (cársky syn); dcéra sa nazývala cárovná. Neskôr všetky deti (a vnúčatá) panovníkov oslovovali titulom veľko­knieža (velikij kňaz) a veľkokňažná. Tieto tituly sa tradične prekladali názvami veľkovojvoda a veľkovojvodkyňa. Korunné knieža bolo známe ako následník (naslednik), ale tiež jednoducho ako veľkovojvoda alebo cárovič. V roku 1721 Peter Veľký prijal rímsky titul imperátor a premenoval svojho syna na cézaroviča (cisárovho syna). V roku 1762 Katarína Veľká zaviedla pre svojho syna pomenovanie cézarovič Pavol, ktoré ostalo v platnosti ako titul následníka, hoci posledný cár uprednostňoval ruské pomenovanie „cárovič“. Aby som sa vyhol dlhým debatám o zmene významu výrazov slovanofil a pansláv, používam systematicky slovanofil na opis človeka, ktorý si želal, aby slovanská identita v Rusku bola základom domácej aj zahraničnej politiky. Pre hlavné miesto Osmanskej ríše používam Konštantínopol, nie Istanbul, pretože tak ho nazývala väčšina súčasníkov vrátane osmanských diplomatov. Použil som aj ruský názov Carihrad. Rusi vo všeobecnosti používajú krstné a otcovské meno. Teda veľkovojvoda Konštantín Konštantínovič je Konštantín, syn Konštantína. Romanovovské mená sa často opakovali, preto sa rodina časom čoraz väčšmi komplikovala – dokonca aj Nikolaj II. sa sťažoval na „priveľa Konštantínov a Nikolajov“ a v rodine bolo aj množstvo Michailov a Alexejov. Snažil som sa uľahčiť to čitateľovi používaním prezývok alebo odlišného pravopisu, navyše v priloženom zozname sú použité aj prezývky. Pokiaľ ide o prepis ruských mien, volil som formu, ktorá by čo najväčšmi uľahčila zrozumiteľnosť a pomohla čitateľovi vyznať sa v postavách. Niekedy to však vedie k zopár jazykovým nepresnostiam, za ktoré sa ospravedlňujem.

REDAKČNÁ POZNÁMKA: V slovenskom preklade po anglicky písaného originálu tohto knižného diela sme sa pri uvádzaní mien a názvov priklonili k prepisu pôvodných ruských pomenovaní z azbuky do latinky. Výnimkou sú iba veľmi známe a zaužívané mená (napr. Peter Veľký – nie Pjotr Velikij, Katarína II. – nie Jekaterina II.). Čitateľská verejnosť rovnako akceptuje výraz cár Mikuláš II. (v ruštine Nikolaj II.). Problematickejšie by však bolo spojenie Mikuláš Mikulášovič či Mikuláš Nikolajevič. Posledný ruský cár Nikolaj II. mal navyše všeobecne známu prezývku Niki. Z tohto dôvodu v tomto prípade zotrvávame na pôvodnom mene Nikolaj. Túto zriedkavú nejednotnosť opierame o skutočnosť, že pri prepise mien z ruštiny do slovenčiny je povolených viacero spôsobov.

