Asvabaždénie
1 / 2
Márius Kopcsay: Asvabaždénie
Problémom bol akurát písací stroj u starých rodičov, na ktorom sa pokazilo písmeno O. Dedko, ezermešter, domáci majster, urobsisám, zobral pilníček a zbrúsil bodky na písmene ö, ktoré sa predsa len používalo menej často. Takmer vôbec. V maďarských a nemeckých slovách či v menách švédskych hokejistov. Ale nič také Marek v knižke nespomínal. Bodky boli zbrúsené nie celkom dokonale, takže na takto vyrobenom novom „o“ stále prerážali. „O“ skrátka bolo stále tak trochu „ö“. Dedkö išiel dö záhrady už ö pöl deviatej ránö. Bölö jasnö, krásne svietilö slnkö. Písal Marek. A tak ďalej. Niektoré stránky prepisoval u mamy v práci na stroji, ale v kancelárskom prostredí to skrátka nebolo ono. Akoby pri písaní potreboval znovu prežívať to, o čom písal, akoby sa už vytváranie knižky pretavovalo priamo do jej obsahu. A to sa v bratislavskej kancelárii nedalo. Knižku aj trošku ťarbavo, ak nie rovno dementne, ilustroval výjavmi svojej rodiny. Dedko strnulo kľačiaci pri preši. Babka pečúca koláče. Mamička chystajúca darčeky pod vianočný strömček. Totiž stromček. „Ale nepíš tam tak často, koľko je stupňov,“ okomentovala mamička synčekovu knižku, ktorú jej slávnostne venoval. „A už vôbec nie, že niekto išiel na záchod, to sa nepatrí a nikoho to nezaujíma.“ „Dedkö spal, ležali sme s babköu na pösteli a rözprávali sme sa. ‘Tak, ale ja musím ísť cikať,’ pövedala babka a začala sa teperiť z pöstele. Vstal som tiež a pözrel sa na teplömer v kuchyni. Ukazöval mínus dva stupne, tö znamená že mrzlö, a pritöm sa na öblohe öbjavili biele mraky. Möžnö začne könečne snežiť.“ Ale čo je na tom zlé? Čudoval sa v duchu malý spisovateľ... Nuž čo, spisovateľ z neho nebude, myslela si asi mamička, ale veď chvalabohu, bude z neho predsa inžinier alebo lekár. Vynálezca. Architekt. (Ale böl z neho len kököt.)