Tara
2 / 2
Kapitola 5
22 nálepiek
„Hrať s dobrými kartami nie je umenie. Umenie je hrať s kartami, ktoré ešte len prídu.“ Alexander Okoš
Neveril som vlastným očiam, keď som uvidel číslo na prednej kapote autobusu. – 222! – zvolal som a človek s nadávkami na perách po mne zazrel. To číslo ma celý život sprevádza. Anjeli mi takto pripomínajú, že držia so mnou vždy, aj keď ich nevidím svojimi obmedzenými zmyslami. Akoby so mnou Život komunikoval a hovoril: – Choď, Leo, táto cesta je dôležitá! Ideš správne. A presne to som potreboval. Nebol som si istý svojím rozhodnutím, nebol som si istý sám sebou. To, kým som bol kedysi, moje staré Ja malo kopec pochybností a otázok. Neverilo. Prežíval som veľkú zmenu a tá so sebou prináša vždy aj vnútorný chaos. Aby som emócií na trávenie nemal málo, dostal som sms od ženy, ktorú som miloval ako doposiaľ nikoho. Ozvala sa po polroku od toho, ako sme sa z lásky rozišli.
„Zase si ma dostal do stavu, ze neviem co sa deje... maam pocit, ze kazda sekunda je pre nas ako bod zlomu... ale ty sa neozyvas nechodis... cakala som na teba polroka... je tazke verit tomu ze ma milujes ked nerobis nic preto aby sme boli spolu... kazdu minutu hladam nieco co by vyplnilo to prazdne miesto, ktore si po sebe nechal, no asi bude lepsie ked ostane aj nadalej medzi nami taa priepast. R“
Nevedel som sa zmôcť na pár písmen, emocionálny zmätok vytváral dojem, že neviem, čo chcem. Moje vnútro ma neochvejne viedlo za čímsi, čo som nedokázal pomenovať. Bolo to silnejšie ako láska k žene. Za oknami sa mi pomaly strácala známa krajina. Všetko mi pripadalo opäť ako vo filme. Hlavný aktér sa rozhodol spraviť niečo, čo by v bežnom živote neurobil. Nechať všetko tak a odísť ktovie kam. Dáva do banku celý svoj majetok aj vlastný život, ruleta sa točí a gulička sa zastaví na čiernej alebo červenej. Totiž, radšej zhorieť ako nikdy neucítiť plameň. Sledoval som z okna meniacu sa krajinu a spomenul si na papier z pracovne starého otca. Vytiahol som ho z vrecka až teraz. Pri pohľade na zažltnutý papier mi napadlo, aký môže byť starý. Spodnú časť mal odtrhnutú. Začal som čítať.
Úrovne vedomia:
- Obeť – na tejto úrovni človek verí, že má vlastný pohľad na svet, no v skutočnosti je tvorený vzorcami, myšlienkami pochádzajúcimi z médií, okolia, všeobecnými vzorcami myslenia. Je závislý na systéme, v ktorom vyrástol, ktorý z neho robí analytický stroj, a ktorý ho zároveň definuje. Jeho podvedomie automaticky riadi jeho osud ako autopilot. Svoje zážitky podmieňuje vonkajšími príčinámi. Prítomný je Strach. Obeť je otrokom svojich presvedčení, ktoré ju ohraničujú..
- Rebel – úroveň vedomia, ktorá začína bojovať sama so sebou a hľadá pravdu mimo zaužívaných názorov. Kto urobí krok z davu a svoju zvedavosť nenechá uhasiť, vytrvá v hľadaní, dostáva sa na cestu.
- Pozorovateľ – vedomie, ktoré nabralo dostatok informácií na to, aby vyvolali zmätok. Všetky nové schopnosti, o ktorých sa pozorovateľ dozvedá, potrebujú na prejavenie priestor. Myseľ je však preplnená myšlienkami, pocitmi, nepokojom, túžbami, spomienkami a nedôverou. Pozorovateľovi sa začínajú vynárať pravidlá príčiny a následku, začína mať vplyv na vytváranie vlastnej skutočnosti, začínajú sa objavovať súvislosti vo veciach, ktoré označoval predtým ako „náhodu“. Pozorovateľ premiestňuje svoju pozornosť na svoje vnútro a čoraz menej sa nechá ovplyvňovať vonkajším svetom. Pomaly si uvedomuje, čo mu odoberá a čo naopak dodáva energiu, tak si uvedomuje aj to, čo má skutočný význam a čo je len pekným pozlátkom.