Prekladateľka a redaktorka

PROLÓG

Dvaja chlapci v Období smuty

✧ ✧ ✧

Na začiatku aj na konci príbehu tohto rodu sú dvaja dorastajúci chlapci, obaja krehkí, nevinní a chorľaví. Obaja boli korunnými kniežatami, dedičmi politickej dynastie, ktorej osud určil zvrchovane vládnuť Rusku. Obaja vyrástli v revolučných časoch, počas vojny a zabíjania. Oboch vyvolili na posvätnú, ale skľučujúcu úlohu, ktorú neboli spôsobilí zastávať. Delilo ich tristopäť rokov, svoje osudy hrali v nezvyčajných, desivých scenároch, odohrávajúcich sa ďaleko od Moskvy, v komplexe budov s názvom Ipatiev. Sedemnásteho júla roku 1918 o pol druhej po polnoci v Ipatievskom dome v Jekaterinburgu na Urale, takmer tisíc tristo kilometrov na východ od Moskvy, zobudili trinásťročného syna bývalého cára Nikolaja II., Alexeja, ktorý trpel na hemofíliu, spolu s rodičmi, štyrmi sestrami, tromi rodinnými spoločníkmi a tromi psami, a všetkým prikázali, aby sa okamžite pripravili na sťahovanie na bezpečnejšie miesto. V noci trinásteho marca roku 1613 v Ipatievskom kláštore za napoly zboreným mestečkom Kostroma na rieke Volge, tristo kilometrov na východ od Moskvy, šestnásťročného Michaila Romanova, jediného z piatich synov, ktorý prežil, no trpel na slabosť v nohách a tik v oku, zobudili spolu s matkou a oznámili mu, že prišla delegácia. Vraj sa musí okamžite pripraviť a v jej sprievode vrátiť do hlavného mesta. Oboch chlapcov vydesila nezvyčajná situácia, ktorej museli čeliť. Ich rodičia zaplatili obrovskú cenu za korunu, ktorú mali po nich prevziať – no nádejali sa, že ich ochránia pred nebezpečenstvom, ktoré s tým súviselo. Ale nemohli ich ochrániť, lebo ich rodina sa v dobrom aj v zlom upísala krutej hre na dedičnú moc v Rusku, a ich slabé plecia boli vyvolené niesť desivú ťarchu vládnutia. Napriek všetkým podobnostiam, ktoré ich v tejto rozhodujúcej chvíli spájali, zakrátko uvidíme, že ich čakali veľmi odlišné cesty. Jedna sa začínala, druhá končila. Alexej, väzeň boľševikov v Rusku zničenom zúrivou občianskou vojnou a zahraničnou inváziou, sa spolu s rodičmi a sestrami obliekol. Do odevu mali votkané slávne drahokamy rodu, utajené pre prípad budúceho úteku za novou slobodou. Chlapec a jeho otec, bývalý cár Nikolaj II., mali na sebe jednoduché vojenské košele, jazdecké nohavice a špicaté čiapky. Bývalá cárovná Alexandra a jej nedospelé dcéry mali oblečené biele blúzky a čierne sukne, boli bez kabátikov aj klobúkov. Povedali im, že si majú brať čo najmenej, no oni sa, pochopiteľne, usilovali schytiť vankúšiky, kabelky a spomienkové predmety, lebo si neboli isté, či sa vrátia, ani kam pôjdu. Rodičia si uvedomovali, že z tejto strastiplnej situácie zrejme nevyviaznu živí, no ani vo sne im nenapadlo, že by niekto ublížil ich nevinným deťom. V tej chvíli, otupení spánkom a ukonaní životom, v zúfalstve a neistote však nič netušili.

Michail Romanov a jeho matka mníška Marfa boli donedávna väznení a teraz si pripadali takmer ako na úteku, tajili svoj pobyt, hľadali útočisko v kláštore uprostred krajiny zničenej občianskou vojnou a zahraničným vpádom, v situácii, ktorá pripomínala Rusko z roku 1918. Aj oni sa naučili žiť v neustálom ohrození života. Právom sa obávali, že chlapca prenasledujú, aby ho zabili. Päťdesiatnička mníška Marfa, chlapcova matka, si veľa vytrpela v surových zvratoch vtedajšieho Obdobia smuty, počas ktorého ich rodina padla z veľkoleposti a moci do väzenia a smrti a znovu sa vyšvihla späť. Chlapcov otec Filaret bol dokonca aj v tom čase v poľskom zajatí; niekoľkých jeho strýkov zavraždili. Michail sotva vedel písať a čítať, mal ďaleko k zručnosti a bol chorľavý. Spolu s matkou zrejme iba dúfali, že nejako prežijú do otcovho návratu. Ale vráti sa vôbec? Matka so synom, tápajúci medzi strachom a nádejou, požiadali delegáciu veľmožov z Moskvy, aby ráno čakali chlapca pred Ipatievom, hoci si neboli istí, čo im nasledujúce ráno prinesie.

