V tom okamihu ho zbadala. Muža. Vynoril sa z okraja lesa na druhej strane a mal... čo to vlastne má? Tašku na kolieskach? Olivia si čupla a skryla sa za skalný výčnelok. Pozorovala, ako muž ťahá tašku, vykročil na piesčitú pláž a postupuje k moru. Pomaly, čoraz hlbšie a hlbšie do mora. Odrazu sa zastavil. Znehybnel, iba čo zdvihol hlavu a civel na mesiac... Potom ju sklonil, opäť zdvihol. Vietor mu nadúval bundu a strapatil vlasy. Vtom si čupol, sklonil hlavu, akoby sa modlil, po chvíli sa vzpriamil. Olivia si k ústam pritískala zaťaté päste. Čo tu robí ten človek? A práve teraz? Za odlivu, pri splne mesiaca a tak ďaleko od pobrežia? Kto je to? Blázon? Nevedela určiť, ako dlho tam stál. Mohlo to trvať tri minúty, ale aj pätnásť. Netušila. Zrazu sa prudko obrátil a pomaly sa pohol. Vracal sa k taške. Potom sa ešte raz obrátil a dlho hľadel na more. Po chvíli sa stratil v tieni na okraji lesnej húštiny. Olivia sa ani nepohla. Vyčkávala, kým si nebola istá, že muž musí byť dostatočne ďaleko. Pravda, ak sa neskrýva v lese.