Snažte sa dostať do zmýšľania detí

V jedno ráno sme si s malým Leom umývali zuby. Hm, teda ja som si ich umýval, on si behal kefkou v ústočkách hore-dole, ale s čistením to nemalo veľa spoločné. Chcel však robiť to isté čo ocko, tak stál na svojom podstavčeku a pozeral na mňa tými svojimi prekrásnymi veľkými okáľmi. Vtom vošla do kúpeľne Sára. Chvíľku nás sledovala, precítila lásku medzi mnou a Leom, podišla k bračekovi a dala mu buchnát do chrbta. Leo sa zaknísal, ale nespadol. Veľmi dobre som vedel, čo sa deje v jej hlávke. Žiarlila. Asi čakáte, že som jej dal výchovne po zadočku, aby zakúsila na vlastnej koži, aké to je. Prípadne že som spustil prednášku o tom, že „nik sa biť nesmie, lebo ani jej by sa nepáčilo, keby sa situácia vymenila a na stolčeku by sa so mnou bez slov láskala ona a prišiel by Leo a dal jej jednu preventívnu päsťou do chrbta“. Ani jedno, ani siedmo. Zohol som sa k nej a z očí do očí som sa jej spýtal, či chce moje objatie. Pozerala na mňa ako bager na hlinu, nečakala takúto reakciu. Prikývla s úsmevom, „že áno, túži po mojom objatí“, na čo mi vletela do náručia. Keď sme sa dostískali a vyhladkal som ju po hlávke, odtiahla sa a ja som jej povedal: „Sárka, keď budeš chcieť nabudúce objatie od otecka, nemusíš udrieť Lea, dobre? Stačí mi to povedať. Ľúbim ťa.“ Zostala prekvapená, ako presne viem, prečo to urobila a že jej tak trochu vidím do mozočku. Alebo do duše? Keď bola Sárka ešte maličká, raz sa stalo, že sa pri obúvaní topánočiek usedavo rozplakala. Ešte nevedela dobre rozprávať, disponovala dokopy dvanástimi slovíčkami, takže verbálna cesta neexistovala. Chceli sme už ísť von, a tak žena pri opakovaných neúspešných pokusoch obuť Ráchel začínala strácať nervy. Hrozilo, že bude situáciu riešiť radikálne. Plač-neplač, topánku bolo treba dostať na nohu. Ani ja som nevedel, čo za tým je, ale cítil som, že dcérka sa nám snaží niečo povedať. Zastavil som teda ženu, vyzul topánku a naklonil ju. Vypadla z nej maličká píšťalka. Toto je názorný príklad, že deti majú naozaj veľakrát dôvod konať tak, ako konajú. No rodičia sú často vypätí, trpezlivosť je na bode mrazu, a tak sa z kolízie stane energetická kalvária. Vzhľadom na to, že v deťoch je obrovské množstvo energie, nedisponujú veľkou trpezlivosťou. Každý rodič vie, ako dokáže dieťa hnať túžba, a je jedno, či mu ide o to „konečne“ vyjsť z bytu, alebo sa „ihneď“ napiť (aj keby ste práve šoférovali na diaľnici). Keďže deti žijú v prítomnom okamihu, neberú do úvahy množstvo okolností, ktoré im bránia byť tam, kde zrazu chcú byť či držať v rukách niečo, čo si vymysleli ich zmysly. Ak sa rodič dá strhnúť detskou nedočkavosťou, môže byť o chvíľu požiar nervozity vo všetkých zúčastnených. Zase je teda na dospelom, aby vydržal tlak dieťaťa, ktoré ešte nemá dostatok skúseností, aby vedelo situáciu zvládnuť. Nezabudnite, učí vás a tentoraz sú to skúšky udržania pokoja, aj keď s revom pýta svoju fľaštičku mliečka, ktorá je, žiaľ, kilometer ďaleko zamknutá v aute. Vraciam sa k téme, ale pri tej našej