Ak ostaneš
2 / 2
„Pax,“ hlesne Mila. Cítim na sebe jej pohľad – na niečo čaká. Čo odo mňa stále chce, dopekla? Na nič sa jej nepýtam. Nakloní sa ku mne, ruky mi ovinie okolo ramien, tvár si schová medzi moje plece a krk. Necítim jej teplo. Som úplne meravý. „Bude to v poriadku,“ šepne, keď sa odo mňa napokon odtiahne. Utiera si slzy. Vtedy si uvedomím, že neplačem. Ja som ten, kto by tu mal nariekať, no v očiach mám sucho. Akoby mi ktosi vypol všetky city. Sedím za volantom, medzi mnou a Milou visí ticho. Stále pozerám na cestu, snažím sa zaostriť pohľad, sústrediť sa. Nič. Som presne taký meravý, ako keď som skočil za Milou do jazera. Srdce mám ako kus ľadu – zamrzlo, zastalo. „Pax,“ povie takmer nečujne, upierajúc na mňa oči. Cítim jej pohľad, jej nežný výraz. Nechcem sa na ňu pozrieť, hľadím len pred seba. Nezaslúžim si ju. Je pre mňa príliš dobrá.