PROLÓG Som ako more. Budem sa vznášať nad tebou a zo všetkých strán ťa objímať. Musím len počkať na správny okamih a potom to urobiť, keď budú zničené všetky mosty, po ktorých si kedysi tak bezpečne a sebaisto chodieval. Uvidíš vo mne svoje blaho, osudu poďakuješ za môj príchod. Budeš mi povoľný, kedykoľvek ťa budem potrebovať. A to bude často, tak často, až uveríš, že bezo mňa nemôžeš existovať. Pretože ťa živím. Uvidím ťa skôr, ako ty uvidíš mňa. Len poď ku mne do sveta vody. Okrem nás tu nikto nie je. Budeme si celkom blízko. A ani v tvojich najhlbších snoch ťa nikdy nepustím.

ACEDIA

PREDTUCHY

„Tentoraz je to iné.“ Hoci som už hodiny ležala bdelá v posteli a počula každý mamin krok, a už dlho som čakala na túto vetu, úľak mi prešiel do kostí. Srdce sa mi zo sekundy na sekundu rozbehlo ako divé a náhla nevoľnosť sa mi nasťahovala do žalúdka. Na takýto okamih som si pripravila rôzne stratégie, rozumné argumenty, suverénne výrazy tváre. Zažiť to bolo však niečo celkom iné, ako o tom premýšľať. Meravo som ležala, oči zatvorené. Ocko bol preč. Zmizol. A už pridlho. Niekoľko týždňov – nuž áno, to sa stávalo. Už od Silvestra o ňom nemáme nijaké správy. Jediným záchytným bodom bolo posledné miesto, kde sa zdržiaval. Rím. Údajne Rím. Rím znel nevinne. Situácia však nebola nevinná. Obidve sme to vedeli. Pretože z Ríma chcel ocko vyraziť na juh, aby ‚sa dozvedel o veciach‘. Na juhu žila Tessa. A Tessa bola absolútny opak nevinnosti. Až do tej búrkou naplnenej noci sa to ani jedna z nás neodvážila vysloviť. Prvé dni po ockovom poslednom telefonáte som na to myslela, ale potom som to zavrhla. Čo by sa zmenilo, keby sme o tom hovorili? Nič. Nemohli sme ho zastihnúť. To, že mamina prerušila mlčanie, mi pripadalo, akoby porušila tajnú dohodu. Cítila som to takmer ako zradu. „Ellie, viem, že nespíš.“ Podráždene som vyletela. „Doparoma, mami, obidve to predsa poznáme. Občas zmizne. A väčšinou sa vráti práve vtedy, keď to najmenej čakáme. Či vari nie?“ Búrka hrkotala roletami a ponad strechu zaslala zlostný vietor. Priamo nad mojou posteľou to v trámoch zahrkotalo. Kovovým zvukom udrel telefónny kábel o komín. Obidve sme upriamili zrak na strop. Mamina si potichu vzdychla. „Možno máš pravdu, vždy to tak bolo, ale teraz je po prvý raz tak dlho preč, odkedy...“ „Nie!“ Priložila som si ruky na uši. Vtom som si uvedomila, ako hlúpo a detinsky musím vyzerať. „Nechcem o tom nič počuť,“ dodala som trochu jemnejšie, ale vyhla som sa pohľadu na mamu. Cítila som jej bezradný, spýtavý pohľad. Viem, že by som sa mu neubránila. Mala som strach z toho, čo by povedala. „Po prvý raz je tak dlho preč, odkedy...“ – odkedy čo? Počula by som verziu, ktorú som poznala alebo si myslela, že poznám? Alebo by som sa dozvedela, že som si všetko len namýšľala? Čo som si myslela, že viem, sa mi už medzitým zdalo také absurdné, že som počas mnohých nocí bez spánku opäť zapochybovala o svojom rozume. Zamilovala som sa do nočného prízraku – mory. Colina. Colina Jeremiaha Blackburna. Nikdy som nemala šťastie pri voľbe partnera, ale nočná mora – stop. Hlavu som si oprela o ľadovo studenú okennú tabuľu a snažila som si zrekapitulovať, čo som sa v lete dozvedela a zažila. Dobre, bol tu Colin. Colin, ktorý sa nesmel zamilovať a nesmel byť šťastný, pretože potom prišla Tessa – to bola mora, ktorá ho stvorila. Kvôli nikomu inému doteraz neprišla, okrem mňa. Bojoval s ňou, nedokázal vyhrať, dopravila som ho na ockovu kliniku, pretože tam bol v bezpečí. V bezpečí, ale chorý od hladu. A potom jednoducho zdrhol. Ach áno, a môj otec je tiež polovičnou morou – na to nesmiem zabudnúť. A keďže chce zo zlého vyťažiť niečo dobré, tak si predsavzal, že len tak celkom pomimo zachráni svet. Nebadane som potriasla hlavou. Ak bolo niečo, čomu som v celom tomto hókus-pókuse verila, tak skutočnosti, že som Colina milovala. Ostatné sa v priebehu týždňov a mesiacov stávalo čoraz neskutočnejším. Až do dňa, keď som začala pochybovať o tom, či som to všetko vôbec zažila. Skutočné dôkazy som totiž nemala. Áno, mala som jazvu na nohe, ktorá by robila všetku česť Frankensteinovej príšere. V chorobopise však bolo napísané: napadnutie diviakom. Nadhánka. A tak to aj bolo – ak odhliadneme od nepodstatnej skutočnosti, že priamo predo mnou jedna mužská a jedna ženská mora proti sebe bojovali na život a na smrť a mužská tej ženskej more asi tri- až päťkrát zlomila väzy. Ešte stále ma zo spánku budí podivné chrapčanie, keď Tesse opäť zrastali kosti, prerušované len jej spokojným mľaskaním, keď stavce do seba zapadali. Moja jazva však pochádzala od zúrivého diviaka.