čarovnej nezbednici ešte zostanem. Raz sme sa šli sánkovať do Jasenskej doliny. Zaparkovali sme na parkovisku, vyložili deti z auta. V tej chvíli Sárka zbadala na zemi balónik. Špinavý, stokrát zašliapnutý lyžiarkami či topánkami. Pre ňu však bol ako nový, takže sa k nemu hneď rozbehla. Stihol som ju zachytiť a naložil som ju na sánky. Ešte chvíľu sa za ním otáčala, pokým som jej vysvetľoval, prečo sa ufúľané veci zo zeme brať nemôžu. Tu však musím priznať našu rodinnú „rozpoltenosť“. Teda že žena deti učí, že „zo zeme sa veci nedvíhajú, padnuté jedlo sa už nepapá“, moja mama pred nimi dvíha a zbiera zo zeme všetko, čo sa čo len trochu zaleskne, a ocko pokojne doje aj chlieb, čo mu padol pod stôl, lebo vraví, že žije v symbióze s baktériami, aby si telo mohlo rozširovať svoju knižnicu narušiteľov. Ja viem, vytvárame im chaos... Preto ak sa deťom snažíte niečo vštepovať, ale sami to porušujete, zabudnite, že sa vám to podarí prepašovať do detskej duše. Nič to, viem, že Sárka bude jesť aj z koberca, na to sa nezomiera, aha, ja som tu už koľko rokov. A vraj do šiestich sekúnd sa môže zjesť aj zo zeme... to povedali vedci. Vráťme sa však k balóniku, ktorý som v duchu prečiarkol a povedal si, že keď sa budeme po hodine vracať z kopca, určite tam už nebude. Keď vytvoríte k niečomu odpor, prihlási sa to o vyriešenie, takže balónik tam pri našom návrate stále bol a ešte špinavší. Straka Sárka „šup ho“ a už ho mala v rúčke. Zobral som jej ho a posadil ju do autosedačky. Rozplakala sa a ako som ju zapínal, udrela ma po tvári. Okamžite som zapol turbíny sebaupokojenia a zavrel za ňou dvere. Až po ceste domov som sa jej spýtal, ako sa cítila, keď ma buchla, a všetko som jej vysvetlil, vrátane toho, že nielen ocko sa nebije, ale nik sa neudiera rúčkou. Mlčala a počúvala ma. Keď sme prišli domov a vyspala sa, povedala mi, že balónik bol špinavý a nikdy ho už brať nebude. Dokonale som jej v tej situácii rozumel, preto som nezareagoval zlostne. Prejavila svoj hnev, lebo niečo veľmi chcela, a keď ona dačo chce, pôjde za tým ako stíhačka. Kúpili sme jej nový a čistý balónik a v duchu som sa jej poďakoval za lekciu, ktorú mi dala. Veď to poznáte, môžete si hovoriť, koľko chcete, že už budete „pokojní, milí a chápaví“, no neprejde ani hodina a ste náladou na dne, rozobratí ako hračka v Indii. Len deti k vám majú všetky prístupové heslá. Neuveríte, ale najviac ich zaujímajú vaše skryté tajné komnaty s truhlicami plnými nevyriešených blokov, bolestí a chybných vzorov správania. Tak im na vás záleží, že to chcú z vás všetko vytiahnuť na svetlo Božie, vyprať, usušiť a vyžehliť. Niet väčších a úspešnejších duševných liečiteľov na svete, to sa s vami stavím. Správny rodič sa snaží pochopiť, prečo jeho dieťa reagovalo, ako reagovalo, vyvaruje sa emocionálnému ničeniu svojho potomka. Chápe malého človiečika, ktorý má plné právo na svoje reakcie, veď je ešte vo vývine a inak nevie. Na prvej besiedke v škôlke sa Ráchel počas recitovania a spievania pesničiek na nás ani raz nepozrela. Zadržiavala