Hillbilly Elegy
1 / 3
Úvod
Volám sa J. D. Vance a musím sa vám s niečím priznať. Už len existencia knihy, ktorú držíte v rukách, sa mi zdá neskutočná. Rovno na obálke stojí, že ide o kroniku či pamäti, no ja mám len tridsaťjeden rokov a zodpovedne vyhlasujem, že som v živote nič veľké nedosiahol, rozhodne nič, čo by malo lákať úplne cudzieho človeka, aby za ňu vyhodil peniaze a dokonca si ju prečítal. Najviac, čo som dosiahol, prinajmenšom na papieri, je, že som vyštudoval právo na Yalovej univerzite, čo by môjmu trinásťročnému ja ani vo sne nenapadlo. Lenže to sa podarí každý rok dvesto iným ľuďom, a verte mi, o väčšine ich životov by ste určite čítať nechceli. Nie som guvernér, senátor ani bývalý minister. Nezaložil som miliardový podnik ani neziskovku, čo by zmenila svet. Mám slušnú prácu, šťastné manželstvo, pohodlný domov a dva neposedné psíky.
Takže túto knihu som nenapísal preto, že by som bol dosiahol niečo výnimočné. Napísal som ju práve preto, že sa mi podarilo niečo úplne obyčajné, čo však nie je prípad väčšiny detí, ktoré vyrastali tak ako ja. Vyrastal som totiž v chudobe, v takzvanom Hrdzavom páse Ameriky, v bývalom oceliarskom meste v štáte Ohio, ktoré, odkedy si pamätám, úporne zápasilo s nedostatkom pracovných miest a nádeje. S rodičmi mám, jemne povedané, zložitý vzťah, pričom mama bojovala so závislosťou takmer po celý môj život. Vychovali ma starí rodičia, no ani jeden nevychodil strednú školu a dokonca zo širšej rodiny málokto študoval na vysokej. Podľa štatistických prieskumov nemajú deti ako ja ktovieaké vyhliadky. To znamená, že v lepšom prípade sa vyhnú podpore a v horšom sa predávkujú heroínom tak ako desiatky deciek vlani v mojom rodnom mestečku.
Patril som teda medzi deti, ktoré nečaká ružová budúcnosť. Skoro ma vyhodili zo strednej. Nechýbalo veľa a podľahol by som hnevu a zatrpknutosti sužujúcich všetkých okolo mňa. Keď dnes ľuďom poviem, kde pracujem a že mám diplom z jednej z najlepších škôl patriacich do Brečtanovej ligy, automaticky predpokladajú, že som nejaký génius a že len skutočne výnimočná osobnosť to môže dotiahnuť tak ďaleko. Pri všetkej úcte si dovolím povedať, že je to totálna kravina. Mohol by som byť najtalentovanejší človek na svete, no bez pomoci hŕstky milujúcich ľudí, ktorí ma podržali v rozhodujúcej chvíli, by celé moje nadanie vyšlo nazmar.
Toto je teda môj skutočný príbeh a dôvod, prečo som sa rozhodol napísať knihu. Chcem, aby sa ľudia dozvedeli, aké to je takmer zlomiť nad sebou palicu a ako sa dá pozviechať. Chcem, aby pochopili, ako vyzerá život chudobných a aký psychologický vplyv má duchovná a materiálna chudoba na ich deti. Chcem, aby pochopili americký sen z môjho uhla pohľadu a uhla pohľadu mojej rodiny. Chcem, aby pochopili, ako naozaj chutí vzostupná sociálna mobilita. A chcem, aby pochopili, čo som zistil len nedávno: nás, ktorým sa podarilo splniť si americký sen, aj naďalej prenasledujú démoni bývalého života.
V pozadí môjho príbehu však striehne aj etnický rozmer celej problematiky. V rasovo uvedomelej spoločnosti sa naša slovná zásoba zvyčajne obmedzuje len na pomenovanie farby pleti: „černosi“, „Aziati“, „privilegovaní belosi“. Takto široko zadefinované kategórie môžu byť niekedy užitočné, ale ak chcete porozumieť môjmu príbehu, treba ísť hlbšie. Som síce beloch, no nepatrím do skupiny bielych anglosaských protestantov zo severovýchodu. Som skôr súčasťou miliónovej skupiny bielych Američanov bez vysokoškolského vzdelania z robotníckej triedy, ktorí majú škótsko-írskych predkov. Tu sa chudoba dedí z generácie na generáciu. Ich prarodičia boli nádenníci v južanskej otrokárskej spoločnosti, neskôr hospodárili na prenajatých poliach, potom pracovali v uhoľných baniach, nakoniec ako mechanici alebo robotníci v továrňach. Američania ich volajú vrchári, lazníci, biele socky. Ja ich volám susedia, priatelia, rodina.
Američania škótsko-írskeho pôvodu patria k najvýraznejším sociálnym skupinám v Spojených štátoch. Istý pán na okraj toho poznamenal: „Pri mojich potulkách Amerikou ma zaskočilo, ako obyvatelia škótsko-írskeho pôvodu držia spolu. Sú vlastne najstálejšou a najmenej sa meniacou regionálnou subkultúrou v krajine. Ich rodinné štruktúry, náboženstvo a politické názory sú obdivuhodne stabilné v porovnaní s hromadným odklonom od tradícií všade inde.“1 Takéto výrazné lipnutie na kultúrnych tradíciách nesie so sebou mnohé pozitíva, napríklad silný pocit súdržnosti či horlivý zápal pre rodinu a krajinu. Má však aj mnohé negatíva. Nemáme radi prišelcov alebo ľudí, ktorí sú iní ako my, a to z akéhokoľvek dôvodu, či už vyzerajú inak, inak sa správajú, ale hlavne ak inak rozprávajú. Ak chcete pochopiť, o čom budem hovoriť, treba si uvedomiť, že som škótsko-írsky vrchár telom i dušou.