Stráže v Ipatievskom dome v Jekaterinburgu sledovali, ako Romanovovci schádzajú po schodoch a na odpočívadle sa prežehnávajú pri vypchatej medvedici s dvoma medvieďatami. Nikolaj niesol na rukách chorého syna. Veliteľ, boľševický komisár Jakov Jurovskij, vyviedol rodinu von, prešiel s ňou cez nádvorie a zamieril do suterénu osvetleného jedinou žiarovkou. Alexandra požiadala o stoličku. Jurovskij prikázal, aby priniesli dve pre najslabších členov rodiny – bývalú cárovnú a Alexeja. Ona si sadla na jednu, na druhú Nikolaj posadil syna. Potom si stal pred neho. Štyri veľkovojvodkyne – Oľga, Tatiana, Mária a Anastázia –, ktoré mali spoločný akronym OTMA, obstúpili Alexandru. Jurovskij chvatne vyšiel z miestnosti. Mal veľa práce. Medzi Jekaterinburgom a Moskvou niekoľko dní ťukali zakódované telegramy o budúcnosti panovníckej rodiny, keďže protiboľševické sily známe ako bieli postupovali na Jekaterinburg. Čas sa krátil. Popravná čata čakala vo vedľajšej miestnosti, niektorí jej príslušníci boli opití, všetci po zuby ozbrojení. Pokojná, mlčanlivá a ešte vždy rozospatá a neupravená rodina sa možno nádejala, že v priebehu tých chvatných príprav padnú do rúk bielym, ktorí už boli neďaleko. Sedeli tvárou k dverám pokojne a s očakávaním, akoby sa chystali na rodinné fotografovanie.

Na úsvite štrnásteho marca Michail, oblečený v slávnostnom plášti lemovanom kožušinou a v čiapke so soboľou obrubou, sprevádzaný matkou vyšiel von, aby sa pozdravil s delegátmi na čele s moskovskými vladármi známymi ako bojari a pravoslávnymi biskupmi, ktorým hovorili metropoliti. Mrzlo. Delegáti podišli bližšie. Bojari mali na sebe kaftany a kožuchy; metropoliti niesli zázračnú ikonu z Uspenského chrámu, ktorú si Michail pamätal z Kremľa, kde bol prednedávnom väznený. Presvedčilo ho, že na dôvažok niesli zdvihnutú fiodorovskú Matku Božiu, uctievanú ikonu Romanovovcov a ich rodinnú ochrankyňu. Keď prišli k Michailovi a jeho matke, hlboko sa poklonili a hneď prvými slovami mu zvestovali ohurujúcu správu. „Zvrchovaný vladár, panovník Vladimíra a Moskvy, cár a veľkoknieža celého Ruska,“ povedal vodca, metropolita Feodorit z Riazane. „Moskovská Rus nemôže prežiť bez panovníka… a Moskovská Rus je v troskách,“ a tak si Všeľudový snem vybral Michaila za panovníka, ktorý „zažiari v ruskom cárstve ako slnko“, a požiadali ho, aby „preukázal svoju láskavosť a nepohrdol ich prosbou“, a „ráčil prísť čo najrýchlejšie do Moskvy“. Michail a jeho matka sa nepotešili. „Veľmi nahnevaní a s krikom nám povedali,“ oznámili vyslanci, „že On si neželá byť panovníkom a že Ona mu nedá požehnanie, aby sa ním stal, a obaja sa pobrali do kostola.“ Takmer akoby sme počuli vznešený hnev matky a vzlykanie zmäteného chlapca. V roku 1613 ruská koruna nebola vôbec lákavá. O štvrť na tri nadránom Alexej a jeho rodina ešte vždy čakali v ospalom tichu, keď sa do stiesnenej miestnosti vovalil súdruh Jurovskij s desiatimi ozbrojenými prisluhovačmi. Jeden z nich si všimol „neduživého a popolavého“ Alexeja s „vytreštenými zvedavými očami“. Jurovskij prikázal Alexejovi a cárovnej, aby vstali, potom sa obrátil k Nikolajovi s vyhlásením: „Vzhľadom na to, že vaši príbuzní pokračujú v útokoch na sovietske Rusko, prezídium uralského oblastného výboru sa rozhodlo odsúdiť vás na smrť.“ „Och, panebože!“ povedal bývalý cár. „Och, panebože, čo to znamená?“ Jedno z dievčat zvolalo: „Božemôj, nie!“ Nikolaj sa zadíval na Jurovského: „Nerozumiem vám. Prečítajte to znovu, prosím.“

Moskovskí veľmoži sa nedali odradiť Michailovým odmietnutím. Všeľudový snem spísal odpovede, ktorými mali delegáti reagovať na každú Michailovu výhradu. Po dlhom modlikaní veľmoži Michaila „takmer prosili“. „Bozkávali kríž a pokorne sa pýtali“ chlapca, ktorému hovorili „náš vladár“, či sa stane cárom. Po rokoch prenasledovania a ponižovania sa Romanovovci cítili urazení. Boli radi, že všetko prežili. Michail opäť „odmietol so žalostnými výkrikmi a hnevom“.