plač, ako len vedela. Správala sa tak ako jediná zo všetkých detičiek, ktoré si to na rozdiel od nej plne užívali. Ku koncu, keď sa pri poslednej piesni všetky deti točili a skákali, ona už iba nehybne stála a ledva šepkala text. Akoby som tam videl seba. Tiež som sa v detstve cítil v takýchto situáciách opustený a stratený. Asi práve preto teraz nemám problém stáť sám na javiskách a rozprávať stovkám ľudí o mojom terajšom živote i o tých minulých úplne prirodzene a bez zábran. Keď sa besiedka skončila, pochválili sme Ráchel, aká bola šikovná a nádherná. Pred zaspávaním som sa s ňou o tom dôverne porozprával a potvrdilo sa mi, čo som tušil. Ona chcela ísť k nám, za mamičkou a oteckom. To by však znamenalo, že by sa už medzi detičky nevrátila, lebo by sa z môjho náručia nedala vytrhnúť nikým a ani ja by som ju nedal. A ona by ľutovala, že celý ten čas učenia a príprav vyšiel navnivoč, lebo pesničky vedela naspamäť. Veď nám ich neustále spievala doma, v aute, na záhradke. Preto počas vystupovania obrátila svoj pohľad na druhú stranu, aby nás nevidela, inak by stále plakala. Našla si barličku. Priznám sa vám, nebol to pre naše rodičovské srdcia pekný pohľad, lebo trpela v priamom prenose, ale rozumeli sme jej a nevypočula si od nás ani jednu výčitku, že „to pokazila, správala sa ako malá, jediná bola smutná, nebola statočná“, a ja neviem, čo ešte vedia vymyslieť rodičia, ktorí sú vo svojom vnútri slabí, a tak sa snažia zo svojich detí vysekať silných. Raz sme sa v zime vracali z „indiánskych potuliek“. Ja a deti, Ivka doma upratovala. Šli sme po hlavnej ceste a už bola tma. Tak som Sárke nakázal, nech ide predo mnou. Samík kráčal po mojej ľavej strane, zozadu sme kryli Sárke chrbát. Na pravú ruku som ju zobrať nemohol, lebo som v nej niesol bicykel, ktorý už Sárku zunoval. Prefrčalo okolo nás veľa áut a Sárka sa mi neustále tmolila popod nohy. Asi dvakrát som o ňu nechtiac zakopol, čo stále spomaľovala, no na moje prosby, nech kráča rýchlejšie, reagovala začínajúcim plačom. Začala vo mne narastať nervozita, ale našťastie som pribúdanie negatívnej energie spozoroval. Okamžite som začal v duchu analyzovať situáciu: „Plače, lebo má z tých áut strach. Ale toto nie je jej problém, ale môj. Za prvé: nabudúce jej ten bicyklík nedovolím zobrať, lebo to nie je prvýkrát, čo ho už po sto metroch odložila na krajnicu ako kráľovná. Musí niesť následky za svoje konanie, v tomto budem dôsledný. Za druhé: ona kráča najlepšie, ako vie. Je maličká, inak to nedokáže. To ja musím spomaliť, nie ju duriť. Tým situáciu iba vyhrocujem. Sme dvadsať metrov od odbočky, takže, Paľko, spomaľujeme, nech jej nevyjdeš na hlavu. Je to lekcia pre teba, aby si sa upokojil. Máš byť teraz jej oporou. Ak stratíš svoj pokoj, hnevať sa budeš môcť iba ak na seba, ona je v tom nevinne. Takto sa to celé má.