Každá minca má však dve strany. V našom prípade stoja na jednej spomínané národnostné korene a na druhej geografické umiestnenie komunity. Keď v osemnástom storočí pristáli na brehoch
Nového sveta prví osadníci škótsko-írskeho pôvodu, lákala ich predovšetkým oblasť Apalačských vrchov. Tento región je nesporne veľmi rozľahlý. Ťahá sa od Alabamy po Georgiu na juhu až k Ohiu a časti New Yorku na severe. Kultúra je však na tomto rozsiahlom území až prekvapujúco rovnorodá. Moja rodina, ktorá pochádza z vrchov na východe štátu Kentucky, sa považuje za vrchárov, no známy country spevák Hank Williams mladší, ktorý sa narodil v Louisiane a žije v Alabame, sa tiež stotožnil s touto identitou, čo dokázal v takzvanej hymne bielych vidiečanov A Country Boy Can Survive, teda chlapec z dediny dokáže prežiť. Práve ľudia z apalačskej oblasti predefinovali americkú politickú scénu po Nixonovi, keď sa preorientovali z demokratov na republikánov. A práve tu sa osud americkej robotníckej triedy zdá najtrpkejší. Počnúc nízkou sociálnou mobilitou, cez chudobu, rozvody a drogovú závislosť. Môj domov je jedna veľká hŕba nešťastia.
Nikoho preto neprekvapí, že sme jedna riadne pesimistická partia. Prekvapujúce však je, že podľa prieskumov sú práve bieli Američania z robotníckej triedy najpesimistickejšou sociálnou skupinou v celej krajine. Väčšmi než prisťahovalci z Latinskej Ameriky, z ktorých mnohí trpia doslova nepredstaviteľnou chudobou. Väčšmi než Afroameričania, ktorých materiálne vyhliadky ešte stále výrazne zaostávajú za belochmi. Istý stupeň cynizmu by v tomto prípade mohol byť na mieste, no skutočnosť, že vrchári ako ja majú horšie predstavy o budúcnosti než iné sociálne skupiny, z ktorých mnohé sú na tom finančne očividne oveľa horšie než my, naznačuje, že za tým nebudú len peniaze, ale aj niečo iné.
A naozaj. Ešte nikdy sme sa necítili natoľko spoločensky vylúčení ako dnes a túto frustráciu prenášame na deti. Naše náboženstvo sa zmenilo. Je založené na cirkvi, ktorá má plné ústa emotívnych rečí, no robí len veľmi málo, aby poskytla deťom z chudobných rodín skutočnú sociálnu podporu, nevyhnutnú, ak sa chcú v živote presadiť. Mnohí z nás stratili miesto na pracovnom trhu alebo sa rozhodli, že za lepšími pracovnými príležitosťami nebudú cestovať. Naši muži trpia veľmi špecifickou krízou mužnosti. Zisťujú, že hodnoty, ktoré im vštepovali po celý život, v meniacom sa svete jednoducho neobstoja.
Keď pred niekým spomeniem pliagu sužujúcu moju komunitu, zvyčajne si vypočujem zhruba takéto vysvetlenie: „Samozrejme, že vyhliadky bielej robotníckej triedy sa zhoršili, ale nemôžeš zabúdať na príčiny J. D. Čo bolo skôr, sliepka, alebo vajce? Častejšie sa rozvádzajú, menej sa berú a sú nespokojní, lebo ich ekonomické možnosti sa viditeľne zhoršili. Keby mali lepší prístup na pracovný trh, zlepšili by sa im aj ostatné aspekty života.“
Kedysi som zastával rovnaký názor a horlivo ho presadzoval, najmä keď som bol mladší. Je to predsa logické. Ak nemáte prácu, ste v strese, no keď nemáte dosť peňazí na živobytie, je to ešte horšie. S úpadkom výrobných stredísk priemyselného stredozápadu stratila biela robotnícka trieda ekonomické istoty aj stabilné domovy a rodinný život, ktoré s nimi idú ruka v ruke.
Lenže skúsenosť je prísnou učiteľkou a mňa naučila, že tento príbeh o ekonomickej neistote je prinajmenšom neúplný. Pred pár rokmi v lete pred nástupom na Yale som si hľadal prácu na plný úväzok, lebo som si chcel zarobiť na sťahovanie do New Havenu v štáte Connecticut. Rodinný priateľ mi ponúkol miesto vo svojej stredne veľkej firme neďaleko môjho rodiska, ktorá sa zaoberá distribúciou dlažby. Kusy dlažby sú mimoriadne ťažké. Každý váži od pol druha kila do troch kíl a sú balené v škatuliach po osem až dvanásť kusov. Mojou hlavnou pracovnou náplňou bolo dvíhať škatule, ukladať ich na palety a tie pripraviť na expedíciu. Nebola to ľahká práca, ale dostával som trinásť dolárov na hodinu a peniaze som potreboval, tak som šiel do toho a navyše som si zobral toľko nadčasov, koľko sa len dalo.
