Ove šibol pohľadom von oknom. Pripečený odkundes sa spokojne venoval kondičnému behu. Nie že by Oveho tým svojím klusaním provokoval, to naozaj nie. Zvysoka kašle na ľudí, ktorí behajú, iba nechápe, prečo z toho robia takú vedu. Samoľúbo sa usmievajú a dýchajú zhlboka, akoby mali prinajmenej dvojnásobnú kapacitu pľúc. Pritom vlastne všetci alebo rýchlo chodia, alebo pomaly behajú. A to sa honosne nazýva džoging, hoci v podstate je to iba spôsob, akým štyridsaťročný muž dáva okoliu najavo, že nič na tomto svete nerobí poriadne. A naozaj je nutné, aby sa na to vyobliekal ako dvanásťročný rumunský gymnasta? Naozaj musí vyzerať ako člen olympijského sánkarského tímu, keď sa vlastne trištvrte hodiny nezmyselne a bezcieľne pretŕča po štvrti? A takýto pripečený povaľač má dievča. O desať rokov mladšie. Ove ju volá odfarbená fiflena a trasorítka. Po ulici sa vznáša ako opitá panda, lebo sa hojdá na podpätkoch vysokých ako chodúle, celú tvár má zmachlenú ako klaun a na nose také veľké okuliare, že sa nedá zistiť, či sú to ešte slnečné okuliare, alebo helma. Navyše má aj zviera, takého havkáča do kabelky, ktorý behá bez vôdzky, šteká a špiní na chodníku pred Oveho domom. Fiflena si myslí, že Ove to nevidí, ale mýli sa! Svet by však takto nemal vyzerať. To je všetko.