“ Sebapozorovanie v praxi je tou najlepšou cestou k sebaspoznaniu, bez ktorého nemôže prísť sebapremena. Došli sme domov, zvládol som to, lebo som rozumel, ako sa cíti a čo sa deje v jej dušičke. Sárka, naopak, bola ešte malá na to, aby sa vedela vcítiť do ocka, ktorý drží za ruku Saminka, v druhej bicyklík a ešte aj chráni pred ním cupkajúcu vystrašenú princezničku, ktorá plače a spomaľuje. Ak by sa ocko dal uniesť nízkymi energiami, veľmi ľahko by sa mohol začať rozčuľovať, lebo v momente, keď nás opanuje zloba, dokážeme si nájsť tristo argumentov v neprospech toho, ktorého označíme ako vinníka. Nervozita, zloba, agresivita sú len rôzne stupne absencie lásky. Svetlo sa stráca, pribúda tma. Čím väčšia tma, tým zúženejší priezor na láskyplné vnímanie veci. Ak sa však dokážete na danú záležitosť pozrieť z výšin všetko chápajúceho orla, nič vám nezabráni sa na sekundu zastaviť, všetko spútavajúce opustiť a pokúsiť sa zaujať k situácii čo najneutrálnejší postoj alebo sa vcítiť do kože toho druhého. Vyskúšajte, oslobodzuje to. Aplikujte to na deťoch i dospelých. Na všetkých, ktorí vás prišli vo vašom záujme pripraviť o úsmev v mene vášho budúceho, nikdy sa nekončiaceho smiechu. Smiechu vášho ducha, toho najvyššieho božského princípu vo vás, nikdy nezhasínajúceho svetla. Naučte sa preto dieťaťa pýtať, čo svojím správaním sleduje, prečo koná, ako koná, ako sa cíti, čo prežíva. Ak vám to nepovie, budete sa minimálne cibriť v spoznávaní iných. Pochopte sebe a porozumiete iným, čo je cesta k zhovievavosti, teda diaľnica nenásilia a lásky. Majte pri tom na pamäti, že v našich deťoch žije všetko ďalej. Nielen naše sny a očakávania, ale aj hlad ega, strachy i naše slabosti. Ony sú naším vyliečeným pokračovaním i chodiacimi nevyriešenými slabosťami. Berte teda všetky reakcie dieťaťa ako svoje zrkadlo, kľúč do svojho vnútra, k svojmu správaniu aj k vzťahu so svojím partnerom. Detský krik môže byť krikom vášho vnútra, nielen kladivom na malíčku. Detská choroba môže signalizovať vašu nevyriešenú vnútornú záležitosť, nielen to, že deti slabo obliekate. Ich plač môže byť plačom vašej duše, lebo zo slabosti nehovoríte partnerovi, rodičom či iným ľuďom pravdu. Je množstvo odpovedí a aj tá správna je vo vás. Nikdy na to nezabudnite.

Štvorročný Oli sedel v obývačke, sledoval rozprávku, cez okno svietilo slnko. Pozrel sa do okna a nahnevane povedal: „Mami, prosím, zhasni!“

„Mamka, dnes nejdem do škôlky, beriem si dovolenku.“

Autoritatívna výchova

Direktívny rodič, ktorý sa snaží držať svoje dieťa za každú cenu pod kontrolou, nevychováva samostatnú bytosť, ale iba svoju kópiu, ktorú bolí vnútro. Bôľ maskuje presadzovaním sily na úkor iných. Takýto človek je skalopevne presvedčený, že keď bude po jeho, všetci sa budú mať dobre. Fakt, že každý sme iný a máme teda aj rôzne potreby, neakceptuje, tolerancia je uňho na bode mrazu. Absencia lásky prinesie zasa iba nelásku. Cieľom výchovy nemá byť frustrácia, ale formovanie. Ničiť niekoho, hoci aj nevedome, znamená kradnúť si jeho energiu pre seba a cudzopasiť na vlastných deťoch nie je najlepšie vyznamenanie. Takýto rodič by si mal uvedomiť, že vlastniť dieťa či iného človeka sa jednoducho nedá. To akoby chcel vlastniť