Firma zamestnávala zhruba dvanásť ľudí a väčšina z nich tam pracovala už roky. Jeden chalan, čo tam robil, mal dve práce na plný úväzok, ale nie preto, že musel. Druhá práca vo firme s distribúciou dlažby mu umožnila splniť si sen a pilotovať lietadlo. Tam, odkiaľ pochádzam, je trinásť dolárov na hodinu celkom dobrá pláca pre slobodného chlapa, a popritom firma pravidelne zvyšovala plat, pričom slušný byt tu stojí okolo päťsto dolárov mesačne. Každý, kto tam odrobil pár rokov, dostával aspoň šestnásť dolárov na hodinu, a to vo všeobecne upadajúcom regionálnom hospodárstve, teda ročne zarobil tridsaťdvatisíc dolárov, čo je vysoko nad hranicou chudoby dokonca aj pre rodinu. Napriek stabilným pracovným vyhliadkam mali manažéri v tejto firme problém obsadiť moje miesto dlhodobým zamestnancom. V sklade sa pri mne za ten krátky čas vystriedali traja chalani. Mal som vtedy dvadsaťšesť rokov a bol som ďaleko najstarší.
Jeden z nich, nazvime ho Bob, sa tu zamestnal len pár mesiacov predo mnou. Mal devätnásť rokov a tehotnú frajerku. Manažér bol voči nemu nadmieru ústretový a ponúkol jej úradnícke miesto. Mala dvíhať telefóny. Obaja však boli mizerní pracovníci. Frajerka chýbala v práci každý tretí deň, pričom to nikdy nedala vopred vedieť. Napriek tomu, že ju opakovane napomínali, vydržala tam iba pár mesiacov. Bob zase vymeškal najmenej jeden deň týždenne a chronicky prichádzal neskoro. Okrem toho, každý deň si dal aj tri, či štyrikrát cikpauzu a každá trvala viac než polhodinu. Zašlo to až tak ďaleko, že do konca môjho pôsobenia v spoločnosti sme si s kolegom z toho spravili hru. Keď si odskočil, zapli sme stopky a na celý sklad sme vykrikovali rekordné časové hodnoty: „Tridsaťpäť minút!“, „Štyridsaťpäť minút!“, „Hodina!“
Nakoniec vyhodili aj Boba. Okamžite vyletel na nadriadeného: „Ako ste mi to mohli spraviť? Čo neviete, že mám tehotnú frajerku?“ A nebol sám. Za ten krátky čas, čo som robil v sklade, prišli o prácu najmenej ďalší dvaja zamestnanci vrátane Bobovho bratranca.
Takéto udalosti neradno prehliadať, keď je reč o rovnosti príležitostí. Držitelia Nobelových cien za ekonómiu varujú pred úpadkom priemyselného stredozápadu a ekonomického jadra bielej robotníckej triedy. Majú pritom na mysli presun pracovných miest vo výrobe do zámoria, pričom ľudia bez vysokoškolského diplomu sa na miestach určených pre strednú triedu zamestnajú len veľmi ťažko. Buďme úprimní, aj mňa to trápi. Lenže táto kniha je o niečom celkom inom. Zaoberá sa tým, ako sa mení život bežného človeka, keď sa priemysel presťahuje na juh. Je o tom, že ten človek reaguje na zlú situáciu najhoršie, ako sa len dá. Je o kultúre, ktorá čoraz väčšmi prispieva k sociálnemu rozkladu namiesto toho, aby mu čelila.
Problémy, ktorých som bol svedkom v sklade s dlažbou, však majú oveľa hlbšie korene než len makroekonomické trendy a vládne opatrenia. Priveľa mladých mužov si vypestovalo imunitu voči poctivej práci. Je takmer nemožné nájsť dlhodobých zamestnancov na dobré pracovné miesta. Mladík, ktorý sa musí starať o ženu a čoskoro aj o dieťa a má teda dosť dôvodov, aby makal, ľahkomyseľne odhodí slušnú prácu s vynikajúcim zdravotným poistením. Čo je však horšie, nakoniec tvrdí, že ublížili jemu. Kam sa podela sebareflexia? Prevláda tu pocit, že nemáte kontrolu nad vlastným životom, a tak obviňujete všetkých naokolo. Práve v tomto sa naša komunita líši od širšieho socioekonomického kontextu súčasnej Ameriky.
Treba poznamenať, že hoci sa sústreďujem na skupinu ľudí, ktorých poznám (bielych Američanov z robotníckej triedy pochádzajúcich z oblasti Apalačských vrchov), netvrdím, že si zaslúžime viac pochopenia ako iní. Toto nie je príbeh o tom, prečo majú belosi viac dôvodov sťažovať sa ako černosi alebo ktorákoľvek iná etnická skupina. Verím preto, že kniha pomôže čitateľom pochopiť, ako triedne postavenie a rodinné zázemie ovplyvňujú životy chudobných bez toho, aby sa na vec pozerali cez filter rasovej prizmy. Podľa mnohých analytikov vyvoláva označenie „kráľovná sociálky“ nespravodlivé predstavy o lenivej tučnej černoške, ktorá žije z dávok. Čitatelia čoskoro zistia, že moja skúsenosť s týmto obrazom nemá veľa spoločného. Poznal som veľa takýchto kráľovien. Niektoré boli moje susedky a všetky boli biele.
Táto kniha nie je akademickou monografiou. V posledných rokoch napísali William Julius Wilson, Charles Murray, Robert Putnam a Raj Chetty podnetné a dobre podložené štúdie, v ktorých dokazujú, že vzostupná mobilita upadla v sedemdesiatych rokoch minulého storočia a už nikdy sa nevrátila na pôvodnú úroveň, že niektorým regiónom sa darilo oveľa horšie ako iným (a teraz prekvapenie: oblasť Apalačských vrchov a Hrdzavý pás dopadli veľmi biedne) a že mnohé z javov, ktoré som zažil, sa vyskytujú v celej spoločnosti. S niektorými ich závermi by som vedel polemizovať, no napriek tomu jasne ukázali, že Spojené štáty majú problém. A hoci na podčiarknutie tvrdení neraz vychádzam zo štatistických údajov a akademických štúdií, hlavným cieľom tejto publikácie nie je presviedčať vás o tom, čo už viete z iných zdrojov. Mojím hlavným cieľom je rozpovedať pravdivý príbeh života v prostredí, do akého som sa narodil, so sociálnou slučkou na krku.