- Tvorca – úroveň vedomia, pri ktorej čerpá ľudská bytosť informácie z vlastného vnútra a intuitívne otvára priechod vyšším energiám. Zatiaľ čo obeť definoval svet vonkajší, Tvorca definuje svoj svet podľa seba. Tvorca nežije vo svete, ale svet existuje v Tvorcovi, stáva sa ním. Chápe súvislosti medzi tým čo sa deje v jeho vnútri a tým, čo sa deje vôkol neho. Chápe, že aj hmotný svet je v pravej podstate nehmotným, a tak v ňom nemôžu zákonite existovať obmedzenia. Vidí do podstaty a modeluje jej prejavy podľa seba, no hlavne: Obeť svojimi pocitmi formuje svoj svet tiež, no automaticky a nevedome. Tvorca si plne uvedomuje svoju moc, má jasné vízie a tvorí vedome. Prebúdza sa zo spánku, druhu letargie mylne zamieňanej za bdelosť a precitá sa do skutočne bdelého stavu.
- Vedomie Tary – .............................................
Posledné riadky na papieri chýbali.
– Čo to má byť? – nedávalo mi to zmysel rovnako, ako mnoho iných vecí. Díval som sa na papier a súvislosť sa strácala kdesi medzi nebom a zemou, ako všetko v mojom živote. Dúfal som, že nájdem čosi, čo by mi mohlo pomôcť pochopiť význam symbolu, ktorý mi starý otec zanechal. Avšak, tie slová mi s ním nijako nesúviseli, nesúviseli ani s mojim svetom. Bolo toho na mňa veľa, oči boli ťažké... – Hej, pane! Vstaňte, ste na konečnej! Zaspali ste, – prebral ma šofér. Pretrel som si oči a chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, čo sa deje. Vonku bola tma a ja som si spomenul na zlomky zo sna, čo sa mi cestou sníval. Osud sa so mnou zahral a ja som skončil na ulici bez práce a peňazí. Stretal som svojich bývalých spolužiakov, v mojom sne už úspešných absolventov, ktorí mi do klobúka hádzali drobné na víno. Smiali sa a hovorili: – Vidíš, akú chybu si urobil? Lietal si v oblakoch, kým sme my stáli pevne na zemi, – a na ich tvárach bolo vidieť spokojnosť s mojim biednym osudom, čo ma mrzelo viac ako ich slová. Ľudia si svoje šťastie často merajú podľa veľkosti nešťastia iných. Pozrel som sa na hodinky, no stáli. Autobus odišiel a široko ďaleko nebolo nikoho. Keď som opúšťal školu, bol som plný energie. Mal som pocit, že zdolám svet, že mi nič nemôže zabrániť dosiahnuť cieľ. Teraz ma zraňujú slová, ktoré som mnohokrát počul. Slová o tých ľuďoch, čo celý život snívali a nakoniec ich nesplnené túžby otrávili a stiahli na dno. – Mali len smolu. Rozum: – Ale čo ak sa nalepí na päty aj mne? Srdce: – Keď neverím sebe, čomu potom môžem veriť? Vidíš všetko krásne a ružové, no vekom pochopíš, že nie je všetko také, ako o tom snívaš, – točili sa mi v hlave slová profesorky zo strednej a čím viac som premýšľal, tým moja nálada i chuť bojovať upadala do pekelných hĺbok beznádeje. Uvedomil som si, že ten najdôležitejší boj je boj so sebou. Hneď oproti nástupišťa, na druhej strane cesty, stál malý motel. Napadlo mi, ubytovať sa tam na jednu noc. Na zajtra mám dohodnuté stretnutie s jednou pani. Prenajíma byt svojho syna, ktorý teraz žije v Amerike. Cestoval som niekoľko hodín, no spánok ma osviežil, a hoci bola noc, posteľ ma nelákala. Na recepcii som sa dozvedel o spoločenskej miestnosti na druhom poschodí, kde by malo fungovať internetové pripojenie. Mal som so sebou aj svoj notebook, ktorý som dostal od mamy, keď som nastupoval na vysokú školu. Teraz vo mne budil pocit, že si ho nezaslúžim. Napadlo mi, že na internete nájdem a spoznám niekoho domáceho. Niekoho, kto sa tu vyzná a bude vedieť poradiť. Nechcel som ostať sám, sám so sebou. Miestnosť bola skromne zariadená, až ma prekvapili stoličky pri stoloch. Tri postaršie počítače, všetky voľné. Sedel som a čakal, kým sa počítač zapne. Pocítil som vo vrecku vibrácie. Sms. Opäť od nej. Celým telom preletel plameň. Spájal ma s ňou cit veľmi silný, mnohí hovoria mu láska. „Co sa s nami stalo? Kam sa to všetko stratilo?R“
Nevedel som, čo chcem napísať, no stláčal som gombíky a písal slovo za slovom, akoby som to ani nepísal ja sám.