Jurovskij ešte raz prečítal rozsudok smrti a teraz sa Alexej spolu s ostatnými začali prežehnávať, zatiaľ čo Nikolaj opakoval: „Čo? Čo?“ „TOTO!“ skríkol Jurovskij. Vystrelil na niekdajšieho cára. Popravná čata zdvihla pušky, namierila na rodinu a začala besne strieľať. Štekali výstrely, „ženy kričali a nariekali“, Jurovskij vydával rozkazy, zavládla panika, miestnosť zahalil dym. „Nikto nič nepočul,“ spomínal Jurovskij. No len čo streľba ustala, vojaci si uvedomili, že cárovič Alexej a ženy sú takmer nedotknuté. Alexej ešte vždy sedel na stoličke s vytreštenými očami, zdesený, ohúrený a cez kúdoly dymu a prachu z omietky, čo takmer zahaľovali svetlo slabej žiarovky, hľadel na diabolský výjav – prevrátené stoličky, lietajúce nohy, krv, „stonanie, krik, tlmené vzlyky…“

Po šiestich hodinách presviedčania veľmoži v Kostrome padli na kolená a s plačom tvrdili, že ak Michail neprijme korunu, Boh zošle na Rusko úplnú skazu. Michail napokon súhlasil, pobozkal kríž a prijal cárske žezlo s oceľovým hrotom. Veľmoži sa prežehnali, rýchlo si ľahli tvárou na zem a pobozkali nohy novému cárovi. Na nebezpečnej ceste do Moskvy ho čakala spustošená krajina a zúfalí obyvatelia, na konci zničené hlavné mesto.

PRVÉ DEJSTVO

VZOSTUP

PRVÝ OBRAZ

Predvádzanie neviest

✧ ✧ ✧

OBSADENIE

POSLEDNÍ CÁRI Z RODU RIURIKOVCOV

IVAN HROZNÝ 1547 – 1584 Anastázia Romanovna Zacharinová-Jurievová, jeho prvá cárovná Ivan Ivanovič, ich najstarší syn a následník, zavraždil ho vlastný otec FIODOR I., ich druhý syn, cár 1584 – 1598 Dmitrij Ivanovič, posledný syn Ivana Hrozného, záhadne zavraždený. Jeho identitu na seba prevzali traja podvodníci; Lžidimitrijovia

OBDOBIE SMUTY: cári a podvodníci

BORIS GODUNOV, cár 1598 – 1605 LŽIDIMITRIJ, cár 1605 – 1606 VASILIJ ŠUJSKIJ, cár 1606 – 1610 Lžidimitrij II., známy ako Zbojník z Tušina Ivan Dimitrijevič, prezývaný aj Malý zbojník Marina Mniszechová, dcéra poľského šľachtica, manželka Lžidi­mitrija I., Lžidimitrija II. a Ivana Zaruckého, matka Malého zbojníka, známa ako Striga Marinka

Vojenskí velitelia knieža Dmitrij Požarskij, hrdina hnutia odporu Kuzma Minin, kupec z Nižného Novgorodu, vodca hnutia odporu knieža Dmitrij Trubeckoj, aristokrat a vodca kozákov

Zahraniční votrelci poľský kráľ Žigmund III. poľské knieža Vladislav, neskorší kráľ švédsky kráľ Gustáv Adolf

PRVÍ ROMANOVOVCI

Nikita Romanovič Zacharin-Juriev, brat Anastázie, prvej manželky Ivana Hrozného jeho syn Fiodor Nikitič Romanov, neskôr kňaz Filaret Xénia Šestovová, neskôr mníška Marfa, Fiodorova manželka ich syn MICHAIL, prvý cár z rodu Romanovovcov, 1613 – 1645 Ivan Romanov, Fiodorov brat, Michailov strýko, bojar Anna Chlopovová, Michailova prvá snúbenica Maria Dolgoruká, Michailova prvá manželka Jevdokia Strešnevová, Michailova druhá manželka Irina, cárovná, dcéra Michaila a Jevdokie ALEXEJ, syn Michaila a Jevdokie, následník, cár 1645 – 1676

DVORANIA: ministri atď.