Tento príbeh však nedokážem porozprávať bez toho, aby som doň neobsadil postavy, ktoré ho písali v skutočnosti. Táto kniha teda nie sú len osobné pamäti, ale aj rodinná kronika – rozprávanie o príležitostiach a vzostupnej mobilite očami skupiny vrchárov z apalačských hôr. Pred dvoma generáciami boli moji starí rodičia strašne chudobní a zaľúbení. Vzali sa a presťahovali na sever za vidinou úteku pred ubíjajúcou chudobou naokolo. Ich vnuk (ja) vyštudoval v jednej z najlepších vzdelávacích inštitúcií na svete. To je skrátená verzia príbehu. Neskrátenú nájdete na nasledujúcich stranách.
Mená niektorých postáv sú síce zmenené, aby som ochránil ich súkromie, ale pokiaľ viem, ide o presné vykreslenie sveta, v ktorom som vyrastal, ak si teda dobre spomínam. Nevystupujú tu vymyslené osoby a nepoužívam rozprávačské skratky. Ak sa dá, podopieram jednotlivosti písomnými dôkazmi (školské vysvedčenia, listy písané rukou, poznámky na fotografiách), ale som si istý, že aj tento príbeh je deravý, ako napokon každá ľudská pamäť. A naozaj, keď som poprosil sestru, aby si prečítala predchádzajúcu verziu rukopisu, rozpútala sa polhodinová debata, či som istú udalosť správne časovo zaradil. Nakoniec som ostal pri svojej verzii, niežeby som spochybňoval jej pamäť (popravde ju má zrejme lepšiu ako ja), ale preto, lebo sa nazdávam, že spôsob, akým si moja myseľ upratala udalosti, má sám osebe výpovednú hodnotu.
A už vôbec nie som nezaujatý pozorovateľ. Takmer nikto v mojej knihe nie je dokonalý, skôr naopak. Niektorí sa pokúsili zavraždiť iných, a niekomu sa to aj podarilo. Iní zneužívali deti, či už fyzicky alebo psychicky. Mnohí brali (a stále berú) drogy. Všetkých mám však rád, dokonca aj tých, ktorým sa pre zachovanie vlastného duševného zdravia radšej vyhýbam. Ak vo vás zanechám dojem, že v mojom živote sú zlí ľudia, tak ma to naozaj mrzí, kvôli vám, ale aj kvôli nim. Pretože môj príbeh nie je o zloduchoch. Vystupuje v ňom iba úbohá hŕstka vrchárov pretĺkajúcich sa životom, ako najlepšie vedia. A to kvôli sebe a, vďaka Bohu, aj kvôli mne.
Prvá kapitola
Podobne ako väčšina detí, aj ja som sa naučil naspamäť adresu bydliska, aby som vedel dospelým povedať, kam ma majú odviesť, keby som sa stratil. Keď sa ma učiteľka v škôlke opýtala, kde bývam, bez mihnutia oka som odrapkal presnú adresu, a to aj napriek tomu, že mama menila bydliská dosť často, čomu som ako dieťa nikdy nerozumel. Jednako, vždy som rozlišoval medzi „adresou“ a „domovom“. Adresa bola tam, kde som trávil väčšinu času s mamou a sestrou, nech to bolo kdekoľvek. Lenže domov zostával vždy rovnaký: prastarkej dom pod vŕškom v mestečku Jackson, štát Kentucky.
V mestečku žije okolo šesťtisíc obyvateľov a leží v juhovýchodnej časti štátu Kentucky, priamo v srdci známeho baníckeho kraja. Nuž, nazývať to mestom je azda prehnané. Je tam radnica, zopár reštaurácií, zvyčajne reťazcov s rýchlym občerstvením, a ešte niekoľko obchodov a predajní. Väčšina ľudí býva vo vrchoch okolo kentuckej štátnej cesty číslo 15, buď v kempoch pre obytné prívesy, sociálnych ubytovniach alebo na horských gazdovstvách, presne takých ako to, ktoré sa stalo základom mojich najkrajších spomienok na detstvo.
Jacksončania každého úctivo pozdravia, ochotne sa vzdajú obľúbených voľnočasových aktivít, ak treba pocestnému pomôcť vyhrabať auto zo snehu, a keď okolo prechádza pohrebný voz, zakaždým zastavia, vystúpia a pozorne ho sledujú. Práve tento zvyk ma priviedol k záveru, že na Jacksone a jeho obyvateľoch je niečo výnimočné. Starej mamy, ktorú sme volali omama, som sa raz spýtal, prečo všetci vždy zastavia, keď zbadajú funebrácke auto. „Vieš, zlatko, sme vrchári. Svojich mŕtvych si vážime.“
Starí rodičia odišli z Jacksonu na konci štyridsiatych rokov minulého storočia a usadili sa v Middletowne v štáte Ohio, kde vychovali deti a kde som neskôr vyrastal aj ja. Až do dvanástich rokov som však každé leto a väčšinu voľného času trávil v Jacksone. Chodieval som ta spolu s omamou, ktorá navštevovala rodinu a priateľov, lebo si veľmi dobre uvedomovala, že čas neúprosne skracuje zoznam jej najbližších. A s plynúcim časom sa výjazdy konali najmä s jedným cieľom: postarať sa o omaminu matku, ktorú sme volali omama Blantonová (aby sme ju, hoci trošku zmätočne, odlíšili od omamy). Bývali sme v jej dome, v ktorom žila ešte prv, než jej manžel odišiel bojovať proti Japoncom v Tichom oceáne.