„Laska sa nestratila, len zmenila formu. Nedokazem ti opisat co pre mna znamenas a mozno by si mi ani neverila. Teraz vsak citim, ze mam dalej kracat bez teba... Urobit par veci... Nikdy som nechcel, aby laska bolela.“
„Láska je ako príklad z matematiky... počítaš... zmýliš sa... chceš sa opraviť, ale už je neskoro... zvoní.“ Albert Einstein
Počítač sa zapol. Po tej správe vo mne ostal zvláštny pocit. Nabehla mi domovská stránka, naladil som jednu z tých, ktorá ponúka možnosť rozhovoru so starými priateľmi alebo prístup k novým kontaktom. Každý sedí v pohodlí za svojím počítačom a oblieka sa do intimity písmenok. – A čo teraz? – pozeral som sa na sklo a nevedel ako začať. Čítal som jeden príspevok za druhým: – Nuda. Asi sa z nej zbláznim. – Nájde sa príjemná slečna na príjemné večery s príjemným a solventným mužom? – Predám nokiu. – Nemám chuť žiť. RP – Niekto na pár písmenok? Lol – Čím viac zárezov od žiletky na ruke, tým viac si Emo. No nekúp to! – To som taká škaredá, že mi nikto nenapíše? – Koho budete volit? – Petkoo cmiuciqkuam ta lubenček mOOj milowwanii – Punk is not dead! – Niekto za finančnú odmenu u mňa v aute? V tom sa objavil odkaz: – Napíš! Odpil som si z piva, jediného alkoholického nápoja, čo v opustenom moteli mali a dokonca čapované Krušovice. Mal som mnoho myšlienok, čo mi v detstve nedalo spávať. Meditácia mi pomáhala, tá pomáha so všetkým, no niečo vo mne sa bálo ticha, myslelo na budúcnosť a chcelo spoločnosť. Boj sám so sebou je najťažším, keď človek bojuje sám. Inak to však nejde. Chcel som, aby to dievča bolo šťastné, na druhej strane som vedel, že bola šťastná so mnou. Tie jednoduché veci ako je láska sú najviac zložité. Moje slabšie Ja myslelo na bar. Po pár pohárikoch aspoň človek myslí len na pohárik pred sebou, na staré lásky, no budúcnosť, tú vidí vždy skvelú a bohatú. Rozhodol som sa napísať tej osobe. Klikol som na jej skromný profil a skúsil o nej zistiť viac. Začal som čítať.
Mesto vyhovovalo. Roky: neuvedené Status: „Zmeň seba a zmeníš svet.“ Niečo o mne: Som fascinovaná zvieracími inštinktami. Znamenie: Blíženci Vo fotoalbume mala jedinú fotku. Vlastne, bol to obrázok, maľba rukou. Ohnivý lev, ktorý šliape na hlavu hada.
Vstúpilo do mňa mnoho spomienok a tie miešali pocity zo strany na stranu podľa vlastnej chuti. Moje telo sa samé pohlo a prsty vytvárali údermi na tlačidlá klávesnice písmená vytvárajúce slová a postupne ucelené vety. Bolo zaujímavé pozorovať ich. – Ahoj. Kto ti má napísať? Môžem ja? – Ahoj. To som napísala len tak. Ani neviem prečo, – odpísala mi takmer okamžite – Som prvý deň v tomto mestečku. Nikoho tu nepoznám, – aspoň pár slovami som jej chcel priblížiť svoju situáciu. – Prečo si tu? – zareagovala pohotovo, akoby stála predo mnou. – Neviem prečo práve tu. Hľadám svoje miesto, svetlo, – odpísal som po dlhšej dobe premýšľania nakoniec spontánne. Jej otázka ma trocha zarazila. Sám neviem, čo tu hľadám. Nemal som za sebou uzavretú minulosť, a tak som nemohol vedieť, čo čakám od budúcnosti. Čo som chcel povedať tým svetlom? Možno hľadám kľúč od tej hádanky, čo si nosím v hlave zabitú ako klinec. Možno hľadám slovník od jazyka, s ktorým sa mi prihovára Život, – ako som sa zamyslel, nevšimol som si jej odpoveď, ktorá už svietila na obrazovke. – Môžem k tebe prísť? Chcem do teba vidieť. – Prísť ku mne? Zarazil som sa.