Zhora zo sedemdesiateho ôsmeho poschodia na nich hľadel pestovaný starý muž v nepredstaviteľne drahom tmavom obleku, v košeli z najjemnejšieho materiálu s vlastnými iniciálami a manžetovými gombíkmi z osemnásťkarátového zlata a bordového emailu s hodnoverným vyobrazením generálskych hviezd. „Vedenie znepokojujú opakované nehody, ktoré sa dejú na území vo vašej správe,“ zádumčivo utrúsil pomedzi to, ako si vychutnával whisky Glen Garioch ročník päťdesiatosem. „Občasné zlyhanie,“ rozhodil rukami Krotov. „Tak to bude za bežnú taxu,“ mykol plecami človek s generálskymi manžetovými gombíkmi. „Každý nenapísaný článok v novinách o smrti na vašej stavbe stojí stodeväťdesiattisíc, každý, ktorý je publikovaný – plus tri percentá k mesačným platbám. V stávke je aj naša povesť.“ „Toto nikdy nepochopím,“ zapojil sa do rozhovoru pupkatý ružovokrký okuliarnik pridusený anglickou kravatou. „Prečo s takýmto rozpočtom využívate na stavbe Kirgizov? Dočerta, ako sa nebáť žiť a pracovať v najvyššej budove Eurázie, keď ju postavili ľudia žijúci celý život v jurte? Vari si nemôžete dovoliť poctivých nemeckých robotníkov?“ „Môžeme, akože by nie? Už sme nad tým aj rozmýšľali. Ale toľko piva do seba lejú, že pečeň majú ako z kameňa,“ otvorene vysvetlil Krotov. „A, mimochodom, nie sú to Kirgizi, ale Tadžici. Oni nepijú.“