Dom omamy Blantonovej bol pre mňa najobľúbenejším miestom na svete, hoci nebol veľký ani prepychový. Mal tri izby. Pred domom verandička, záhradná hojdačka a priestranná záhrada, ktorá sa ťahala od kopca na jednej strane až po úpätie vŕška na druhej. Omama Blantonová vlastnila nejaké pozemky, no väčšinu z nich tvorila nepreniknuteľná húština. Nemala tam záhradu v pravom slova zmysle, hoci za domom sa vypínala skalná stena a strom. Bol tam, samozrejme, aj vŕšok a popodeň tiekol potok. To nám ako záhrada stačilo. Všetky deti spávali v jednej izbe na poschodí. Také kasárne pre čatu deciek s tuctom postelí, kde sme sa s bratancami a ses-ternicami hrávali neskoro do noci, až kým nás starká nezahnala do postele.
Okolité vrchy boli rajom pre deti. Väčšinu času som teda trávil terorizovaním apalačskej fauny. Ani jedna korytnačka, had, žaba, ryba či veverička neboli predo mnou v bezpečí. S bratancami sme bezstarostne pobehovali po okolí a všadeprítomnú chudobu či chradnúce zdravie omamy Blantonovej sme si ani neuvedomovali.
V hĺbke duše som cítil, že Jackson je miesto, ktoré patrí len a len mne, sestre a omame. Ohio som mal rád, ale bolo plné boľavých spomienok. V Jacksone som bol vnukom najdrsnejšej ženy široko-ďaleko a najlepšieho automechanika v meste. V Ohiu zase odvrhnutým synom muža, ktorého som sotva poznal, a ženy, ktorú by som najradšej nepoznal. Mama chodila do Kentucky len na pravidelné každoročné rodinné stretávky a sem-tam na pohreb, a keď sa to stalo, omama dozrela, aby nerobila scény. V Jacksone nikto nevrieskal, nehádal sa, nebil sestru, a hlavne sem bol „chlapom vstup zakázaný“, ako hovorievala omama. Omama neznášala mamine ľúbostné romániky a v Kentucky jej ich zatrhla.
V Ohiu som sa naučil šikovne manévrovať medzi rôznymi otcami. Pri Stevovi, chlapovi v kríze stredného veku s prepichnutým uchom, som sa tváril, že náušnice sú bomba, a azda preto som si podľa neho jednu zaslúžil aj ja. Pri Chipovi, policajtovi a alkoholikovi v jednej osobe, podľa ktorého bola náušnica akurát tak pre „baby“, som bol zase drsniak so záľubou v policajných autách. Pri Kenovi, čudákovi, ktorý požiadal mamu o ruku tri dni po tom, čo začali spolu chodiť, som bol láskavým bratom jeho deťom. Nič z toho však nebola pravda. Neznášal som náušnice, neznášal som policajné autá a vedel som, že Kenove deti mi do konca budúceho roka zmiznú zo života. V Kentucky som nemusel predstierať, že som niekto iný, lebo jediní chlapi v mojom živote, omamini bratia a švagrovia, ma už poznali. Chcel som, aby boli na mňa hrdí? Samozrejme, ale nie preto, lebo som sa tváril, že ich mám rád. Úprimne som ich ľúbil.
Najstarším a zároveň najdrsnejším z blantonovských chlapov bol strýko Bubba. Prezývku dostal podľa svojich obľúbených žuvačiek. Strýko Bubba, podobne ako jeho otec, slúžil za druhej svetovej vojny v námorníctve. Zomrel, keď som mal štyri roky, a tak ma k nemu viažu len dve skutočné spomienky. V prvej bežím ako o život, mám ho za pätami, keď ma naháňa so zatváracím nožíkom a vyhráža sa, že ak ma chytí, nakŕmi psy mojím pravým uchom. Skáčem do náručia omamy Blantonovej a strašidelná hra sa končí. Určite však viem, že som ho mal rád, lebo druhé, čo si v súvislosti s ním pamätám, je, že som sa hádzal o zem, keď ma nechceli pustiť k jeho smrteľnej posteli, a nedal som pokoj, až kým to starká nevydržala, neprehodila si nemocničný župan a neprepašovala ma dnu. Spomínam si, ako som sa na ňu lepil pod tým županom, ale nepamätám si, že by som sa s ním rozlúčil.
Druhý bol strýko Pet. Vysoký chlap so štipľavým ostrovtipom a svojským zmyslom pre šťavnaté vtipy. Ekonomicky sa mu darilo najlepšie z celej blantonovskej zostavy. Z domu odišiel veľmi mladý a rozbehol obchod s drevom a stavbárčinou. Zarobil toľko peňazí, že sa vo voľnom čase mohol venovať dostihom. Na prvý pohľad bol zo všetkých blantonovských chlapov najmilší, mal podmanivé čaro úspešného podnikateľa. Lenže pod maskou šarmu sa skrývala prchká nátura. Raz, keď kamionista doviezol zásoby do jednej z jeho firiem, oslovil môjho starého dobrého vrchárskeho strýka takto: „Okamžite to vylož, ty skurvysyn.“ Strýko Pet to vzal doslovne: „Neviem, či si to uvedomujete, ale práve ste nazvali moju staručkú mamku kurvou. Chcel by som vás láskavo požiadať, aby ste lepšie vážili slová.“ Keď šofér, ktorého prezývali Veľký ryšiak, lebo bol veľký a ryšavý, zopakoval urážku, strýko Pet zareagoval presne tak, ako by zareagoval každý rozumný podnikateľ. Vytiahol ho z kamióna, zmlátil do bezvedomia a dorezal motorovou pílou. Nechýbalo veľa, aby chlap vykrvácal na smrť, a za život vďačí len rýchlemu prevozu do nemocnice. Strýko Pet však nešiel do väzenia. Podľa všetkého bol Veľký ryšiak takisto apalačský vrchár a na polícii odmietol svedčiť a podať žalobu. Vedel, čo znamená uraziť chlapovi matku.
