Na druhej strane je tráva zelenšia
2 / 8
Keby som to mala vyjadriť troma adjektívami, povedala by som: po prvé – vždy pripravený, po druhé – prívrženec nudizmu, po tretie – otvorený pre všetky špásy a flirty. No? Muž vedľa mňa beťársky naklonil hlavu nabok. Po prvé – nikto nechce, aby ste sa vyjadrili troma adjektívami. Po druhé – veď to ani neboli adjektíva. A po tretie – čím som si to zaslúžila? To som ale nepovedala nahlas. Ešte som si vnútorne nestanovila žiadnu obrannú stratégiu, a teda som mlčala a snažila sa o čo najmenej výrazu v tvári. Zatiaľ som premýšľala, aké mám možnosti. Odchod som vylúčila. Ten prekliaty vlak bol obsadený do posledného miestečka, pretože z neznámych príčin odišiel dnes bez vozňov 21 až 28. Ostatní mi vždy rozprávajú, ako sa pri ceste vlakom uvoľnia, urobia si nejakú prácu, získajú perfektné známosti, nadviažu obchodné spojenia, flirtujú s dobre vyzerajúcimi ľuďmi, stretnú starých priateľov zo školy, dostanú veľkolepé nápady, konečne sa vyspia alebo sa inak zabávajú. Len vedľa mňa sedia vo vlaku vždy iba blázni, psychopati a nákazliví chorí na chrípku. A takí, čo zapáchajú po syrových nohách ako tento tu. Čosi na mne je, čo musí týchto ľudí magicky priťahovať a tých ostatných odpudzovať. — Dovolíte? Bill, o štyri roky tridsaťdeväť, druhé krstné meno je Paul. — Dovolíte? Kati, o štyri roky tridsaťdeväť, druhé krstné meno Magnetnaidiotov. Bill Paul sa povzbudivo usmial a odhalil pritom svoje žltkasto sfarbené očné zuby. — A teraz ste na rade vy. Tri adjektíva, ktoré vás výstižne popíšu. No? Pokojne si verte... Choď do čerta! — Troška vám pomôžem... Hm... teda, čo môžem vidieť je: po prvé, blond, po druhé, značne pôvabná a po tretie, zdržanlivá. Navlhčil si pery jazykom. — No poďte. Ja nehryziem. Iba vtedy, keď mi dáte povolenie. Marlene by na mojom mieste povedala čosi ako: po prvé – žiadny záujem, po druhé – lesbička, po tretie – vzdelaná v obranných technikách a pripravená udrieť, keď tento rozhovor ihneď neukončíte. Ale ja som nevedela dobre klamať a niekoho raniť len preto, že zapácha po syrových nohách, je trošku vtieravý a pravdepodobne nemá všetkých doma. Na druhej strane som dobre vedela, že s milotou v takejto situácii nepochodím. — Ehm, teda, — povedala som a otvorila svoj notebook. — Po prvé, som šťastne vydatá, po druhé, musím teraz súrne odpovedať na niekoľko e-mailov a po tretie... – laptop vydal zo seba alarmujúci pípavý tón. — A po tretie, máte vybitú batériu a tu nikde nie je elektrina. Máme teda čas na klábosenie, pokladík. Ha- -ha-ha, čo vy na to? Buď ticho Bill, drž papuľu Paul! — Čo robíte v zamestnaní, keď musíte ešte aj vo vlaku pracovať? Keby vás nebolo alebo keby mi moja lakomá šéfka darovala nocľah v hoteli, nemusela by som vôbec pracovať, prípadne robiť sa, že pracujem. Teraz by som si mohla odpočinúť od šestnástich vedúcich pracovníkov, ktorí na mňa celý deň skepticky čumeli. Batéria v laptope bola naozaj vybitá. Hrabala som sa v kabelke a hľadala kalendár, ceruzku a telefón. Nejako som musela predstierať prácu, pretože iba pred pár minútami sme opustili Berlín. — Teda, môžem hádať? — povedal Bill. — Business Coaching and Training, — zamrmlala som rýchlo. — A ako som povedala, musím odpovedať na niekoľko mailov, ehm, SMS... Obchodnícky som stláčala klávesy na telefóne hore- -dole. Felix odpovedal na moju poslednú SMS: U mňa to bude tiež neskoro, prinesiem nám nejakú čínu. Ihneď som dostala hlad. A túžbu po Felixovi. A po sprche.