Fiodor Šeremetev, bratanec Romanovovcov, bojar a hlavný minister Michail Saltykov, bratanec Romanovovcov, panovníkov nalievač a nosič zbrane knieža Ivan Čerkasskij, bratanec Romanovovcov kaukazského pô­-vodu, bojar knieža Dmitrij Požarskij, vlastenecký vojenský veliteľ, neskôr bojar a hlavný veliteľ knieža Dmitrij Trubeckoj, aristokrat a kozácky veliteľ, kandidát na cára

Michail sa neponáhľal do Moskvy, no Moskva zúfalo čakala na jeho príchod. V občianskej vojne bojujúce strany súperili o najvyššiu moc. Domáci veľmoži, zahraniční králi, kozácki atamani, podvodníci a dobrodruhovia pachtili za korunou a snažili sa prebojovať do Moskvy. Len Michail Romanov a mníška Marfa neboli nadšení. Sprievod smerujúci na trón nikdy nevyzeral tak zúfalo, trúchlivo a melancholicky. Ale situácia Ruska na začiatku roku 1613 bola neutešená a neriešiteľná. Územie medzi Kostromou a Moskvou bolo nebezpečné; Michail mal prechádzať cez dediny, kde sa na uliciach váľali mŕtve telá. Rusko bolo oveľa menšie ako je dnešná Ruská federácia; jeho severná hranica so Švédskom sa nachádzala neďaleko Novgorodu, poľsko-litovská blízko Smolenska, väčšina Sibíri na východe bola nedobytá a väčšina juhu ešte stále patrila Tatárskemu chanátu. Ešte vždy však vlastnilo rozľahlé územie so štrnástimi miliónmi obyvateľov – pre porovnanie Anglicko malo v tom období štyri milióny. No Rusko sa takmer rozpadlo; hlad a vojna zdecimovali obyvateľstvo; Poliaci dosiaľ poľovali na mladého cára; početná švédska a poľsko-litovská armáda postupovala do Ruska; kozácki atamani vládli rozľah­lému juhu a poskytovali útočisko falošným uchádzačom o trón; krajina bola bez peňazí, korunné klenoty ulúpené; kremeľské paláce ležali v rozvalinách. Zmena v Michailovom živote musela byť ohromná – bolo potrebné rekonštruovať cársky dvor od jedného dvorana k druhému, od jednej striebornej lyžice po druhú, briliant po briliante. Mládenec s matkou boli určite zdesení z toho, čo ich čaká v hlavnom meste, a mali oprávnené dôvody na obavy. No mladý muž zo vznešenej rodiny bez titulu, ktorého otec zmizol bez stopy v cudzej zemi, si uvedomoval, akou veľkolepou poctou ho poverili, a bol zaviazaný predovšetkým prvému patrónovi svojej rodiny Ivanovi Hroznému. Ešte aj tridsať rokov po smrti Ivan vrhal tieň hrôzy na Rusko a na nedospelého Michaila. Ivan zväčšil ruskú ríšu – no takmer ju zničil zvnútra. Najskôr pozdvihol jej majestát a potom ju otrávil – bola to päťdesiatročná vláda víťazstva a šialenstva. No jeho prvá a najobľúbenejšia manželka, matka niekoľkých synov, bola Romanovová – a stala sa zakladateľkou rodinného bohatstva. Sám Ivan bol potomok vetvy vznešenej rodiny pochádzajúcej od Riurika, napoly mýtického škandinávskeho kniežaťa, ktorého v roku 862 pozvali Slovania a iné miestne kmene, aby im vládol. Stal sa zakladateľom prvej ruskej dynastie. V roku 988 Riurikov potomok Vladimír, veľkoknieža Rusi, konvertoval na Kryme na pravoslávnu cirkev na základe právomoci byzantského cisára a patriarchu. Jeho voľné zoskupenie kniežatstiev známe ako Kyjevská Rus, zviazané Riurikovou dynastiou, sa časom rozšírilo od Baltského takmer po Čierne more. No medzi rokmi 1238 až 1240 ho zničila mongolská armáda Džingischána a jeho rodiny, ktorá v priebehu dvoch storočí nadvlády nad Ruskom dovolila riurikovským kniežatám vládnuť ako vazalom nad malými kniežatstvami. Mongolské predstavy jediného celosvetového vladára pred Bohom a ich brutálne svojvoľné rozhodovanie azda prispeli k ruskej myšlienke absolutizmu. Dochádzalo k častému miešaniu krvi a sobášom s Mongolmi. Ruské kniežatá začali spochybňovať mongolskú moc. Moskovské veľkoknieža Ivan III. Veľký pripojil k moskovskej korune mnoho ruských miest, predovšetkým Veľký Novgorod na severe a Rostov na juhu, a v roku 1480 sa rozhodne postavil proti mongolským chánom. Po tom, ako Byzancia padla do rúk islamským Osmanom, vyhlásil sa za hlavu pravoslávnej cirkvi. Ivan sa oženil s neterou posledného