Strýko David bol jediný z omaminých bratov, ktorému bola táto kultúra cti úplne ukradnutá. Starý rebel s dlhými rozpustenými vlasmi a ešte dlhšou bradou, ktorý miloval všetko okrem pravidiel, čo zrejme vysvetľuje, prečo sa nesnažil nijako vyhovárať, keď som vzadu na dvore jeho gazdovstva našiel obrovskú rastlinu konopy. Zaskočilo ma to a spýtal som sa ho, aké má s ňou plány. Vytiahol papieriky aj zapaľovač a ukázal mi to. Mal som vtedy dvanásť rokov. Keby sa o tom dozvedela omama, zabije ho.
Toho som sa naozaj bál, lebo v rodine sa tradovalo, že omama naozaj takmer zabila chlapa. Keď mala zhruba dvanásť rokov, vyšla pred dom a tam zbadala, ako dvaja chlapi nakladajú na korbu kravu, ktorá patrila rodine. Krava bola v časoch, keď ešte nemali ani vodovod, veľmi cenným majetkom. Omama vbehla dnu, schmatla pušku a párkrát na nich vypálila. Jeden chlap to schytal do nohy a zvalil sa, druhý naskočil do auta a upaľoval kadeľahšie. Nádejný zlodej sa ledva plazil, nuž podišla k nemu a priložila mu pušku k hlave, aby dokončila robotu. Na jeho šťastie vtedy zasiahol strýko Pet. Omamin prvý potvrdený zásah musel ešte chvíľu počkať.
A hoci viem, že omama je vášnivá pištoľníčka, nechce sa mi veriť, že by to bola pravda. Urobil som si malý prieskum v rodine a zhruba polovica členov o tom nikdy nepočula. Verím však, že keby ju neboli zastavili, vedela by zabiť chlapa ako nič. Neznášala zradu, a nebolo väčšej, než je triedna zrada. Zakaždým keď niekto ukradol bicykel z verandy (trikrát, ak dobre rátam) alebo sa jej vlámal do auta a zobral pohodené drobné, alebo ukradol zásielku, tak mi s rozhodnosťou generála vydávajúceho jednotkám povel na pochod hovorievala: „Nič nie je úbohejšie, ako keď chudobní okrádajú chudobných. Máme to beztak ťažké. Načo si budeme, dopekla, robiť ešte aj navzájom zle.“
Najmladším z blantonovských chlapcov bol strýko Gary, rodinný benjamín a jeden z najmilších ľudí, akých som poznal. Zamladi odišiel z domu a rozbehol úspešnú strechársku firmu v Indiane. Bol výborný manžel, ešte lepší otec a vždy mi hovoril: „Sme na teba hrdí, Jajdo,“ a ja som rástol od pýchy. Bol mojím obľúbencom, jediným z blantonovských chlapov, čo sa mi nikdy nevyhrážal, že ma nakope do riti alebo mi odfikne ucho.
Stará mama mala aj dve sestry, Betty a Rose. Obe som mal veľmi rád, ale blantonovskými chlapmi som bol priam posadnutý. Sedával som medzi nimi a žobronil, aby mi rozprávali historky alebo ich zopakovali. Títo muži boli strážcami rodinnej ústnej tradície a ja som bol ich najlepším študentom.
Rozhodne to nebolo nič pre detské uši. Skoro všetky príbehy boli plné násilia, za ktoré by si aktéri zaslúžili skončiť vo väzení. Zväčša sa sústreďovali na to, prečo si okres, v ktorom sa nachádza Jackson (Breathitt), vyslúžil prezývku Krvavý Breathitt. Existovalo viacero vysvetlení, ale všetky mali jedno spoločné: ľudia z Breathittu neznášali isté veci a nepotrebovali zákon, aby s nimi skoncovali.
Hlavným hrdinom jednej z najznámejších breathittských krvavých príhod bol starší chlap z mesta, ktorého obvinili zo znásilnenia dievčaťa. Omama mi povedala, že pár dní pred súdnym procesom ho našli plávať doluznačky v neďalekom jazere so šestnástimi guľkami v chrbte. Úrady vraždu nikdy nevyšetrili a jediná zmienka o zločine sa objavila v miestnych novinách ráno po tom, čo objavili telo. Novinári prejavili vskutku obdivuhodný dôvtip, keď v titulku výstižne skonštatovali: „Našli mŕtveho muža. Zrejme šlo o násilný trestný čin.“ „Zrejme šlo o násilný trestný čin?“ zrúkla stará mama. „To máte teda čertovskú pravdu. Krvavý Breathitt dostal toho hajzla.“
Alebo keď raz strýko Bubba začul, ako istý mladík prejavil túžbu „zjesť jej gaťky“, pričom narážal na spodnú bielizeň strýkovej sestry (omamy), strýko Bubba sa odviezol domov, zobral omamine nohavičky a prinútil mladíka (s nožom na krku) skonzumovať spomínanú časť odevu.
