Popol všetkých zarovná

Staručkej babičke na antikorovom stole už nebolo pomoci, bola sinavá a stuhnutá ako jaternica vytiahnutá z mrazničky. Realita bola smutná, vlastne strašná a babičku z podobného chladného miesta pred malou chvíľou naozaj vytiahli a previezli na mestskú patológiu. Podchladenie nebola pravá príčina jej terajšieho stavu, odborne povedané, bezprostredná príčina smrti. To bol už iba dôsledok toho, čo s ňou nejaká sviňa porobila uprostred minulej noci. Pravá príčina smrti sa nachádzala tesne pod hrudnou kosťou, prechádzala krížom cez pravú komoru srdca a pokračovala ďalej okolo chrbtice von medzi lopatky. Keby sa niekomu málilo, našiel by tých príčin viac, vlastne neúrekom, boli všade, na hlave, na krku, na ramenách, na bruchu. Vyzeralo to, že ten sviniar ju netrafil iba do palca pravej nohy, ten jediný bol bez krvi, a to je aj pri najlepšej vôli na prežitie málo. Mali tu vraždu vymaľovanú v tých najjasnejších farbách, vraždu ako vyšitú, neodškriepiteľnú a vo svojej podstate hroznú a smutnú. Hermínu Baumgartnerovú niekto rozsekal mačetou alebo niečím podobným a nedal jej najmenšiu šancu. Hrozné bolo, že sa to stalo uprostred mesta plného slušných ľudí, ktorí by v živote nikoho nezbili, neznásilnili, nedajbože zabili, ako to miestoprísažne tvrdili pri každom výsluchu. Stalo sa to v jej vlastnom byte zapratanom starožitným nábytkom, vyžarujúcim atmosféru muzeálneho pokoja a nostalgie. Smutné bolo, že po nej zostala dcéra s mužom a traja vnuci, pozostalí, ktorí nič nechápali a bez prestania plakali. V nedeľu poobede prišli zablahoželať babičke k osemdesiatym narodeninám, jedinému členovi ich malej rodiny, ktorý sa dožil takého vysokého veku. Namiesto oslavy zháňali nekonečne dlho zámočníka, aby vypáčil dvere. V nedeľu je to nadľudský výkon. Kým ho našli a presvedčili, aby prišiel, torta stratila nadýchaný šľahačkový preliv a gerbery posmutneli v strnulom vysmädnutom predklone. Náhradný kľúč vošiel do zámky len do tretiny a každý si bol istý, že babka je v byte a kľúče nechala zvnútra. Hrôzostrašná skutočnosť, ktorá ich ovalila po otvorení dverí. prekonala neblahú predtuchu niečoho zlého, ale aspoň trochu prirodzeného, infarktu, alebo niečoho ešte normálnejšieho, čo dôstojne, nenápadne, ale hlavne nenásilne ukončuje bytie našich milovaných na tomto svete… Namiesto toho našli scénu horšiu ako z hororového filmu. Čo ich najviac zaskočilo a šokovalo, nebol ani tak pohľad, ale hlavne pach, ktorý im udrel do nosa. Spôsobil šok, na ktorý tak skoro nezabudnú! Fanúšikovia filmových krvákov sú totiž ochudobnení o najpodstatnejší rozmer smrteľnej agónie, ktorou je práve zápach. Oni to šťastie nemali. Nikto ich nechcel ochudobniť, ušetriť už vôbec nie. Pozostalí sedeli v policajnej čakárni a nič nechápali. Človeka smrť zaskočí, hoci s ňou počíta od chvíle, čo si ju racionálne uvedomí. Prekvapí ho o to viac, ak príde v takých krvavých farbách a s odporným závanom ako k nim.

Chlapi postávali a s nezáujmom civeli pred seba na antikorový stôl. Policajti a pitvoši, dve partie, ktoré sa pravidelne delili o mŕtvoly ako dva dobre zohraté kŕdle supov. Policajtov na tejto krkavčej hostine reprezentovali dvaja detektívi a technik, ktorý sa už zvŕtal nad mŕtvolou a fotografoval, čo mu sily stačili. Vyšetrovateľ ešte nedorazil. Pitvoši, to bolo skrátené pomenovanie všetkých tých, čo im učarovala medicína, a v tomto smrade a ponurej atmosfére v pivničných priestoroch nemocnice zúročovali svoje dlhoročným štúdiom nadobudnuté vedomosti. Súdni lekári, patológovia, asistenti, laboranti, zriadenci… Všetci iba postávali a civeli pred seba s neskrývaným nezáujmom. Rutinéri. Ani náznak smútku, hnusu, zdesenia či sústrasti. Smrť, ktorá presakovala z každého kúta vykachličkovanej miestnosti, ich sprevádzala už tak dlho a často, že si na ňu jednoducho zvykli. Keby to neznelo priveľmi morbídne, pokojne by súhlasili s tvrdením, že im zdomácnela, ak by sa vôbec našiel niekto, kto by o takéto domáce zvieratko stál. Ale z postojov, mimiky a pohybov, ktorými sa pripravovali na najbližšie chvíle, bolo zrejmé, že každý má k zubatej iný profesionálny a v kútiku duše aj súkromný vzťah. Súdny lekár doktor Lengyel ju poznal zo všetkých najlepšie. Poznal ju zo všemožných strán, vo všetkých možných polohách, farbách a pachoch. Poznal ju v každom veku, podobe, bez rozdielu pohlavia a vierovyznania, ignorujúca bankové kontá, konexie, postavenie, a hlavne perspektívy. Plány do budúcnosti, to bolo to hlavné, čo ich vycivená priateľka s kosou ignorovala so sadistickou rozkošou. Za tridsať rokov praxe na súdnom videl tento ostrieľaný macher svojho fachu obrazy neuveriteľnej krutosti osudu. Mal na sebe biely plášť a hrubú gumenú zásteru padajúcu od hrude až po členky utopené v obrovských galošiach. Galoše a biely plášť musel mať každý, kto vstupoval do pitevne, na to bol šéf na súdnom docent Malý veľmi citlivý. A ďalšou zásadou boli latexové rukavice, nezniesol, aby sa niekto čo i len priblížil k mŕtvole bez nich. Doktor Lengyel si uviazal chirurgickú čiapku ako vždy s dvojnásobnou precíznosťou a nespúšťal z nebohej oči. Nemal rád, keď ho počas práce rozptyľovali uvoľnené časti odevu zacláňajúce vo výhľade, a preto k obliekaniu pristupoval so zvláštnou dôslednosťou. V niektorých fázach pitvy sa bude musieť absolútne sústrediť, zvlášť ak budú skúmať mikroskopické stopy. Akékoľvek rozptyľovanie bude neprípustné. Na babke dobodanej a dosekanej na nepoznanie bude čo hľadať, to videl na prvý pohľad. Bude to dôležitá pitva a výsledok môže rozhodnúť o osude celého prípadu. Ako už často predtým, možno dokáže hneď na začiatku ukázať na človeka, čo sa zachoval ako sviňa pri poslednej debate s nebohou, alebo, a to sa taktiež veľakrát stalo, vynaložené úsilie vôbec nepomôže, a potom zostane čierny Peter smutným detektívom, odchádzajúcim s dlhým nosom plným mŕtvolného zápachu.

Priblížiť Oddialiť

Ďalšie tituly, ktoré by sa vám mohli páčiť