Ukážka

Jožko utekal s vysvedčením rovno domov. Nieže by ho tešila dvojka z angličtiny, ale konečne sa vrátila mama s otcom. Sľúbili mu, že celé leto budú s ním a už žiadna misia, žiadne lúčenie. Konečne si oddýchne od starkej. Nie je zlá, ale tie jej zákazy, príkazy, veta – ja, keď som bola mladá… Jožko mal všetkého plné zuby. Chcel si zbaliť veci a odísť do svojej izby, do bytu v meste, kde už nebol celý rok.
„Mami, oci…“ vbehol do izby bez pozdravu a hodil sa rodičom do náručia.
„Jožko, zabudol si pozdraviť,“ napomenula ho vzorná starká.
„Dobrý deň, starká,“ odvrkol, ani na ňu nepozrel. Ako ju niekedy neznášal. Tak veľmi sa tešil na rodičov, že zabudol na pozdrav. Srdce mu búchalo od behu a vzrušenia a strachu, či tam naozaj budú, či zas nezmeškali lietadlo, či nebola v Tramtárii piesočná búrka. A starká ho tu otravuje s pozdravom.
Rodičia ho dlho nepustili z rúk. „Ako si len vyrástol, aký si už veľký!“
Ale Jožko im chcel vykričať, že nie je veľký, nie je silný, cíti sa sám a potrebuje rodičov, potrebuje domov, svoju izbu, svojich kamarátov z mesta, svoju školu, to všetko mu chýba… A najmä mama.
Obrovské kufre stáli v chodbe, no jeho to vôbec nezaujímalo. Dávno ho prestali baviť darčeky z cudziny. Bol nahnevaný na každú cestu, na ktorú sa jeho rodičia vybrali a nechali ho pri starkej.
„Prečo nemôžem ísť s vami?“ pýtal sa toľkokrát.
„Lebo si ešte malý,“ vravievali vždy pri odchode.
„Stále som malý. Aj vlani, aj teraz, aj o rok budem malý…“ hneval sa.
Nakoniec aj tak vždy odišli.
„Teraz to ale bude inak,“ hovoril si. „Nepustím ich nikde, bezo mňa nie!“
Vybehol hore do izby, kde mal pripravený batoh.
„Len sa nedať zastaviť starkou, žiadna káva, žiadny obed, môžeme ísť v meste do reštaurácie, alebo im doma uvarím vajíčka, len tu neostať…“ dudral si popod nos.
Už chcel vybehnúť z izby, keď ho zastavil pohľad na rybičku v sklenej guli.
Mal dobré chlapčenské srdce.
„Ale Cleo, ty to chápeš?! Ja tu nemôžem ostať. Ak tu ostaneme, dva-tri dni budú tu a potom zas odídu, nechajú ma starkej a odletia preč. Ja musím… Doma, v meste ma samého nenechajú. Chápeš to, však?“
Rybička oboplávala svoju guľu a Jožkovi sa zdalo, že chápe. Odo dverí jej poslal ešte jeden pohľad a rozbehol sa dolu schodmi.
„Nelietaj po tých schodoch, raz sa na nich zabiješ!“ kričala starká.
„Neposlúcha, chlapčisko akési! Stále lieta, nevie ísť pomaly, ale keď ho treba do školy budiť, to aj trikrát musím zavolať,“ bedákala pred rodičmi.
Tí sa len milo usmievali a súhlasne prikyvovali, akože chápu.
Nič nechápete, myslel si Jožko. Kedy naposledy ho budili, chystali do školy?
„Ideme!“ zavelil Jožko obúvajúc si botasky.
Mama s otcom pozreli na seba.
„Jožko, poď ku mne,“ povedal otec.
Jožko sa zahľadel na mamu, vedel by čítať z jej očí, ale ona sklopila zrak a on vedel, že to neznamená nič dobré.
„Mama, prečo nejdeme domov?“
Mama neodpovedala. Rukou hladila obrus na starkinom stole.
„Mama…“ zakričal Jožko.
Otec sa postavil, vyzul mu botasky a posadil si ho na kolená.
„Dodko,“ začal ocko.
„Nevolaj ma Dodko,“ zašepkal.
Starká začala zachraňovať situáciu: „Dali ste mu krásne meno, tak ho tak volajte!“
No jasné, starká bude vychovávať aj otca. Neviem naozaj, prečo mi dali také meno. Jožko, Jožo. Akoby nebolo dosť iných mien, takých normálnych, moderných… Napríklad Denis, Marek, Filip, Daniel…Ale ja, práve ja, dostanem meno Jožko. V dedine sa niektorým chlapom Jožom hovorí Ošu.