Niektorých ľudí to môže priviesť k záveru, že pochádzam z klanu šialencov. Lenže vďaka týmto príbehom som sa cítil ako vrchárska šľachta, lebo šlo o klasické príbehy, v ktorých bojovali dobrí proti zlým a moji stáli vždy na správnej strane. Boli extrémisti, ale extrémisti v službách správnej veci: obrana sestrinej cti či potrestanie zločinca, aby neunikol pred spravodlivosťou. Blantonovskí chlapi, podobne ako ich zdivená sestra, ktorú som volal omama, vykonávali vrchársku spravodlivosť a pre mňa to bola tá najlepšia sorta ľudí.
Napriek týmto vlastnostiam, alebo možno práve kvôli nim, mali blantonovskí chlapi hŕbu neduhov. Niekoľkí nechali za sebou kopu zanedbaných detí, podvádzali manželky, prípadne oboje. Ja som ich vlastne až tak dobre nepoznal. Vídal som ich len na veľkých rodinných stretnutiach alebo počas sviatkov. Aj tak som ich však zbožňoval a uznával. Raz som začul, ako omama hovorí svojej matke, že milujem Blantonovcov preto, lebo sa mi v živote vystriedalo priveľa nevlastných otcov, no oni tu boli pre mňa vždy. Bude na tom zrejme zrnko pravdy. Predovšetkým však boli živým stelesnením kentuckých vrchov. Mal som ich rád preto, lebo som mal rád Jackson.
S pribúdajúcimi rokmi sa moja posadnutosť Blantonovcami postupne vytratila a zmenila sa na úctu, podobne dozrela aj moja predstava o Jacksone ako raji na zemi. Jackson budem vždy považovať za domov. Je tam neuveriteľne krásne. Keď sa v októbri lístie sfarbí dočervena, človek má pocit, že okolité vrchy horia. Napriek nádhere a všetkým milým spomienkam, čo ma k nemu viažu, Jackson je veľmi drsné miesto. Tu som sa naučil, že „ľudia z vrchov“ a „chudobní ľudia“ znamená zvyčajne jedno a to isté. U omamy Blantonovej sme na raňajky jedávali praženicu, šunku, pečené zemiaky a žemle. Obedovali sme zapekané obložené chlebíčky a večerali fazuľovú polievku s kukuričným chlebom. Mnohé jacksonské rodiny, bohužiaľ, nemohli povedať to isté, a viem to preto, lebo keď som už bol väčší, začul som dospelých, ako sa rozprávajú o úbohých hladujúcich deťoch v susedstve a o tom, ako by im mesto mohlo pomôcť. Omama ma chránila pred najhoršími stránkami mesta, ale pravdu nemožno skrývať naveky.
Keď som sa nedávno vybral na návštevu do Jacksonu, zastavil som sa v dome, kde kedysi bývala omama Blantonová a teraz tam žije bratanec z druhého kolena Rick s rodinou. Rozprávali sme sa, ako sa veci zmenili. „Rozmohli sa nám tu drogy,“ oznámil. „A nikto nemá záujem udržať si prácu.“ Dúfal som, že oblasť v blízkosti môjho milovaného vŕška sa vyhla najhoršiemu, tak som poprosil Rickových chlapcov, aby ma vzali na prechádzku. Všade naokolo som videl tie najhoršie známky apalačskej chudoby.
Trhalo mi to srdce a zároveň pôsobilo ako lacné klišé. Spustnuté chatrče na rozpadnutie, zatúlané psy žobrajúce o jedlo, dvory zapratané starým nábytkom. Väčšmi ma však rozčúlilo čosi iné. Keď sme prechádzali okolo malého dvojizbového domu, postrehol som, že ma spoza záclon v jednom okne pozoruje viacero dvojíc vystrašených očí. Vzbudili moju zvedavosť, prizrel som sa zbližša a narátal za tromi oknami nemenej ako osem párov očiek, v ich uprenom pohľade sa zračila znepokojujúca zmes strachu a túžby. Na prednej verande stál chudý chlap, nemal viac než tridsaťpäť, očividne hlava rodiny. Niekoľko zúrivých vycivených psov uviazaných na reťazi strážilo nábytok roztrúsený po spustnutom dvore. Opýtal som sa Rickovho syna, kde robí ten chlap, odpovedal, že nikde a je na to hrdý. Potom však dodal: „Sú veľmi protivní, tak sa im snažíme vyhýbať.“
Možno šlo o krajný prípad, ale viac-menej vystihuje podstatu života vrchárov v Jacksone. Takmer tretina obyvateľov mesta žije v chudobe, číslo zahŕňa zhruba polovicu jacksonských detí. A to ešte nerátame veľkú väčšinu Jacksončanov živoriacich na hranici chudoby. Zakorenila sa tu epidémia zneužívania liekov na predpis. Verejné školy sú také slabé, že štát Kentucky musel nedávno prebrať nad nimi správu. Napriek tomu do nich rodičia posielajú deti, lebo nemajú peňazí nazvyš a stredoškoláci s alarmujúcou pravidelnosťou nepokračujú v štúdiu na vysokej. Ľudia majú podlomené zdravie a bez štátnej pomoci sa nedostanú ani k liečbe najbežnejších chorôb. Čo je však najdôležitejšie, sú pre to všetko nevrlí a podráždení. Neotvoria sa ostatným jednoducho preto, lebo nechcú, aby ich súdili.