byzantského cisára Sofiou Paleologuovou, čo mu umožnilo prevziať úlohu cisárskeho následníka. Ivan Veľký začal vystupovať pod titulom „cézar“, ktorý neskôr poruštil na „cára“ a nové vladárske postavenie umožnilo jeho mníšskym propagátorom hlásať, že opäť zjednocuje územia Rusi. Jeho syn Vasilij III. pokračoval v otcovom úsilí, ale na tróne ho už v detstve predbehol jeho syn, Ivanov vnuk Ivan IV., ktorý neskôr vošiel do dejín ako Ivan Hrozný. Jeho matku zrejme otrávili a chlapec prežíval traumatizujúce obdobie, keď súperenie dvoranov vyvrcholilo do násilností, a vyrástol z neho príťažlivý, dynamický a vynachádzavý, ale aj rovnako výbušný a nepredvídateľný muž. V čase korunovácie v roku 1547 mal Ivan šestnásť rokov a bol prvým veľkokniežaťom korunovaným za cára. Mladý zvrchovaný panovník hneď vymyslel rituál na hľadanie manželky. Podľa tradície pochádzajúcej z oboch zdrojov cárstva – mongolského chanátu aj byzantského cisárstva – zvolal predvádzanie neviest. Každý výber vladárskej nevesty priviedol k moci nové rody a zničil predchádzajúce. Predvádzanie neviest sa zaviedlo preto, aby sa zmiernilo napätie prostredníctvom spravodlivého a zámerného výberu cárovej nevesty zo strednej vrstvy. Na renesančnú súťaž krásy zvolali päťsto panien z celej ríše a vyhralo ju dievča menom Anastázia Romanovna Zacharinová-Jurijevová, prateta chlapca Michaila. Anastázia, dcéra menej významnej vetvy rodu, už žila na dvore a bola ideálna kandidátka, lebo jednak mala ďaleko k vplyvným veľmožom, a zároveň bola potešiteľne známa. Ivan ju dávnejšie poznal, keďže jej strýko bol jedným z jeho opatrovníkov. Pochádzala od Andreja Kobylu, ktorého veľkoknieža v rokoch 1346 – 1347 vymenoval za bojara, no jej rodinná vetva pochádzala od štvrtého syna, bojara Fiodora, ktorého volali Koška (Mačka). V minulosti bola každá generácia známa pod menom mužského člena, preto sa „Mačkine“ deti volali Koškinovci, priliehavé predurčenie pre rodinu Romanovovcov vzhľadom na mačacie schopnosti potrebné pre prežitie. Anastáziin prastarý otec Zachar aj starý otec Jurij boli bojari, jej otec Roman zomrel mladý. Napriek tomu prenechal svoje meno rodu Romanoviči, ktorý sa neskôr premenoval na Romanovovcov. Krátko po korunovácii, druhého februára 1547, sa Ivan oženil s Anastáziou. Manželstvo bolo úspešné. Porodila mu šesť detí, z nich prežili dvaja nasledovníci mužského pohlavia, Ivan a Fiodor. Anastázia mala navyše dar upokojiť jeho maniacku povahu. No sústavne ju unavoval svojimi nepredvídateľnými výbuchmi zúrivosti a cestovaním. Spočiatku vládol úspešne. Vypravil sa na juhovýchod na pravoslávno-kresťanskú výpravu, počas ktorej zamýšľal poraziť islamských Tatárov, potomkov Džingischána, rozdelených v tom čase na menšie chanáty. Najskôr si podrobil Kazanský a Atrachanský chanát – víťazstvá oslávil vybudovaním Chrámu Vasilija Blaženého na Krásnom námestí (dnešné Červené námestie; v tom čase „krasnyj“ po rusky znamenalo aj „krásny“, pozn. red.); vysporiadal sa s kupeckými dobrodruhmi a kozáckymi hordami, ktoré začali dobýjať rozľahlú bohatú Sibír; pozval európskych odborníkov a kupcov, aby zmodernizo­vali Moskovskú Rus a postavil sa proti nadvláde poľsko-litovskej federácie nad bohatými mestami Pobaltia. Ale bola to dlhá vojna, ktorá podkopala cárovo duševné zdravie a vernosť primocných veľmožov, prepojených osobnými putami s Poliakmi. Zároveň sa často ocital vo vojnovom stave s ďalšou neďalekou mocnosťou, chanátom krymských Tatárov na juhu. V roku 1553 Ivan ochorel. Brat jeho manželky Nikita Romanovič sa snažil presvedčiť dvoranov, aby prisahali vernosť cárovmu malému synovi, no tí odmietli, lebo uprednostňovali jeho dospelého bratanca knieža Vladimíra zo Starice. Cár vyzdravel, no nevedel zabudnúť na zradu svojich šľachticov a tajnostkárske spojenectvo kniežaťa Vladimíra s ostatnými veľmožmi. V roku 1560 Anastázia zomrela vo veku dvadsaťdeväť rokov. Ivan bol celý bez seba, presvedčený, že ju otrávili nepriateľsky naladení veľmoži.