Večer mi mama strčí – namiesto pohára s vínom, na ktoré som zvyknutá – hrnček s kakaom. „Na, moja. Tak, ako to máš rada.“ A so sebaistým úsmevom čaká, kedy si odpijem. „Mami, mám už dvadsaťsedem.“ „No a čo? Kakao ti už nechutí?“ Postupne mi zapína, prečo som sa tak tešila, keď som začala bývať sama. V telke ide reklama za reklamou, otec hromží (kto to má pozerať?!), prepína, ale reklamy sú synchronizované. Čím je starší, tým viac ho to štve a myslím, že nie iba jeho. Nebola by som prekvapená, keby nejaký starší človek dostal z reklamy infarkt. Odpíjam si z kakaa, otec z piva, mama z kamilkového čaju. Po reklamnom bloku nasleduje kriminálka, otec jej nerozumie, stráca súvislosti, a tak je zase naštvaný. Ako tam sedím na vysedenej sedačke, pri rýchlom slede udalostí v telke, mŕtvolách, vrahoch a desiatkach vyšetrovateľov, po ceste vlakom, unavená z celého dňa, týždňa, mesiaca, takmer zaspím. Oznámim, že idem spať, a pracem sa do svojej izby. Zažnem nočnú lampu a zvalím sa na posteľ ako vrece zemiakov. Baterku v mobile som už nabila, tak ho zapnem. Deväť esemesiek, dvanásť neprijatých hovorov. Mama, klient, mama, mama, klient, kamarát… a Peter. Už ho vodím za nos dosť dlho, konečne by som to s ním mala vyriešiť. Je celkom fešák, no nie až taký, aby som s ním hneď skončila v posteli. Trvalo to asi tri mesiace, a keď ho to neprestalo baviť, vyspala som sa s ním. Odvtedy sa ho neviem zbaviť. Samé: milujem ťa, chýbaš mi, bla, bla, bla… Doriti! Evidentne to zobral vážnejšie ako ja, a ja sa teraz cítim ako špina. Väčšinou to takto dopadne. Niekto sa do mňa zaľúbi, dám mu šancu, ja sa nezaľúbim, a potom sa cítim vinná. Stále tá istá rovnica. Bola som vôbec niekedy naozaj zaľúbená? Možno len do svojho prvého frajera Ivana (iba preto, že to bolo pre mňa niečo nové, tak si lásku nahováram doteraz), ktorý mal potetované obidve ruky aj chrbát a živil sa podomovým predajom kuchynských spotrebičov. Ja som mala šestnásť, on dvadsaťosem. Raz prišiel k nám domov, bola som doma iba ja, tak som mu otvorila. Niekto by sa ho mohol aj zľaknúť, lebo mal na sebe len čierne nohavice a tielko, celé ruky potetované, v ruke mal škatuľu s mixérom a v očiach nasrdený výraz. Nechápala som, ako si mohol niekto od neho niečo kúpiť. Zrejme bol však celkom dobrý obchodník, bez ohľadu na to, ako vyzeral. Zo spomienky, ako sa to skončilo u nás doma, keď zazvonil pri dverách, mi je doteraz do smiechu. Porušil všetky pravidlá svojej práce, etických hodnôt aj zákona, a keby to vedeli mama s otcom, asi by ich porazilo. Aj keď moje city k nemu boli utkané asi len z akéhosi pubertálneho ošiaľu, je pravda, že odvtedy som takého smelého, sebaistého a sexi muža už nestretla. Pozerám na mobil plný zbytočných slov a vypnem zvonenie.