oblaky. Jean Illsleyová-Clarková nazvala takýto druh vzťahu v rodine zraňujúcim. Ako príklad uvádza dieťa, ktoré spadne v parku pri hre. Autoritatívne sa správajúci rodič sa k nemu zohne a tvrdo mu povie: – Prestaň jačať, lebo ti nahádžem! Prísne mu nakazuje, aby zastavilo plač, ktorý pomáha všetkým ľuďom na svete a u detí patrí k najzákladnejším vyjadrovacím prostriedkom. Viac ako rok je to dokonca náš jediný možný verbálny prejav a aj potom je prvým, čoho sa dieťa v krízovej situácii chytá. Skúste sa vcítiť do dieťaťa, ktoré prežíva bolesť a niekto mu ešte aj berie možnosť, aby sa mu uľavilo. Takýto rodič by si mal uvedomiť, že druhému človeku sa nedajú nalinkovať pocity. Emócie musia ísť von. Svojím komandovaním, „čo má dieťa robiť a čo nie, ako sa má cítiť a správať“, keď upiera dieťaťu šancu, aby sa prejavilo samo, uzavrie detskú dušu. No raz všetky emócie sklamania, frustrácie z nedostatku podpory a nedôvery vyvrú na povrch a požiadajú o vyčistenie. Rodič, ktorý takto reaguje na svoje dieťa, mu vlastne hovorí: „Nezáleží mi na tebe, si mi iba na príťaž, je mi jedno, ako sa cítiš, budeš ma počúvať a hotovo.“ Takýto prístup povedie k zúfalému pocitu opustenosti, uzavretiu, citovému chladu, ale aj vzniku ložísk hnevu. Dieťa postupne stratí schopnosť niečo spontánne prežívať. Preto ak praktizujete autoritatívnu výchovu, nerátajte s tým, že vychováte šťastnú a silnú bytosť. Je rozdiel „podriadiť sa niekomu“ a „riadiť sa niečím“. A o to pri správnej výchove presne ide: vychovať človeka, ktorý sa aj v našej neprítomnosti riadi prirodzene zakorenenými pravidlami neubližovať iným ani sebe. Zmýšľanie „aha, tam je otec, nemôžem to urobiť“, je obruč. V momente, keď takto vychovanému dieťaťu bude dovolené opustiť klietku, treba sa pripraviť na rodeo. Rodičia, ktorí sa správajú podľa hesla: „Tak som povedal a tak sa aj stane,“ sami často pochádzajú z prísneho rodičovského prostredia. Sú nároční aj na seba a vďaka kontrole iných majú zo seba lepší pocit. Často ukrývajú hnev, no vo vypätých situáciách z nich tryská von, takže rodina sa naučí okolo takéhoto človek chodiť po špičkách, „len aby nepichli do osieho hniezda“. Vzhľadom na prázdnu citovú nádrž môže takýto rodič vidieť v dieťati dokonca súpera, a tak ho bude často viniť za všetko zlé, čo sa udialo. Neraz sa zníži k fyzickým trestom, ktorými nielen umocňuje ním stanovené zákony, ale aj uvoľňuje svoj nazhromaždený hnev. Priepasť medzi ním a dieťaťom narastá do nedozerných rozmerov, o láske nemôže byť ani reči. Citová púšť rodiča sa premietne aj do duší jeho potomkov, ktorých svojou nadvládou vyháňa nepriamo z domu. V dieťati vzniká odpor, ktorý sa končí tým, že na mamu či otca zanevrie a do konca života ich bude viniť za všetko, čo mu spôsobili, aj keď možno do konca života nenájde silu im povedať, ako sa cíti. Môže sa pokojne stať, že dospelí, ktorí prežili takéto detstvo, budú mať problém sa otvoriť partnerovi a s pribúdajúcim vekom sa im bude čoraz ťažšie nadväzovať harmonický vzťah. A to všetko napriek tomu, že