** Možno ju naozaj otrávili, ale rovnako mohla zomrieť na nejakú chorobu alebo liek podaný s dobrým úmyslom. Tak či onak, strata a intrigy vlastných veľmožov uvrhli Ivana do špirály násilností. Náhle sa stiahol z Moskvy do vidieckej pevnosti, odkiaľ rozdelil ríšu na dve časti, svoje súkromne spravované léno – opričninu – a majetok spravovaný zemskými orgánmi na čele s bojarskou dumou – zemštinu. Založil obávanú gardu čierno odetých, nedávno zbohatnutých stúpencov, opričníkov, ktorí jazdili na čiernych koňoch ozdobených znakmi s metlou a konskou hlavou, symbolizujúcimi nepodplatiteľnosť a bezbrehú oddanosť. Tým sa začalo obdobie Ivanovej hrôzovlády. Keď sa Ivan vytackal spomedzi záchvatov vraždenia, modlenia a párenia, nik nebol v bezpečí. Jeho nestabilitu umocnila krehkosť jeho dynastie. Zdalo sa, že dospelosti sa dožije iba syn Ivan, keďže najmladší Fiodor bol chudorľavý. Bolo nevyhnutné, aby sa opäť oženil – čo sa uňho premenilo na rovnakú posadnutosť, akou trpel jeho súčasník Henrich VIII. Ivan si hľadal manželku spomedzi zahraničných neviest, ku ktorým patrili princezná rodu vládnuceho vo Švédsku a v Poľsku – dúfal, že získa poľský trón – a ne­jaká Angličanka, možno dokonca sama Alžbeta I.. Dovtedy však vystriedal nie menej ako osem manželiek. Tri z nich boli možno otrávené a niektoré azda zavraždené priamo na jeho príkaz. Keď jeho druhá manželka, tatárska kňažná, v roku 1569 zomrela údajne tiež na otravu, pochytilo ho besnenie, prepustil všetkých ministrov, dal im odseknúť nosy a genitálie, potom s tlupou psohlavých opričníkov napadol mestá Tver a Novgorod, kde doslova vyhladil celú populáciu. Svoje obete striedavo ponáral do vriacej a mrazivej vody, vešal ich na háky za rebrá, dal zviazať matky spolu s deťmi a topil ich v mrazivej rieke. Tatársky chán Ivanovo pomätené besnenie využil. Obsadil a vypálil Moskvu. Opričníci splnili príkaz, Ivan znovu zjednotil cárstvo, no zakrátko sa vzdal trónu a za vladára ustanovil syna tatárskeho chána, ktorý konvertoval na pravoslávnu vieru ako ruské veľkoknieža. No zakrátko sa znovu zmocnil trónu. Ivanovo šialenstvo nieslo stopy plánovitosti. Jeho ukrutnosti zlomili moc regionálnych veľmožov – aj keď boli poškvrnené osobným sadizmom jeho diabolskej vzťahovačnosti. Anastáziin brat Nikita Romanovič ostal strýkom dedičov trónu, ale Romanovovci neboli pred cárom o nič bezpečnejší ako ostatní. V roku 1575 bol zabitý najmenej jeden Romanov a Nikitove majetky boli spustošené. Na predvádzaní neviest v septembri roku 1580 si Ivan vybral novú manželku. Stala sa ňou Mária Nagá, ktorá mu dala syna Dmitrija, po ktorom tak túžil. No v roku 1581 nastalo najstrašnejšie vyvrcholenie Ivanovej vlády – svojmu najstaršiemu synovi, ktorého mal s Anastáziou, v zlosti vpichol do hlavy kopiju so železným hrotom. Situácia v Rusku bola zlá už aj pred touto udalosťou, no po nej krajina upadla do chaosu, keďže v nástupníctve na cársky trón ostali len druhý Anastáziin syn, slabý a prostoduchý Fiodor, a dieťa Dmitrij. Po smrti Ivana Hrozného v roku 1584 Nikita Romanovič robil všetko v záujme zabezpečenia nástupníctva pre svojho synovca Fiodora I. Krátko nato však zomrel a vplyv získal jeho syn Fiodor Nikitič Romanov, budúci otec Michaila. Cár Fiodor prenechal vládu svojmu schopnému ministrovi Borisovi Godunovovi, ktorý sa dostal nahor ako jeden z Ivanových opričníkov a v novom postavení si upevnil moc sobášom svojej sestry s cárom. Posledným Riurikovým dedičom bol Ivanov najmladší syn, osemročný Dmitrij, ktorý sa stratil zo scény. Oficiálne zomrel po bodnutí nožom do krku, ktoré si spôsobil sám počas epileptického záchvatu. Nehoda vyzerala tak nepravdepodobne, že sa v skutočnosti naozaj mohla odohrať presne tak, no je pochopiteľné, že mnohí boli presvedčení, že ho dal zabiť Godunov – alebo ho schovali do bezpečia. Keďže cár Fiodor zomrel v roku 1598 bezdetný, vymrela s ním aj moskovská línia Riurikovcov.

