Teraz Peter sledoval Emu. Ostrým pohľadom pozoroval jej vyčnievajúce bruško. V hlave mu vírila jediná myšlienka. Opantala ho a stále mu znela v ušiach ̶ budeš vychovávať cudzieho pankharta. „Som tvoja žena a som tehotná.“ Peter si prehrnul rukou čierne vlasy. Ema nepočúvala našepkávanie intuície, že by sa mala rýchlo vytratiť s dcérou z bytu. Predtým, keď mu neverila, že budú normálna rodina, by bola pripravená utiecť. Pod pyžamom by mala oblečené tepláky, aby sa mohla po ceste vyzliecť. Na nohách by mala zašnurované tenisky, aby mohla vziať Lauru na ruky a utekať. Ale teraz? Obliekla si tenkú košieľku. Nechcela mať na rastúcom brušku žiadne obmedzenie. Začínal jej piaty mesiac gravidity. „Tak kto je to?!“ zrúkol Peter, až Eme prebehli telom od strachu zimomriavky. Rýchlo pobehla do chladničky a vytiahla hrniec s gulášom. Postavila na sporák a pomaly miešala. Starká hovorila, že chlap je zlý, keď je hladný. Ohreje mu jesť. Naplní si prázdny žalúdok a pôjde spať. Nemohla vedieť, že v manželovi sa usadil samotný diabol. Nahlodával mu srdce. A rozum sa topil v alkohole. Peter sa posadil v kuchyni za stôl. Podopieral si hlavu rukami, ale tie sa mu kedykoľvek vyšmykli a on strácal rovnováhu. Len nech sa nezobudí Laura, pomyslela si Ema. „Malá spí?“ „A čo by asi tak robila o takomto čase?“ Nechcela mu odvrknúť, ale nedokázala sa zmieriť so sklamaním, hnevom a strachom. „A je moja? Alebo je to tiež taký ľavoboček ako hento?!“ ukázal na Emino rastúce bruško. Horko-ťažko vstal od stola. Laura zamrnčala. Petrovi nebolo viac treba. Vstal a dopotácal sa do spálne. Nakláňal sa nad postieľkou a pozoroval dcéru. „Na koho sa podobá?“ zamrmlal. „Na obidvoch,“ vyslovila šeptom Ema. Srdce sa jej rozbúchalo. Dlane spotili. Mala pocit, že sleduje strašný film. Peter v ňom hral psychopata. Už jej v ňom chýbala iba tá strašidelná hudba. Manžel sa sklonil k postieľke. Laura medzitým znovu zaspala. Vzal ju z postieľky a zdvihol ju v rukách do výšky. Zapotácal sa. Rovnováhu udržal zázrakom. Laura zaplakala. Toto je horšie ako hudba z filmu. Plačúce dieťa drží v rukách psychopat, pomyslela si Ema. „Daj ju naspäť do postieľky, prosím. Máš naloženú večeru na stole, aby ti nevychladla...“ „Je moja?“ opýtal sa Peter a zdvihol Lauru ešte vyššie nad hlavu. Prezeral si ju od hlavy až po malé nožičky. Vo vzduchu nimi kopala a bránila sa. Aj ona cítila, že toto nie je len tak. Pozrel sa znovu na Emu. „Prisaháš, že je moja?“ „Prisahám! Koho by mala byť? Pozri, ako sa podobá na teba.“ Snažila sa uchlácholiť manžela. Vnútro jej kričalo. Utekaj, rýchlo bež. Niečo sa stane. Peter opatrne vložil Lauru do postieľky. „Vychovám ťa sám. Vykašleme sa na túto čarodejnicu,“ povedal absolútne chladným hlasom. Emu jeho hlas desil. Bol taký zlovestne pokojný.