V roku 2009 odvysielala televízna stanica ABC News reportáž o apalačskej oblasti Ameriky, pričom upozornila na jav, ktorému miestni hovoria „malinovkový úsmev“. Ide o bolestivé dentálne problémy vyskytujúce sa u malých detí, zvyčajne spôsobené nadmernou konzumáciou sladených nápojov. ABC v reportáži uvádzala hŕbu príbehov o apalačských deťoch, boriacich sa s chudobou a nedostatkom. Relácia mala v regióne veľkú sledovanosť, ale stretla sa s vlnou odporu a opovrhnutia. Reakcie mali spoločné jedno: Choďte do riti, do toho vás nič. „V živote som nepočul nič urážlivejšie a všetci by ste sa mali hanbiť, vrátane ABC,“ komentoval to ktosi na internete. Pridal sa aj ďalší: „Mali by ste sa hanbiť za to, že šírite nepravdivé stereotypy a neposkytujete presnejší obraz o Apalačanoch. Toto si myslí väčšina ľudí, ktorých poznám a bývajú na vidieku v mestách, ktoré spomínate.“
Viem o tom, lebo moja sesternica sa na facebooku rozhodla umlčať kritikov. Poznamenala, že len keď si ľudia v regióne priznajú prob-lém, môžu dúfať v jeho nápravu. Amber je výnimočne oprávnená kompetentne sa vyjadriť k regionálnym problémom. Na rozdiel odo mňa prežila v Jacksone celé detstvo. Na strednej škole bola hviezda a neskôr ako prvá v rodine získala vysokoškolský diplom. Na vlastnej koži si vytrpela to najhoršie, čo prináša jacksonská chudoba, a prekonala to.
Podráždené reakcie dávajú za pravdu odbornej literatúre o apalačských Američanoch. V článku publikovanom v decembri roku 2000 sociologičky Carol A. Markstormová, Sheila K. Marshallová a Robin J. Tryonová uvádzajú, že potláčanie pravdy a zbožné želania patria medzi apalačskými tínedžermi k „signifikantne predvídateľným stratégiám“ zvládania náročných situácií. Tvrdia, že mladí vrchári sa už v detstve naučia riešiť nepohodlné situácie tak, že sa im buď vyhnú alebo sa tvária, že veci vyzerajú lepšie, ako v skutočnosti sú. Tento sklon môže byť nápomocný v záujme zachovania duševného zdravia, ale nedovoľuje Apalačanom úprimne sa pozrieť pravde do očí.
Radi zveličujeme a zľahčujeme, aby sme v sebe vyzdvihli to dobré a ignorovali zlé. Práve preto Apalačania reagovali tak nevraživo na otvorený pohľad na život svojich najchudobnejších krajanov. Práve preto som si tak cenil blantonovských chlapov, a práve preto som strávil prvých osemnásť rokov života v predstieraní, že problém spočíva vo všetkom na svete okrem mňa samého.
Pravda bolí a pre ľudí z vrchov je najboľavejšia práve tá, ktorú musia priznať sami o sebe. Jackson je bezpochyby plný najmilších ľudí pod slnkom. Takisto je plný drogovo závislých a je tam prinajmenšom jeden chlap, ktorý si vie nájsť čas, aby spravil osem detí, ale už nie na to, aby ich uživil. Okolie je nesporne krásne, ale všetku krásu zastiera odpad a smeti povaľujúce sa v prírode. Ľudia tu tvrdo pracujú, samozrejme, okrem množstva poberateľov potravinových lístkov, ktorí nemajú ani najmenší záujem hľadať si robotu. Jackson je podobne ako blantonovskí chlapi veľmi rozporuplný.
Zašlo to až tam, že keď bratanec Mike vlani v lete pochoval matku, prvé mu napadlo predať jej dom. „Nedokážem tu žiť a nemôžem ho nechať bez dozoru,“ usúdil. „Zavisláci ho vybrakujú.“ Jackson bol odjakživa chudobný, ale nikdy nebol miestom, kde by sa človek bál nechať matkin dom bez dozoru. Na mieste, ktoré nazývam domovom, sa veci začali uberať nesprávnym smerom.
Keby bol niekto v pokušení hodnotiť spomínané neduhy len ako problémy malej skupiny zaostalých lazníkov, letmý pohľad na môj život odhaľuje, že jacksonský mor sa rozšíril všade. Vďaka masívnej migrácii z chudobnejších oblastí Apalačských vrchov do štátov ako Ohio, Michigan, Indiana, Pensylvánia a Illinois sa spolu s ich nositeľmi vo veľkom rozšírili aj vrchárske hodnoty. Skutočne, v Middletowne v Ohiu (kde som vyrastal) sú presadení Kentucčania a ich deti tak výrazne zastúpení, že sme mu ako malí posmešne hovorili Middletucky.
Moji starí rodičia spretrhali korene so skutočným Kentucky a presunuli sa do Middletucky v túžbe po lepšom živote, a v niečom ho aj našli. V inom pred ním neunikli. Drogová závislosť sužujúca Jackson prenasleduje ich staršiu dcéru celý jej dospelý život. Malinovkové ústa sa v Jacksone možno vyskytujú častejšie, ale starkí s nimi zápasili aj v Middletowne. Mal som len deväť mesiacov, keď starká videla, ako mi mama nalieva do fľaštičky Pepsi. Vzorní otcovia sú v Jacksone podpultový tovar, ale rovnako vzácni boli aj v živote ich vnukov a vnučiek. Ľudia sa celé desaťročia urputne usilovali dostať preč z Jacksonu. Teraz sa snažia uniknúť pred Middletownom.
Dalo by sa azda povedať, že problémy sa začínajú v Jacksone, ale nie je celkom zrejmé, kde sa končia. Pred mnohými rokmi, keď sme sledovali s omamou ten pohreb, som si uvedomil, že som chlapec z vrchov. Podobne ako väčšina amerických belochov z robotníckej triedy. A my vrchári momentálne nie sme na tom najlepšie.