Ako následníci trónu prichádzali do úvahy dvaja kandidáti: Fiodorov minister a švagor Boris Godunov a Fiodor Romanov, najstarší bratanec nebohej cárovnej Anastázie a syn Nikitu Romanoviča, známy ako najlepšie oblečený bojar na dvore. Fiodor Romanov sa oženil s Xé­niou Šestovovou, no z ich šiestich detí, vrátane štyroch synov, prežili iba jedna dcéra a jeden syn – budúci cár Michail sa narodil v roku 1596 a pravdepodobne ho vychovali v paláci neďaleko Krásneho námestia, na ulici Varvarka.* Zahŕňali ho darmi, ale stabilnému detstvu sa netešil dlho. Borisa Godunova zvolilo za cára Zemské zhromaždenie, preto po vymretí právoplatného rodu mal k legitímnemu vladárovi najbližšie a od začiatku ho podporoval Fiodor Romanov. Godunov bol nadaný, no v politike je prvoradé šťastie, a to mu chýbalo. Trvalo zaznamenával úspechy na východných hraniciach, kde jeho kozácki dobrodruhovia dobyli Sibírsky chanát a otvorili mu tak cestu na rozľahlú Sibír. No v Rusku vládol hladomor a choroby a Borisovi podkopala krehkú autoritu aj vlastná nemoc.