Nepredstavovali si, že zajtrajšky budú také tvrdé. Niektorí sa v priebehu niekoľkých hodín prepadli z miest vysokých privilegovaných funkcionárov alebo zazobaných riaditeľov štátnych podnikov medzi bezdomovcov. Ten pád bol pre nich rovnako neznesiteľný ako osamelosť a smútok, ktoré ich zožierali. Mnohí sa ocitli vo Francúzsku po dlhšom putovaní, dostali tu politický azyl. Bolo to lepšie ako v krajinách, ktoré ich odmietali. Tu bola vlasť ľudských práv, pod podmienkou, že mlčali a nemali prehnané nároky. Nemali nič, boli ničím, iba žili. Opakovali to ako ústrednú tému: „Sme nažive a sme na slobode.“ Ako mi raz povedal Sašo: „Rozdiel medzi nami a ostatnými je v tom, že oni žijú a my sme prežili. Keď človek prežil, nemá právo sťažovať sa na svoj osud, to by urážal tých, ktorí tam ostali.“ V Klube nemuseli nič vysvetľovať ani sa ospravedlňovať. Boli medzi exulantmi a nemuseli nič vravieť, aby si rozumeli. Všetci na tom boli rovnako. Pavel tvrdil, že môžu byť hrdí na to, že sa im konečne podarilo zrealizovať komunistický ideál: boli si rovní. „Čo viac chcieť, nie?“