Najkrajšie slovenské rozprávky
2 / 2
Syn chudobných rodičov
Syn chudobných rodičov si zaumienil nájsť službu, lebo doma nebolo, čo treba, ba veľa ráz ani tej soličky. "Počujte," povedal rodičom, "troviť trovíme, ale nič nám nepribúda. Pôjdem k dobrým ľuďom slúžiť, azda nám bude ľahšie." "Pravdu máš, synak," povedal otec. "My ledva žijeme - a tebe azda Pán Boh pomôže. Vezmi si tie lepšie krpce, aj tú novú halenu, aby ľudia vedeli, kde sa obrátiš, že sme ťa aj pri našej chudobe statočne vypravili do sveta. A ty, mať, daj mu do kapsy, ak ešte dačo máš." Mať si iba slzu utrela, keď mu do kapsy kládla kus chleba, a srdce jej stislo, keď synovi kapsu podávala, ale všetko poručila Pánu Bohu. V mene božom sa syn pobral z domu a išiel. Išiel i prvý deň, i druhý, išiel z dediny do dediny, až prišiel k jednej starej žene a prosil ju, aby mu poradila gazdu. "Zostaň u mňa," riekla žena, "dám ti statočnú plácu, iba čo mi budeš drevo nosiť a pritom kravy, ovce a svine zavracať." "No, nech bude, ako bude," povedal šuhaj. "Veď rok nie je celý svet." A zjednal sa k nej do služby. Nevedel však, že mu to na zlé vyjde. Keď išiel na drevo, statok sa mu rozbehol, keď statok zháňal, dreva nenanosil. Cez deň sa nadrel, nabehal, večer, už sa chýlilo na noc, ten statok pozháňal. Gazdiná ho hrešila, kričala naňho a potom ho veru aj zbila. Bola to veľmi jedovatá žena; dobrého slova mu nikdy nepovedala, naveky si na ňom jazyk pílila. A najhoršie to bolo, keď statok musela zvolávať sama. Jej to šlo ľahko, lebo iba na voľajakej píšťalke zapískala, hneď sa jej všetok statok primlel domov. Ale on vtedy nikdy bez bitky neostal. A keby len to! Vo dne sa unavil a ani v noci nemal pokoja. Jeho gazdiná chodievala na Tokajský vrch a tam hostila sa s druhými bosorkami. Tancúvali spolu a od tej najväčšej sa učili čariť. A tam sa veru všetky bosorky schádzali. Niektoré prišli na trliciach, daktoré na omelách, iné na bočkách, v ktorých si potom nosili domov soľ a víno. ...