„Jožko, nemôžeme ísť ešte domov.“
„Prečo nie? Sľúbili ste mi to! Vraveli ste, že teraz to už bude posledný raz, že keď sa vrátite, už budeme spolu, vrátime sa domov, pôjdeme do ZOO…“
„Áno, ja viem, ale posielajú nás opäť do Austrálie. Musíme dokončiť prácu, ktorú sme začali pred rokom.“
„A potom, keď sa vrátime, už nepôjdeme nikam. Toto je posledná služobná cesta,“ pokračovala mama, aby pomohla otcovi.
„Je to veľmi dôležité…“ takmer šepkal otec. „Už sme na konci s výskumom, potrebujeme to len dotiahnuť do konca.“
„A potom už naozaj, naozaj budeme len s tebou,“ hladkala ho mama po vlasoch.
„Ako dlho?“ opýtal sa Jožko. Hlas mu zlyhával, plač mal na krajíčku.
Mama si vymenila pohľad s otcom. Ani jeden nemal odvahu to vysloviť. Vedeli, veľmi dobre to vedeli, že toto bude pre Jožka rana pod pás.
„Och, robíte s tým tajnosti. Ako v telke, hotová dráma,“ zalomila rukami starká.
„Na rok pôjdu, my si tu budeme spolu gazdovať ako doteraz. No a nie je nám dobre?!“ potľapkala chlapca po pleci svojou tučnou rukou.
„Rok?!“
Všetko čakal. Dva mesiace, tri mesiace, celú jeseň… Možno zimu, ale rok?!
Vyskočil otcovi z kolien a rozbehol sa von. Chcelo sa mu utekať, kričať, plakať, celému svetu povedať, aké je to nespravodlivé, ako dospelí klamú…
Zastavil ho až plot.
Starká vždy hovorí, že skutoční chlapi neplačú, ale čo keď sa samé kotúľajú po lícach? Premýšľal Jožko a utieral si chlapské slzy do rukáva.
Starká ho našla učupeného pri plote v záhrade. Všade okolo voňala pokosená tráva a na stromoch dozrievali čerešne.
„Zajtra ich oberieme, zavaríme, aby si mal cez zimu k obedu…“ hovorila, akoby sa práve nestala Jožkovi najväčšia tragédia.
„Nie je to žiadna tragédia,“ vedela čítať Jožkovi z duše.
„Rok utečie ako voda a potom ich už ani ja nepustím nikam. Jednoducho im poviem, že som už stará a že sa o takého lapaja, ako si ty, nevládzem starať, a basta!“ Podala Jožkovi vreckovku, má ich celé kopy v zástere. Pre každý prípad. Ponúkla ruku, aby sa mu ľahšie vstávalo a hlavne, aby sa už konečne vrátil k rodičom. „Hádam nebudeš rumázgať ako malé decko. Ešte si ocko s mamou budú myslieť, že ťa rozmaznávam!“
Jožko si myslel svoje. Že rozmaznáva?! To iste! O deviatej v posteli, zuby umývať päť minút, po každom jedle, to radšej niekedy ani neolovrantujem. PC mám, ale nemáme internet, lebo v dedine má internet len starosta. Na bicykli sa môžem voziť len po našej ulici, a to musím mať prilbu a chrániče, celkom štyri kusy, na lakte a kolená. No a tak sa radšej ani nebicyklujem.
„Som úplne rozmaznané dedinské decko…“ povedal starkej.
„Nebuď nevďačný…“
Obaja naraz vošli do domu, kde otec nervózne chodil po kuchyni a mama niečo hľadala v kufri.
„No, a sme tu. Trošku sme sa povyprávali a je dobre, však, Jožko?!“ Strčila Jožka dnu a pustila sa do varenia kávy.
Mama konečne našla, čo hľadala: „Máme pre teba darček,“ povedala a on ju mal chuť objať. Nie pre darček. Žiadny nechcel, chcel len ju, svoju mamu. A ocka.
„Opatrne, mamina…“ povedal ocko a pomohol mame s darčekom.
Na stôl obaja položili škatuľu. Vyzerala ako obyčajná škatuľa od topánok, ale…
Topánky v nej neboli.
„Priniesli sme ti z Austrálie darček,“ hovoril otec tajomne.
„Ja žiadny darček nechcem,“ povedal Jožko.
Ani mama, ani ocko škatuľu neotvorili. Pokojne stála na stole. Všetci na ňu upierali zrak.
„No, hádam to otvoríme, čo povieš?“ súrila ho starká.
Jožko bol naučený poslúchať, priblížil sa ku škatuli.
„Čo je to?“ opýtal sa bez záujmu.
„Je to vzácny dar, najvzácnejší, aký sme ti doteraz dali. Bolo veľmi ťažké dostať ho až sem,“ povedal otec. „A možno trochu aj nebezpečné…“
Jožko opatrne nadvihol vrchnák.