vnútri budú veľmi túžiť po fungujúcom manželstve a deťoch. Z každého krachu obvinia druhú stranu, ktorej napokon veľmi odľahne, keď sa od takéhoto človeka nadobro odpúta. Hoci sa musí pripraviť na partnerovu zlú reakciu na rozchod, zahŕňajúcu tú najširšiu škálu výčitiek, môžu hroziť dokonca aj násilnícke prejavy. To všetko ako dôkaz poznačenia autoritatívnou výchovou, ktorá akoby uväznila človeka samého v sebe. Žiaľ, kým takýto jedinec nezačne hľadať príčiny svojich problémov vo vlastnom ubolenom vnútri a nedá voľný priechod všetkému, čo v detstve zažil, bude večne viniť za svoju nedobrú situáciu druhých. Ak všetko ešte znásobí bigotné praktizovanie nejakého náboženstva, ktorému nie sú po chuti žiadni „šarlatáni“ (vrátane odborne vzdelaných psychológov a iných terapeutov), uvoľňujúci bloky z minulých životov či z detstva, bude takýto človek až do smrti vzťahovým postrachom a veľkým učiteľom pre všetkých, ktorí mu prídu do cesty. Deti potrebujú svetlý príklad a podporu, nie večnú kritiku. Ustavičné pripomienkovanie nás robí „nemožnými a neschopnými“. Nik nemá rád, keď mu stále niekto rozkazuje a komanduje ho. Všetci potrebujeme priestor pre svoje emócie, názory. Je to spôsob, ako sa môže duša prirodzene prejaviť. Všetci sme sa sem narodili, aby sme tu zakvitli v celej svojej kráse, nie iba polovičato. Extrémy ničomu neprospievajú a pri deťoch to platí dvojnásobne, lebo ony si akurát zapisujú na harddisk, ako majú kráčať životom. Čerpať môžete iba z toho, čo vám je predvádzané, takže nečakajte, že ak takto deštruktívne formujete dieťa, život bude pre neho balet. Prestaňte konať z pozície „som starší, silnejší, múdrejší a väčší ako ty, takže bude po mojom“. Ubližujete tým ďalším generáciám, ktoré budú musieť dávať na poriadok váš osobný bordel. Bývajú to zväčša otcovia, ktorí chcú mať všetko pod kontrolou. Takýto rodič stojí na jednej strane a zvyšok rodiny (vrátane matky) na druhej. Nie je však nijakým prekvapením, že deti prestanú autoritára skôr či neskôr počúvať a budú sa utiekať k druhému rodičovi, ktorý zväčša stelesňuje model „vinníka“. Lebo nijaký emocionálne zdravý jedinec nevydrží dlho pri citovo prázdnej osobe. Direktívny človek si k sebe väčšinou pritiahne partnera, ktorý sa v podvedomí viní za nejaký prehrešok z minulosti. Samozrejme, že si to nepamätá, ale človeka „vinníka“ spoznáte veľmi jednoducho: robí nadprácu za iných, trpí, znášajúc do úmoru všetky krivdy, ktoré mu spôsobujú druhí. Žiaden so sebou vyrovnaný a šťastný človek nerobí nikomu otroka ani otrokára. Ak poznáte svoju hodnotu, prijali ste sa a milujete sa, nestrpíte, aby vám niekto ubližoval, a rovnako neexistuje, aby ste vy robili zle iným. Keďže nemáte deficit energie, sebavedomia, sebalásky či nejaké iné bloky, nič vás nenúti ponižovať, kritizovať, intrigovať alebo viniť druhých za svoj „nedobrý“ osud. Zharmonizovaný človek nie je ustavičný „plačko“, ľútostivý typ, nepreberá za nikoho zodpovednosť a nie je ani despota. Je to pokoj, toleranciu a úsmev sálajúci človek, ktorý neútočí, ale