Čestne vyhlasujem a bez hanby priznávam, že ja Dominika Botková nemám na chalanov šťastie. A pritom by som tak veľmi chcela mať frajera. Mal by hnedé oči a super postavu. Alebo aj nie. Hlavne, aby som sa do neho rachla až po uši a on by mi city opätoval. Žalúdok by mi robil bláznivé kotrmelce, vždy keď by som ho zbadala, potili by sa mi dlane a srdce by mi išlo preraziť rebrá od toľkého vzrušenia. Proste by som bola do neho nenapraviteľne zaľúbená a on by netúžil po inom, len ma bozkávať. No nik taký nie je. Nik, kto by stál o nudnú, nezaujímavú Domču, ktorá dokonale splýva so sivým priemerom. Aj preto som si istá, že mi je súdené nikdy neprežiť krásnu a úplne bláznivú tínedžerskú lásku, o akej snívam už roky.

Lena, moja najlepšia kamoška, vraví, aby som vyčkala času, a keď pri tej jej rade iba prevrátim oči a nešťastne utrúsim, že už čakať nechcem, veď mám šestnásť, celých šestnááásť, prepána, tak len skonštatuje, že som ťapa, lebo na lásku, tú pravú, treba čakať a mala by som to konečne pochopiť. Jej sa to hovorí, ona má Kamila a Kamil je z nej celý hotový. Zniesol by jej aj modré z neba, ak by ho o to požiadala, takže je jasné, že nič nevie o tom, aké zúfalé je byť sama a čakať na deň, keď aj mňa konečne niekto zovrie v náručí a obsype ma bozkami. Často si predstavujem, ako ku mne môj vysnívaný pristúpi, venuje mi hlboký pohľad, šepne mi, že zo mňa totálne šalie, a potom sa perami dotkne tých mojich.