ani vo svojej spravodlivej veci neustupuje. Rodičia, ktorí pochádzajú z príliš prísneho prostredia, kde ich slovo nemalo žiadnu váhu, „tešia“ sa zo svojej rodiny, lebo v nej môžu mať konečne všetko pod svojou kontrolou. Opití vlastnou mocou si neuvedomujú, že ich deti budú rovnako frustrované, strachy im nedovolia prejaviť sa, nebudú vedieť prevziať zodpovednosť za svoje činy, ťažko-preťažko sa im bude rozhodovať. Nie div, keď za ne celé detstvo rozhodoval niekto iný a oberal ich tak o túto prepotrebnú prax. Ak budete potlačovať slobodnú vôľu dieťaťa, nielenže poškodíte jeho osobnosť, ale vytvoríte v ňom vzdor, ktorý môže po rokoch prirodzene vyústiť do pomsty. Tá sa väčšinou vyventiluje iným smerom, napríklad násilím na iných ľuďoch. Ak chce teda ľudstvo zlikvidovať zločin a agresívne formy sporov, budú musieť všetky rodiny sveta začať pristupovať k deťom s láskou a rešpektom. Každý rodič chce predsa vychovať dieťa, ktoré nebude príťažou pre nikoho, vrátane seba. Ide to iba formou lásky a pomoci deťom od ich narodenia až po prah dospelosti. V každom malom dieťati je prebytok lásky, ktorý rado bezpodmienečne odovzdá svetu, tak sa nimi dajme inšpirovať. Nechcú za to zaplatiť, ochotne vás to naučia. Aby bol však rodič schopný pomôcť dieťaťu, musí si uvedomiť, že chyba je v ňom a niet inej cesty ako začať pracovať sám na sebe. Autoritatívny jedinec sa musí naučiť zmeniť spôsob myslenia a správania sa voči ostatným, lebo takíto ľudia majú talent delegovať všetky domáce práce na iných. Cesta sebaliečenia predpokladá otočiť sa do minulosti s nezakaleným zrakom a vo vlastnom detstve objaviť súvislosti a prameň svojho strádania. „Aha, už tomu začínam rozumieť. Otec bol alkoholik, mama okolo nás nestíhala a ja som sa ako najstarší musel starať o svojich mladších súrodencov. Tým som bol prinútený stať sa ‚rýchlo‘ dospelým. Citovo som nedozrel, lebo otec pre mňa nemal pekné slovo a mama zas čas. Nedostávalo sa mi lásky. Preto som dnes emocionálne uzavretý a neviem milou formou prejaviť svoje pocity. Vinou takéhoto detstva sú vo mne obavy. Neverím si, teda ani nikomu inému, a preto chcem ovládať.“ Správny rodič netúži ovládať, ale deti povzbudzuje. Snaží sa im ísť príkladom a spolupracuje s nimi. Začnite svoje deti počúvať a brať vážne. Sú to živé a originálne stvorenia. Prestaňte sa klamať, že len vaše názory sú správne. Chyba je vo vás a vy jediní ju môžete aj napraviť. Tým, že podstúpite vedomú cestu sebapremeny. Keď zachránite seba, zachránite aj ďalšie nádherné páry očí. Ak sa zbavíte vlastnej bolesti, aj ony znova zakvitnú radosťou. Už len pre tie trblietky svetla sa oplatí nastúpiť cestu, ktorú dokážu prejsť iba hrdinovia. Minimálne ja a vaša rodina vám veríme a držíme palce. Vykročte. Cela je síce zamknutá, ale kľúč vo svojej dlani zvierate vy. Vykročte, nech vo vašom príbytku znova vyjde slnko a okná duší sa trasú smiechom.

Šesťročný syn vraví mame: „Maminka, vychovávať ma môžeš, ale rozkazovať nie!“

„Ľudstvo sa delí na ľudí a ženy.“ (Jarko, jedenásť rokov)